Komunizmus nie je fašizmus

„Sloboda je vždy a výhradne slobodou pre toho, kto zmýšľa inak.“ Tieto slová vmietla kedysi Rosa Luxemburgová do tváre Leninovi v polemike proti antidemokratickým činom boľševikov. Sú však zároveň pádnou odpoveďou aj slovenskej tvrdej pravici, ktorá sa nedávno pokúsila zaviesť trest od šiestich mesiacov do troch rokov za každý prejav „sympatií voči komunizmu“. Keďže neschválená novela Trestného zákona nijako neupresňovala, čo sa pod tým myslí, mohla sa ľahko vzťahovať aj na tieto slová „Červenej Rózy“. A vlastne by to bolo z pohľadu pravice celkom v poriadku – veď čo ak by niekto na základe podobných vyjadrení začal pochybovať o totálnej zločinnosti všetkého, čo kedy súviselo s komunizmom? Proti myšlienkovej polícii Neúspešná novela je prejavom tendencie, ktorá vo východnej Európe straší už od pádu minulého režimu. Slovinský filozof Slavoj Žižek ju nazval „denkverbotom“, zákazom myslieť (podľa niekdajšieho západonemeckého berufsverbotu): „vo chvíli, keď človek prejaví tú najmenšiu známku, že sa zapája do politických projektov, ktoré sa vážne stavajú na odpor voči existujúcemu poriadku, ihneď dostane odpoveď: Nech už sú tvoje zámery akokoľvek dobré, toto sa nevyhnutne skončí novým gulagom!“ Hoci nové hnutie za oslobodenie, ktorého prvé známky možno už dnes vidíme na uliciach západných, ale aj južných miest, nebude a nemôže byť totožné s hnutím komunistickým, znova a znova sa bude stretávať práve s týmto obvinením. Musí sa preto dať jasne najavo, že ak sa má na komunizmus v niečom podobať, tak v jeho najušľachtilejších prvkoch. Lenže, v dnešnej hlboko represívnej a antipluralitnej myšlienkovej atmosfére treba najprv dokázať, že tieto pokrokové prvky vôbec existujú – že rovnica „komunizmus = fašizmus“ je zavádzajúca a klamná. V dôsledku súčasného úpadkového stavu myslenia sa však každý, kto spochybní absolútnu zavrhnutiahodnosť komunizmu, automaticky považuje za obhajcu bývalého režimu. Preto na úvod pár inak trápne zrejmých právd. Každá diktatúra je zlom. Povedať, že jedna diktatúra je horšia ako druhá, preto nijako neznamená obhajovať jednu z nich. Ale zároveň to nie je bezvýznamná informácia: napriek všetkým frustráciám som rád, že som vyrastal v diktatúre normalizačného Československa, a nie v diktatúre Pinochetovho Čile – pretože v ČSSR sa už počas normalizácie ani nevešalo, ani nestrieľalo, ani sa ľudia nevyhadzovali z vrtuľníkov. Po druhé, ak sa podstata nejakého systému nedá zredukovať iba na diktatúru, potom poukázať na tento fakt opäť neznamená obhajobu diktatúry samotnej. Keď Milan Šimečka vo svojej knihe Obnovenie poriadku napísal kapitolu o prednostiach reálneho socializmu, nestaval sa tým na obranu mocenského systému. Hovoril o pozitívach sociálneho obsahu tohto systému – zjednodušene povedané, o živote, nie o režime. Samozrejme, dá sa tvrdiť, že diktátorský režim a sociálny obsah sovietskeho typu spoločnosti (alebo krátko sovietizmu) tvorili jednoliaty celok, a preto sa ani na prípadné pozitíva v demokracii nadviazať jednoducho nedá. No už len preto, aby sa dalo o tejto otázke vôbec diskutovať, nemožno redukovať sovietizmus výhradne na jeho mocenskú štruktúru. Základy vyššej diktátorológie Venujme sa však najprv predsa len tejto mocenskej štruktúre. Ak nemá rovnica „komunizmus = fašizmus“ znamenať len málo objavné poznanie, že „všetky diktatúry sú diktatúrami“, treba dokázať, že ich podobnosť vyplýva zo samotnej podstaty systému. Najjednoznačnejšie to vyplýva z takzvanej „teórie totalitarizmu“. Podľa tejto teórie išlo o dva druhy „totálnej diktatúry“, zasahujúcej do všetkých stránok života spoločenského i života jednotlivca. Tvorila ju trojjediná stavba strany, vlády a masových organizácií, pričom strana bola hlavným vrcholom tohto trojuholníka. Bez ohľadu na prípadné voľby vláda existovala nezávisle od vôle obyvateľstva. Podriadená bola naopak strane. Štátostrana uskutočňuje svoju kontrolu nad jednotlivcom aj pomocou masových organizácií – odborov, zväzov žien, mládeže, záujmových činností atď. – ktoré majú vo svojej oblasti monopol. Nezávislá aktivita je viac či menej ilegálna. Hlavnou novinkou je však podľa teórie totality vznik všeobjímajúcej oficiálnej ideológie, proti ktorej sa nemožno brániť. Teória tvrdí, že sa diktatúra neuspokojuje len s mocou nad fyzickým životom ovládaných, ale že zasahuje do najhlbšieho ľudského vnútra, že ovláda samotné myslenie svojich poddaných. No takáto totalita, plasticky vykreslená v románe Georgea Orwella 1984, v skutočnosti nikdy neexistovala. Ani sovietizmus, ani fašizmus nikdy neovládli myslenie svojich poddaných do takejto absolútnej miery. Opakované pokusy o atentát na Hitlera či fakt, že Stalina napokon odsúdil jeho dlhoročný podriadený Chruščov, sú dostatočným dôkazom toho, že ani na vrchole moci obe „totality“ nikdy nedokázali vniknúť do myslenia svojich poddaných tak dokonale, ako im to pripisuje táto teória – tobôž už nie za normalizačných rokov u nás, keď odpor voči vládnucej moci v skutočnosti prechovávala veľká väčšina spoločnosti. No ak aj komunizmus a fašizmus neboli totalitami v klasickom chápaní, nezostáva pravdou, že kostra moci bola v oboch prípadoch rovnaká? Nuž, trojstrannou mocenskou štruktúrou sa oba systémy v skutočnosti neodlišujú od ďalších diktatúr, ktoré nemožno zaradiť ani do jedného tábora. Spomeňme napríklad režim, ktorý až donedávna vládol v Mexiku. Vládnuca Inštitucionálna revolučná strana (PRI) sa síce formálne zúčastňovala na voľbách, v ktorých súťažila aj s opozičnými stranami, no v skutočnosti jej chápadlá zasahovali do všetkých oblastí života presne tak, ako to bolo u nás do roku 1989. Mexiko sa však pritom nedalo označiť ani za štát komunistický, ani fašistický. Stúpenec rovnice „komunizmus = fašizmus“ možno v tejto chvíli už stráca trpezlivosť: „Ale veď sa len pozrite na tú kopu mŕtvol, za ktoré sú fašizmus a komunizmus zodpovedné! Čo tam aké reči o štruktúrach, obidva boli zločinecké systémy, a basta!“ Triezvejší kritik by mohol dodať, že je to práve spojenie straníckej samovlády a masového teroru, v ktorom sa oba systémy zhodujú a ktoré ich robí jedinečnými. Všimnime si najprv, že sa v tejto súvislosti hovorí zásadne o „komunizme a fašizme“, nie o „socializme a fašizme“. Komunizmus – v tom zarinčí kov, zakalená oceľ „ľudí zvláštneho razenia“, popravy a gulagy. Ale socializmus – s tým sa už spájajú skôr rady pred obchodmi, papalášske privilégiá či nedostatok toaletného papiera. Systém na zaplakanie neefektívny a neslobodný, no predsa veľmi vzdialený nočnej more vyhladzovacích táborov. Veta „socializmus je to isté, čo fašizmus“ by vyznievala rozpačito; keď Boris Filan píše o „socíku“ rozlepených nafučiek, naozaj niekto verí, že je tým istým, ako fašizmus vybitých zlatých zubov mŕtvol z plynových komôr? Táto úvaha naznačuje, v čom je chybný argument o terore. Masový teror zjavne nebol podstatou komunizmu. V našom priestore po smrti Stalina v roku 1953 teror ustal, no systém sa v dôsledku toho nezrútil. Naopak, vydržal ešte viac než raz toľko, koľko trvalo obdobie teroru. Dôvod nie je ťažké opísať. Masový teror, v rámci ktorého bola spoločnosť ustavične zbavovaná „vnútorného nepriateľa“, bol nástrojom Stalinovej osobnej diktatúry. No podstatou sovietizovanej spoločnosti nebola táto osobná diktatúra, ale kolektívna diktatúra „aparátu“ nad spoločnosťou. Preto Stalinovou smrťou jeho osobná diktatúra zanikla – no systém ako taký, t. j. kolektívna diktatúra byrokracie, zostal zachovaný. Korene a plody Doposiaľ sme sa pokúšali brať vážne nielen tézu o totožnosti fašizmu a komunizmu, ale aj ahistorický, mechanický prístup porovnávania vonkajších znakov oboch systémov, ktorý zvyčajne prívrženci rovnice „fašizmus = komunizmus“ používajú. Opusťme teraz tento prístup a namiesto hodnotenia argumentov za túto tézu si všimnime argumenty proti nej. Po prvé, komunizmus bol hnutím tých najnižších vrstiev za ich vlastné oslobodenie. Možno spochybňovať motiváciu jeho vodcov, no sotva sa dá povedať, že milióny jeho stúpencov po celom svete, ktorí často obetovali za svoj ideál i vlastné životy, mali v úmysle niekoho zotročovať. Naproti tomu fašizmus bol hnutím doslova a do písmena reakčným. Reagoval na hrozbu meštiackej spoločnosti, ktorú predstavovalo robotnícke hnutie. Schudobnenie strednej triedy neviedlo v protiklade s Marxovými predpokladmi k jej zjednoteniu s revolučným proletariátom, ale naopak k radikálnemu odporu a nenávisti voči hnutiu, ktoré sa otvorene chystalo pripraviť ju o už tak ohrozené nadradené postavenie. Podobne, ako sociálny základ oboch hnutí, sa líšili aj ich myšlienkové pramene. Fašizmus ako ideológia vyviera z najodpornejšieho odpadu ľudského „myslenia“: antisemitizmu, rasizmu, viery v právo silnejšieho, kultu násilia, zbožňovania agresívnosti a nadradenosti. Komunizmus na druhej strane vyrástol z humanistických tradícií osvietenstva, myšlienok solidarity utláčaných a viery v zdokonalenie ľudského ducha. Ak to máme na pamäti, neprekvapí nás už, že fašizmus sa správal rovnako agresívne a odporne na ceste k moci, ako po jej dosiahnutí. Naproti tomu medzi komunizmom ako hnutím odporu a sovietizmom ako mocenským systémom je obrovský rozdiel. Komunizmus ako hnutie odporu, to sú talianski či slovenskí partizáni, juhoafrickí či severoamerickí bojovníci za rasovú rovnoprávnosť, či účastníci vietnamského protikoloniálneho boja. Komunizmus ako sovietska diktatúra je v takmer priamom protiklade k týmto zápasom. Preto ani prechod od jedného k druhému nikdy nebol nekomplikovaný, a preto sa obeťami sovietizmu hneď po „triednych nepriateľoch“ stávali práve hrdinovia boja za jeho zavedenie (z našich spomeňme napr. Vladimíra Clementisa či Gustáva Husáka). Nikde totiž nebola záruka, že navždy zostanú stalinistami a nepostavia sa na odpor – už totiž jasne preukázali svoju odvahu a schopnosť samostatne myslieť. (Je príznačné, že hlavný hrdina Orwellovho románu 1984 Winston Smith nie je utlačovaným „buržujom“, ale vnútorne rozháraným členom vládnucej strany.) Odpor voči byrokratickej diktatúre vo vnútri jej samotnej sa však pritom objavoval stále znova – dá sa povedať, že to bolo jedno z jej základných „protirečení“. Už samotný Lenin s hrôzou sledoval, ako mu pod rukami rastie „robotnícky štát s byrokratickou deformáciou“ (áno, už tu sa začínajú reči o deformáciách), proti čomu však nedokázal bojovať inak, než že svojim podriadeným poslal proti papierovaniu – obežník. Neskoršie celospoločenské pokusy prekonať byrokratický základ spoločnosti sú nám dôverne známe – Pražská jar 1968, perestrojka, ale aj napr. maďarská ekonomická reforma. Nie je pritom náhoda, že fašistickí Dubček, Šik, či Mlynář, Jacek Kuroň, Leszek Kolakowski, či Adam Michnik, Rudolf Bahro, Milovan Djilas, alebo János Kornai – aby som menoval len niektorých z najznámejších pôvodne komunistických odporcov sovietizmu – nikdy neexistovali. Vo fašizme neexistuje rozpor medzi jeho koreňmi a plodmi, kým sovietizmus sa myšlienkovo napájal zo žriedla, ktorého bol sám priam antitézou. Toto pnutie nemohlo znova a znova neprodukovať výzvy jeho existencii, ktoré mohol potierať jedine mocensky, keďže ideologické prostriedky na to nemal. Despotizmus ako výsledok tlaku dejín Ak však boli myšlienkový pôvod i sociálny základ oboch systémov natoľko odlišné, ako je možné, že sa vonkajšími znakmi tak podobali? Odvážim sa tu vysloviť domnienku, že je to priamym dôsledkom tých historických procesov, ktoré stúpenci rovnice „komunizmus = fašizmus“ úplne ignorujú. Diktatúru masovej strany možno chápať ako odpoveď na radikálnu krízu spoločnosti, reakciu, ktorá nanovo zabetónovala ohrozené delenie na vládnucich a ovládaných, vodcov a masy, vykorisťovateľov a vykorisťovaných. Kríza spočívala v tom, že na scénu dejín vstúpil nový činiteľ: široké ľudové masy, roľníkmi počnúc a továrenskými robotníkmi končiac. Tento vývoj sa začal už Veľkou francúzskou revolúciou roku 1789 a postupom času sa stále prehlboval. Najširšie vrstvy obyvateľstva, ktoré nikdy predtým nehrali v politike významnú úlohu, sa vplyvom rozširovania vzdelanosti a záujmu inteligencie o nich začali spolitizovávať a chápať svoje záujmy. Kým po tisícročia ľudských dejín sa nižšie vrstvy prejavovali nanajvýš občasnými sedliackymi vzburami, v priebehu devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia sa stala politika stálou súčasťou ich života – a ich zástupcovia stálou črtou politiky. Kým sovietizmus z tejto činnosti sám vyrástol, fašizmus sa naopak od začiatku staval otvorene proti nej. Oba však nezávislej aktivite nižších vrstiev postavili hrádzu. V tom spočíva zrnko pravdy rovnice „komunizmus je fašizmus“ a na to bola potrebná masová štátostrana. Politicky aktívna zložka podriadených más sa pomocou takejto strany dostala pod priamu a účinnú kontrolu zhora – a tým bola zneškodnená. Rozdiel spočíval v tom, akým spôsobom oba systémy k tejto stavbe dospeli. Fašizmus musel najprv hrubou silou – presne v súlade so svojou doktrínou – rozbiť a rozdrviť všetky nezávislé organizácie robotníckej triedy, najorganizovanejšej z podriadených vrstiev. Naproti tomu sovietizmus si ich aktivitu podriadil tým, že ju absorboval, pohltil ju – čím jej nezávislosť zlikvidoval rovnako účinne. Sovietska odpoveď bola v istom zmysle oveľa efektívnejšia, ako tá fašistická. Kým voči fašizmu nikdy neustal nielen tichý, ale dokonca ani ozbrojený odpor, sovietizmus hrozby voči svojej existencii likvidoval oveľa účinnejšie. No cenou za túto účinnosť bolo, že ako sme už spomenuli, pôvodná myšlienková inšpirácia sovietizmu stále vyvierala na povrch na tých pre systém najnevhodnejších miestach a obracala sa proti nemu. Alternatíva neexistuje? Opusťme teraz čisto logické úvahy a povedzme si, čo je politickým účelom rovnice „fašizmus = komunizmus“. Nejde tu o to, zabrániť návratu minulého režimu. Na to neveria hádam ani najväčší zaslepenci. Nie, ide tu o zdiskreditovanie komunizmu ako myšlienky. Komunizmus ako celok sa musí stotožniť s diktatúrou, a to s najhoršou možnou podobou diktatúry. Nesmie sa pripustiť, aby sa odlíšili jednotlivé stránky tohto javu a nedajbože sa na niektoré z nich začalo nadväzovať. Myšlienka alternatívy voči súčasnému systému musí zostať navždy pochovaná. Povedomie radikálnej odlišnosti komunizmu a fašizmu však napriek tomu skryto pretrváva. Možno to ilustrovať na príklade vypožičanom od zahraničného mysliteľa. V istej francúzskej reklame na internetové obchodovanie s akciami sa skvie zlatý kosák a kladivo, vykladaný diamantmi, a pod nimi nápis: „Čo keby burza prinášala zisk každému?“ Posolstvo tejto reklamy je jasné: trh dnes podľa nej zaručuje to, čo sľubovala dosiahnuť komunistická spoločnosť, teda blahobyt pre všetkých bez rozdielu. Ale možno si predstaviť na mieste kosáka a kladiva hákový kríž? Sotva. Takáto reklama by nefungovala – vzbudzovala by namiesto pozitívnych emócií iba odpor. Jasne z toho vidieť, že podvedome si odlišnosť oboch ideológií uvedomuje takmer každý. V spoločnosti, kde vládne zdravý rozum, by nebolo treba dokladať rozdielnosť fašizmu a „komunizmu“ siahodlhým vysvetľovaním. Oveľa plodnejšie by bolo zaoberať sa myšlienkami, ako by mala vyzerať skutočne slobodná spoločnosť budúcnosti – a ako sa vyhnúť katastrofálnym výsledkom minulých pokusov o jej dosiahnutie. Zvlášť to druhé by samozrejme pre nové hnutie za oslobodenie malo byť prioritou. Žiaľ, žijeme v dobe a spoločnosti, ktorú charakterizuje všetko len nie zdravý rozum. A preto nám pred naozaj tvorivou myšlienkovou činnosťou nezostáva nič iné, ako najprv odpratať z cesty haraburdie škodlivých zjednodušení.