Koncepcia informácií vo verejnej sfére

Nemecký mysliteľ Jürgen Habermas priniesol koncepciu informácií vo verejnej sfére v práci  The Structural Transformation of the Public Sphere: An Inquiry into A Category of the Bourgeois Society. Verejná sféra vznikla v XVII. až XIX. storočí a do úpadku sa dostala v XX. storočí. Príčinou je premena médií z prostriedku verejnej služby na nástroj ovplyvňovania verejnej mienky a nahradenie racionálnej politickej diskusie divadelným predstavením.

———-

Vo svete existuje skupina analytikov, ktorí sa zaoberajú problematikou informačnej spoločnosti. Hoci súhlasia s tým, že vo svete cirkuluje viac informácií ako kedykoľvek predtým, v súvislosti s koncepciou informačnej epochy neprejavujú zvláštne nadšenie. Myslia si, že obiehajúca informácia je skazená. Existujú tiež takí, čo si vyberajú určitý spôsob jej podania a nanášajú na ňu lesk, ktorý nabáda ľudí k určitej pozícii. Manipulujú s ňou, aby dosiahol vlastné ciele, či premieňajú informácie na zábavu, aby ich ľahšie predali. Informačná spoločnosť je taká spoločnosť, v ktorej je vytvorenie a rozširovanie informácií podriadené cieľom reklamných kampaní. Tie sa stali záležitosťou odborníkov pre dezinformácie, expertov pre vzťahy s verejnosťou a lobistov. Je to spoločnosť, v ktorej neprimeranú úlohu hrajú „spoľahlivé zdroje“ blízke niekomu. 

Podobná interpretácia umožňuje položiť si nasledovné otázky. Je možné, aby v spoločnosti, kde sa tak manipuluje s informáciami, fungovala demokracia? Ako sa v nej dá žiadať od voličov vzdelaný a uvedomelý vzťah k voľbám? Je dostatok informácií predpokladom väčšej životaschopnosti demokracie? Rozšírenie internetu, televízie a iných masmédií vedie k znižovaniu občianskej aktivity, ich neochote podieľať sa na demokratických procesoch a pokusom uzavrieť sa vo svete infotaimentu – informačnej zábavy, alebo ak chceme zábavných informácií.

Skeptický vzťah k informáciám vychádza z kritického vzťahu k nim, najmä k tým, ktoré sú určené pre masové publikum. Ľahko sa dá súhlasiť s tým, že informácie z databáz odrážajúcich obchody s cennými papiermi na kapitálovom trhu, alebo tie, ktoré sú v obehu v podnikových informačných systémoch, sú čoraz kvalitnejšie. Mnohé z informácií, ktoré sa dostávajú k publiku, sa však vytvárajú na to, aby zmenili pozornosť publika, aby zatajili skutočný stav veci, alebo dokonca oklamali. Značná časť informácií sú dezinformácie (prinajmenej je možné mať takéto podozrenie), ktoré sa vytvárajú v záujme určitých skupín. Tie ovplyvňujú vytváranie týchto informácií a dodávajú im určité akcenty.

———-

V tejto práci sa budeme venovať analýze názorov nemeckého filozofa J. Habermasa, jeho vplyvu na koncepciu verejnej informácie. V súčasnosti je Habermas pravdepodobne najväčší teoretik v oblasti spoločenských vied, ktorý pokračuje v tradícii frankfurtskej školy, ku ktorej patrili takí vedci ako Theodor W. Adorno a Max Horkheimer. Počas celej vedeckej kariéry sa Theodor W. Adorno zaoberal výskumom predpokladov existencie v spoločnosti otvorenej a slobodnej komunikácie, čo je zjavne spojené s výskumom vzniku, rastu a úpadku verejnej sféry informácie. V kontexte jeho teoretického konceptu vzniklo veľa výskumov. Názory J. Habermasa boli často kritizované. Jeho práce sú hodnotné najmä preto, lebo má skeptický vzťah k automaticky akceptovanej téze o tom, že rast množstva informácií, ktoré cirkulujú v spoločnosti, vedie k rastu informačnej spoločnosti. Tvrdil, že ak ľudia chcú žiť spolu, je pre nich kľúčový problém, ktorý treba vyriešiť, problém informácií.  Habermas kladie jednoduchú otázku. Znamená „viac“ vždy „lepšie“? Možno je „viac“ horšie. Súčasne kladie otázku, aké informácie sú potrebné v demokratickej spoločnosti.

Habermas posudzuje koncepciu verejnej informácie v jednej zo svojich ranných prác The Structural Transformation of the Public Sphere: An Inquiry into a category of Bourgeois Society, ktorá v Nemecku vyšla v roku 1962 a do anglického jazyka bola preložená v roku 1989. Na svoju ranú prácu nadviazal sériou štúdií v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. V tejto ranej monografii Habermas posudzuje na príklade poznatkov z Veľkej Británie z XVIII. a XIX. storočia, ako v období zrodu kapitalizmu vznikla verejná sféra a v strede a na konci XX. storočia nastúpil jej úpadok. Hoci táto sféra bola financovaná štátom, bola od neho nezávislá. Zároveň bola nezávislá od základných ekonomických síl. Bola to sféra, ktorá umožňovala každému, kto chcel, slobodne diskutovať. Znamená to, že dalo sa diskutovať a účastníci diskusie nemali osobný záujem na výsledku diskusie, nepretvarovali sa, nemanipulovali diskusiu. Každý, kto sa zapojil do diskusie, mal možnosť oboznámiť sa s jej výsledkami. Práve v tejto sfére sa vytvárala verejná mienka. Informácie boli chrbtovou kosťou verejnej sféry. Predpokladalo sa, že účastníci verejnej diskusie jasne vyložia svoje pozície a široké publikum ich bude poznať a bude vedieť, o čo ide. Jednoduchou, ale najdôležitejšou formou diskusie, boli v tom čase parlamentné rozpravy. Tie sa zverejňovali doslovne. Podstatnú úlohou vo verejnom priestore informácií hrala štátna štatistika a knižnice.

Ideálnu organizáciu verejnej sféry si môžeme ľahko predstaviť. Členovia parlamentu diskutujú o spoločenských problémoch a štátni úradníci im poskytujú informácie potrebné na diskusiu. Celý proces sa odohráva pred očami publika. Obsah diskusie sa odráža v oficiálnych publikáciách, médiá sa snažia zabezpečiť prístup k nim a informujú o všetkom, čo sa deje. Malo by to byť tak, že keď sa blížia voľby, politik by mal za svoju činnosť vystaviť účet. Politik to robí aj počas volebného obdobia, lebo všetka jeho činnosť je počas volebného obdobia priehľadná.

———-

Myšlienka verejnej sféry je mimoriadne zaujímavá pre dve cieľové skupiny. Sú to zástancovia demokracie a tí, ktorí sú ovplyvnení myšlienkami osvietenstva. Pre prvú skupinu je odladená verejná sféra modelom, na ktorom sa dá predviesť úloha informácií v demokratickej spoločnosti. Pre nich je príťažlivé to, že spoľahlivá informácia, ktorá sa poskytuje všetkým bez akýchkoľvek podmienok, je zárukou otvorenosti a dostupnosti demokratických procedúr. Pre zástancov osvietenstva je koncepcia informácií vo verejnom priestore zaujímavá tým, že zabezpečuje ľuďom prístup k faktom a umožňuje ich analyzovať, rozmýšľať a na základe toho prijať racionálne rozhodnutie.
Je užitočné zoznámiť sa s tým, ako Habermas vykladá históriu vývoja verejnej sféry, aby sme pochopili dynamiku a smer jej vývoja. Nemecký mysliteľ si myslí, že verejná sféra, alebo presnejšie povedané, to, čo nazýva buržoáznou verejnou sférou, vznikla v XVIII. storočí vo Veľkej Británii v súvislosti s niektorými špecifickými vlastnosťami kapitalizmu v tejto krajine. Najdôležitejšie bolo to, že trieda podnikateľov sa stala natoľko majetnou, že sa osamostatnila a zbavila sa tak opatrovníctva štátu a cirkvi. Predtým vo sfére verejného života dominovali kráľovský dvor a cirkev. Tieto inštitúcie podčiarkovali dominantnú oddanosť cirkevným zvykom, pokiaľ bohatstvo nových kapitalistov nezničilo moc tradičnej triedy. Jedným z prejavov tohto bohatstva bolo to, že podnikatelia podporovali všetko, čo bolo spojené s literatúrou: divadlá, kaviarne, romány, literárnu kritiku. Tak sa literatúra zbavila závislosti od svojich mecenášov a keďže sa zbavila tradičnej väzby na nich, vytvorila prostredie kriticky naladené voči vtedajšej moci. Habermas poznamenáva, že umenie svetskej debaty sa zmenilo na kritiku, ostré slová na argumenty.

Druhým zdrojom rastúcej podpory slobody slova a reformy parlamentu sa stal rozvoj trhových vzťahov. Tak, ako sa kapitalizmus rozvíjal a silnel, získaval čoraz väčšiu nezávislosť od štátu, čoraz častejšie žiadal zmeny jeho inštitúcií a v neposlednom rade inštitútov zastupiteľskej moci, účasť v ktorých mu dovolila väčšiu expanziu trhových vzťahov. Outsideri, ktorí teraz získali silu a vieru vo svoje sily, chceli byť insidermi. Boj za reformu parlamentu bol súčasne aj bojom za slobodu tlače, pretože tí, ktorí chceli reformovať parlament, chceli aj väčšiu otvorenosť v politike. Príznačné je to, že v polovici XVIII. storočia sa po prvý raz objavili úplné záznamy zasadnutí parlamentu.

Paralelne sa viedol boj za nezávislosť tlače od štátu. Tomuto boju napomáhala apatia štátu, ale aj nízke náklady na vydávanie tlače. Ako sa ukázalo, tlač v XVIII. a XIX. storočí vo Veľkej Británii prinášala široké spektrum názorov, ale aj vyčerpávajúco informovala o práci parlamentu, čoho dôkazom je blízka spojitosť medzi rozvojom tlače a reformou parlamentu. Rozvoj opozície stimuloval presadzovanie rôznych názorov.

———-

Výsledkom vývoja bolo v prvej polovici XIX. storočia vytvorenie buržoáznej verejnej sféry s jej charakteristickými črtami: otvorenou diskusiou, kritikou činov moci, úplnou kontrolou, otvorenosťou a nezávislosťou aktérov od ekonomických záujmov a kontroly zo strany štátu. Habermas poznamenáva, že boj za nezávislosť od štátu sa stal dôležitým komponentom buržoáznej verejnej sféry. Raný kapitalizmus bol nútený brániť sa pred štátom, z čoho vyplýva boj za slobodnú tlač a politické reformy a väčšie zastúpenie kapitálu v moci.

Buržoázna sféra verejného priestoru má svoje paradoxy, ktoré sa dajú nazvať refeudalizáciou niektorých sfér života. Jedna z nich je spojená s pokračujúcim rastom kapitalizmu. Po určitom čase došlo k vzájomnému prieniku súkromného vlastníctva a verejnej sféry. Koncom XIX. storočia sa krehká rovnováha medzi nimi začala prevažovať v prospech súkromného vlastníctva. Od reforiem inštitúcií štátu sa prešlo k ich obsadeniu a využívaniu v prospech súkromných záujmov. Vznikol kapitalistický štát a jeho zástancovia začali čoraz viac prechádzať od debát k agitácii, v ktorých dominuje presadzovanie súkromných záujmov. V dôsledku toho sa členovia parlamentu súčasne stali členmi riadiacich orgánov súkromných firiem. Politické strany začali byť priamo financované, vznikli centrá tvorby straníckych stratégií, v parlamente sa začalo systematické lobovanie a spracovávanie verejnej mienky.

Habermas netvrdí, že sa vraciame do predchádzajúcej epochy. Rozšírenie lobovania  a technológií public relations, najmä v XX. storočí je dôkazom toho, že verejná sféra si zachováva svoj význam a je všeobecne priznaným fenoménom. V niektorých prípadoch rozhodnutia nasledujú po predchádzajúcej politickej debate a tie im dodávajú legitimitu. Technológie public relations priniesli maškarný ples, počas ktorého účastníci diskusií využívajú postupy, ktorými skrývajú svoje skutočné zámery, hovoriac o „spoločnosti všeobecného blahobytu“ alebo o „národných záujmoch“. V dôsledku toho vzniká falzifikát verejnej sféry. Termín refeudalizácia skôr znamená návrat mocenského zápasu, ktorý sa podobá na stredoveké súdne spory, namiesto čestnej súťaže rôznych názorov a pohľadov. Dôkazom refeudalizácie je premena systému masovej komunikácie, ktorý zaznamenáva najdôležitejšie udalosti a spoločnosti zabezpečuje prístup k nim. V XX. storočí sa však masmédiá premenili na monopolistické organizácie a v menšej miere napĺňajú svoju najdôležitejšiu funkciu – poskytovať spoločnosti spoľahlivé informácie. V takej miere a akej médiá čoraz viac vyjadrujú záujmy triedy kapitalistov, nielen rozširujú informácie, ale skôr sa zaoberajú formovaním verejnej mienky.

———-

Tak sa tlač čoraz viac stáva nástrojom reklamy a berie na seba funkcie propagandy, dokonca aj v prípade, keď by sa zdalo, že zverejňuje len správy a reportáže, verejná sféra upadá. Kvôli rastúcej komercializácii a expanzii korporatívneho kapitálu sa znižuje úloha literatúry, ktorá dostáva zábavnú funkciu. Informácie o fenoménoch, ako sú „bestseller“ a „blockbaster“, sa zverejňujú nie kvôli tomu, aby sa stali predmetom kritiky, ale predmetom spotreby. Médiá sú v súčasnosti zotročené, feudalizované, ich úlohou sa stala oslava kapitalistického spôsobu života. Robia to. Submisívne rozprávajú o živote hviezd, prinášajú zaujaté a jednostranné informácie, obsah podriaďujú diktátu zadávateľov reklamy, ktorí vyžadujú maximálne zväčšiť veľkosť publika, na ktoré sú zamerané správy. Obe tieto tendencie poukazujú na rozšírenie a upevnenie kapitalistických vzťahov, ktoré potláčajú akékoľvek iné sociálne väzby. Okrem týchto tendencií sa v spoločnosti zachovala ešte určitá sila, ktorá sa v XVII. až XIX. storočí úporne bránila pokusom štátu podriadiť si verejnú sféru. Táto sila sa prejavovala v pokusoch plávať proti prúdu, ktorý nás zaniesol na breh rozvinutého kapitalizmu. Existuje sociálna skupina, ktorá v XX. storočí presadzovala étos služby spoločnosti. Habermas poznamenáva, že so zrodom buržoáznej verejnej sféry sa vždy v nej našiel aj priestor pre ľudí, ktorí sú medzi trhom a štátom, medzi buržoáziou a tými, ktorí majú moc. Sú to väčšinou vedci, advokáti, lekári a niektorí štátni úradníci. Tak, ako sa stávali kapitalistické vzťahy v spoločnosti (Holub 1991, 20-45) a v samotnom štáte dominujúcimi, predstavitelia vyššie uvedených skupín a iných skupín začali nabádať štát, aby podporil niektoré inštitúcie verejnej sféry tak, aby neboli úplne podmanené kapitalizmom, a v tejto oblasti dosiahli aj určité úspechy. Verejná sféra je krehká. Dokonca aj v najlepších časoch nebola schopná dosiahnuť to, čo môžeme označiť pojmom „nedeformovaná komunikácia“.

(Príspevok na konferencii Hodnota slobody vo svetových kultúrach Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína filozofa v Nitre)


Jürgen Habermas: The Structural Transformation of the Public Sphere: An Inquiry into A Category of the Bourgeois Society

Autor Mgr. Vladimír Bačišin, PhD., pôsobí na Fakulte ekonómie a podnikania Paneurópskej vysokej škole v Bratislave

 

(Celkovo 13 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter