V rámci nášho seriálu prinášame čriepky zo spomienok priamej účastníčky protifašistického odboja, Bratislavčanky z mestskej časti Karlová Ves Viery Komzalovej, neúnavnej aktivistky Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Otec pani Komzalovej bol známym ľavicovým politikom , v medzivojnovom období pôsobil ako krajinský funkcionár Československej strany sociálnodemokratickej robotníckej, angažoval sa v ľavicovej tlači a od roku 1937 viedol bratislavskú pobočku Výboru pre pomoc demokratickému Španielsku. Po vojne bol povereníkom, komunistickým poslancom SNR i Národného zhromaždenia a neskôr veľvyslancom ČSR.
VIERA KOMZALOVÁ:
Do odboja bola prirodzene zapojená celá naša rodina. Otec v ňom bol aktívny už od roku 1939 a už v novembri toho roku sa dostal za túto činnosť do väzenia. Vo vyšetrovacej väzbe sedel vyše roka, lebo rozsudok nad ním vyniesol súd až 12. decembra 1940.
V. Komzalová na archívnej snímke. Foto: Martin Kuček, Zdroj: Bojovník č. 17/ 4. 8. 2011.
Ja som bola od roku 1940 do roku 1945 napojená ako spojka v ilegálnej skupine na Krajskom súde v Bratislave na por. Františka Kučeru. Do väznice krajského súdu sa dostal v r. 1940 a až do roku 1945 bol v nej na základe rozsudku väznený. Bol to Čech, dôstojník československej armády, ktorý sa po okupácii Čiech Hitlerom a vytvorení Protektorátu pokúsil o útek do Paríža. Jeho útek bol však prezradený a nepodarilo sa mu prekročiť slovensko-maďarskú hranicu. Naši ľudia robili všetko pre to, aby ho nemuseli vydať do Protektorátu, hoci tamojšie (nemecké) úrady sa o to všemožne usilovali. To mu zachránilo život, lebo v Protektoráte by ho gestapo dozaista zlikvidovalo, ako mnoho medzivojnových dôstojníkov československej armády.
Československý vojak v bratislavskom väzení
Ešte presnejšieho ho môže predstaviť citát z obžalovacieho spisu, ktorého originál držím v ruke. O poručíkovi Kučerovi sa v ňom uvádza: „(…) Františka Kučeru, nar. dňa 21. augusta 1916 v Koseticiach, okr. Pardubice (Protektorát), príslušný do Borohrádku, okr. Rychnov nad Kněžnou, bytom v Pardubiciach (Protektorát), rím.kat. vyznania, slobodného, býv. aktívneho poručíka, vo vyšetrovacej väzbe sa nachodiaceho(…)“
Štátne zastupiteľstvo v Bratislave podalo v tomto súdnom procese „na základe vyšetrovania“ obžalobu dokopy proti 23 ľuďom, obžalovali (v tomto poradí podľa „spisu obžalovacieho“) 1. Stanislava Mareša, (…) 2. Františka Kučeru, (…) 3. Otakara Wibeho, (…) 4. Adolfa Przetáka, (…) 5. Máriu Holíkovú, (…) 6. Františka Nováka, (…) 7. Františka Libotovského, (…) 8. Jaroslava Anderleho, (…) 9. Karla Vávru, (…) 10. Jozefa Sema, (…) 11. Víťazoslava Poláka, (…) 12. Františka Komzalu, (…) – to bol môj otec, 13. Pavla Benžu, (…) 14. Gustáva Kubovčáka, (…) 15. Karla Kubovčáka, (…) 16. Vladimíra Štefanoviča, (…) 17. Rudolfa Nordiu, (…) 18. Martina Böhma, (…) 19. Ivana Trličku, (…) 20. Dra. Viktora Okáliho, (…) 21. Pavla Výbocha, (… 22. Dr. Zdenku Tenelovú, (…) 23. Alberta Jánošíka, (…)
Je zaujímavé, že veľa udalostí sa mi odkrýva až teraz, v starobe. Napríklad od oslobodenia som stále pátrala po jednej osobe, ktorá mi chcela zachrániť život. Bolo to v roku 1945, keď našich politických väzňov preberali Nemci. Ja som zhodou okolností bola na krajskom súde. Pred časom som otvorila knihu Sláva Kalného Bombardovanie Apolky a zbadala som, že tá hlavná hrdinka, špiónka Trixi, bola práve tá osoba, ktorá mi chcela zachrániť život.
V odboji aj sestra v Prahe
Do odboja sa naozaj zapojila celá naša rodina. Mamička pracovala ako spojka na Krajský súd. Pomáhala pri prenášaní šifrovaných správ od por. Kučeru do Blumentálskeho kostola monsignorovi Pozdechovi, ktorý mal na fare tajnú vysielačku. Spolupracovala s Kadnárovcami (pomoc, zásobovanie, ošatenie pre utečencov). Skrývali sme v dome rasovo prenasledovaných Židov. Mama často zapekala správy pre väzňov krajského súdu do pečiva.
Môj brat zasa prestal študovať chémiu, lebo rodina na jeho štúdium nemala dosť peňazí. „Naši“ ho dokázali zamestnať na najvyššom úrade pre zásobovanie. Robil okrem iného aj spojku cez fabriku v Smoleniciach k partizánom do hôr, najmä pre nich organizoval zásobovanie. Taktiež patril ku skupine mládeže, ktorá sa pravidelne schádzala v bratislavskej Metropolke a cez Dušana Slámika mala spojenie s Londýnom.
Sestra, ktorá v čase II. svetovej vojny žila už vydatá v Prahe, preberala správy zo Slovenska pre odbojové skupiny v Protektoráte, ktoré sa z Bratislavy dostávali cez pracovníka pošty pána Pábela.
Pokus vyhodiť dedinu do povetria
Krásnou časťou Karlovej Vsi – ako to už v mestách i na dedinách býva – je lesopark, ktorý je už dlhé roky oficiálne parkom Slovenského národného povstania. Lenže kedysi to bol les, do ktorého nás v medzivojnovom období vodieval starý otec. Tlmočil deťom, čo spievajú vtáčiky a nikdy nás nezabudol upozorniť, aby sme nerušili veveričky, srnky a ďalšiu zver.
Lenže počas II. svetovej vojny sa tento romantický les premenil na „sídlo fašistických nemeckých vojakov“. Vybudovali tam aj bunkre, do kameňolomu vyhĺbili sklady pre muníciu. Ale aj naši, slovenskí strážcovia hraníc – „financi“ – boli v strehu. Vytvorili ilegálnu skupinu, ktorá sledovala fašistických vojakov. Tak sa stalo, že keď sa priblížila vhodná chvíľa, keď už fašisti utekali pred blížiacom sa frontom, znemožnili im vyhodiť sklady do vzduchu a zničiť tak veľkú časť munície, aby nepadla do rúk oslobodzovacej Červenej armáde. Pod vedením financa Michala Kozára prestrihali zápalné šnúry. Napokon vybuchol iba jeden malý sklad, čo narobilo menšie škody na okolitých domoch. No Karlova Ves bola zachránená, lebo už po oslobodení odborníci zistili, že keby sa Nemcom podarilo vyhodiť do povetria všetku muníciu, Karlovu Ves by to takmer celú zrovnalo so zemou. Bolo tam uskladnenej toľko munície, že červenoarmejci ju odtiaľ vyvážali vyše mesiaca.
Karlova Ves mala veľa hrdinov, často verejnosti neznámych, ktorí pracovali vo viacerých ilegálnych bunkách. Bolo by treba aktívnejšie zachovať ich v pamäti. Pomenovať po nich pamätné miesta, ulice.
