Pavel Vilikovský vo svojich predchádzajúcich knižkách už neraz svojráznym spôsobom demaskoval mýtizované prvky slovenskej národnej podstaty. Išlo mu vždy o podstatu človeka a tá má kozmopolitný charakter.
Čitateľ jeho najnovšej knižky sa hneď na začiatku dozvie, že aj v jeho najnovšom románe sa bude hovoriť o podobných „veciach“, ako v jeho predchádzajúcich knižkách. Dozvie sa, že rozprávač a tlmočiteľ Vilikovského permanentných meditácií, mladý režisér dokumentárnych filmov, ktorý sa dostal kedysi na začiatku 70. roko na študijný pobyt do Londýna, dostal od svojho konzultanta za úlohu napísať štúdiu na tému Prvky slovanskej citovosti v diele Josepha Conrada.
Nebol by to však Vilikovský, keby hneď nenaznačil dešpekt voči takejto úlohe. Úlohu však ani jeho konzultant, profesor, ktorého rozprávač prezýva Okey-Dokey, nemyslel nijako záväzne. Je prostriedkom na získanie štipendia, a najmä veľkou a otvorenou hrou. Vilikovského rozprávač jednoducho vie, že niečo ako slovanská citovosť môže existovať, ale odmieta „svoju citovosť označkovať“. Odmieta tento jav skúmať ako skutočný vedecký problém. Ponúka nám opäť inú cestu, ktorá je kľukatejšia a nejasnejšia. Priebežne sa však predsa len všeličo dozvieme, dokonca aj o charaktere slovanskej citovosti.
Obľúbený motív koňa
Žiadne explicitné súdy v jeho texte nenájdeme. Nájdeme však detailný opis množstva svojráznych ľudských reakcií, úvah, zdaní, alúzií a oslabený príbeh. Príbeh (stretnutie rozprávača s tak trochu extravagantným mužom, ktorý mu, nevedno prečo, robí určitý čas spoločníka) je kostrou, na ktorú Vilikovský postmoderným spôsobom navršuje rozličné epizódy odohrávajúce sa okolo rozprávača, epizódy z rozprávačovej mladosti, predovšetkým zo života jeho rodičov, ale najmä iné texty (novinové výstrižky, denník, listy…), ktoré vždy poukazujú na určitý druh citovosti v človeku, ale obzvlášť na jeho osamelosť a malú schopnosť komunikácie.
Pavel Vilikovský ponúkol svojmu čitateľovi opäť postmoderný román, ktorý má komplikovanú štruktúru. Pritom väzby jeho jednotlivých prvkov sa nedajú vždy jednoznačne dešifrovať. Čitateľ číta a hľadá – asi zmysel textu, tak ako rozprávač hľadá zmysel svojej existencie.
Text sa začína „prológom“, veľmi tvrdým, naivným, ale jednoznačne didaktizujúcim textom, ktorý, ak nás autor nezavádza, pochádza zo súťaže mladých talentov Literárny Kežmarok z roku 1973. Román logicky uzatvára prológ – text s názvom Mladý drotár, ktorý hovorí naozaj o mladom drotárovi a nachádzal sa vraj v časopise Orol z roku 1877. Oba texty asi viacerým čitateľom povedia čo-to najmä o slovenskej citovosti. V záhlaviach každej kapitoly sú použité citáty zo Senecu – s nimi je to už komplikovanejšie, lebo ich vzťah k textu je voľný a, podľa môjho názoru, viac literárny ako filozofický. Podobne je to s Vilikovského obľúbeným motívom koňa, ktorý sa vyskytne v predstavách rozprávačovho sprievodcu Maca.
Náročné, ale uchvacujúce čítanie
Samostatnou kapitolou Vilikovského štýlu je opäť spôsob jeho rozprávania, založený na zdôraznení absolútnych detailov, na ktoré rozprávač neraz, prakticky v celom texte „upozorňuje“ ornamentálnou štylizáciou svojho prehovoru (kontext rozprávača). Vilikovskému však nejde o opisnú ani charakterovú detailizáciu. Vnímavému čitateľovi ňou odkrýva viaceré možnosti interpretácie jednotlivých javov, poukazuje na rozličné možné uhly vnímania, ale občas aj na prakticky nemožné jednoznačné interpretovanie javu, o pocitoch človeka už ani nehovoriac.
Román Pavla Vilikovského Posledný kôň Pompejí je jednou z najlepších kníh, ktoré sa objavili v posledných rokoch z pera slovenského prozaika. Je to náročné, ale uchvacujúce čítanie.
Autor (1950) je literárny vedec a vysokoškolský pedagóg
Pavel Vilikovský: Posledný kôň Pompejí. Slovenský spisovateľ, Bratislava 2001
