Médiá, veľké pútače, stranícke programy, PR agentúry, súkromné agendy od umelcov až po športovcov – to všetko sú tvorcovia a spolunositelia predvolebných diskusií. A potom je tu masa občanov, ktorá čaká na signály. Samozrejme, ak má vôbec o ne záujem. Potenciálni voliči sa inšpirujú programovými hodnotami jednotlivých kandidujúcich strán a sčasti aj spomínanými diskurzmi. Odborným slovníkom povedané, inšpirácia voličov je diskurzívny balík, ktorý štrukturuje ich vedomie a voľbu. Vyhráva ten, kto dokáže najviac zaujať. Prostriedkov, ktoré si na to zvolí, je neúrekom. Jedni dávajú prednosť „kóšer“ politickej debate, iní invektívne očierňujú, ďalší nepodniknú nič zvláštne. Niektorí prezentujú svoju stranu prostredníctvom priamej propagácie či skrytej reklamy, iní vychádzajú z volebného programu a podporujú aktivity strany ako vlastnú rodinu. A tí, čo stratili chrbtovú kosť, sa chytajú každej slamky. Toto je tá „správna“ voľba Najnovšie nastúpili na Slovensku, ale aj v Česku či v iných krajinách ako dominantný diskurz odpolitizujúce tendencie, ktoré pravica považuje za všeliek. Ide o podsúvanie názoru, ktorý sa prezentuje ako univerzálny a vraj ako jediný umožní „zdravý“ vývoj štátu v oblasti ekonomiky, sociálnych vecí, kultúry, vzdelávania atď. Jedine pravica vraj dokáže v dobe neskorého kapitalizmu spĺňať všetky podmienky, ktoré súčasná sociálno-ekonomická formácia ukladá. Len jej kapitalisticko-liberálna agenda sa zakladá na predpokladoch rastu, konkurencieschopnosti, maximalizácie zisku a úžitku. Problémom súčasného neskorého kapitalizmu je, že umožňuje minimalizovať politicky operatívne pole pre ľavicu (či už ju vnímame ako sociálnu demokraciu alebo ľavicový liberalizmus). Doslova povedané, vytvára sa zdanie, že to, čo robí akákoľvek ľavica, je pre štát a jeho občanov kontraproduktívne a v rámci hospodárskeho vývoja nebezpečné. Naopak, ľavica podľa pravicovej agendy zapríčiňuje hospodársky dlh, mrhanie verejnými financiami, neschopné zaobchádzanie s prostriedkami v rámci sociálneho štátu a zároveň vytvára zlý obraz v zahraničí. Ak existujú determinanty v podobe znásilňujúceho rastu, komodifikačných procesov a boja o prilákanie investorov zo zahraničia, kde potom ostáva možnosť politického manévrovania Slovenska Slovenskom? Pravica absolútne podlieha dominantnému diskurzu vyššie spomenutej agendy a zároveň núti ľavicu, aby sa správala rovnako. A to s tým, že ak sa ľavica nepodvolí či neprispôsobí, je neprirodzená, nebezpečná a nežiaduca. Časť dnešnej mládeže, podnikateľského sektora a niektorí umelci, najmä vo veľkých mestách, servilne propagujú takýto antiľavicový diskurz. Ich vedomie je štrukturované neskorým kapitalizmom a zrejme nepatria do skupiny ľudí, ktorí by sociálne strádali, alebo by, nebodaj, žili v hmotnej núdzi. Súmrak demokracie? Dôkazom týchto skutočností u našich západných susedov je okrem iného predvolebná videonahrávka s názvom „Přemluv bábu! Nevolte levici!“ Nemorálne osočuje starších ľudí, ktorých vykresľuje ako neschopných uvažovania. Všeobecne, podľa pravice, ak bude občan voliť ľavicu, urobí zle! Ľavica vraj nič nevyrieši, len nás dostane do ťažkostí. To je vykonštruovaný obraz, ktorý degraduje ľavicu a súčasne i starších ľudí na úroveň nesvojprávnosti. Takáto polarizácia je pre politiku veľmi nešťastná. Na jednej strane politické možnosti silno ovplyvňujú, či priamo podmieňujú pravidlá neskorého kapitalizmu, na druhej len uvažovanie a konanie nesúce sa v rámci tohto diskurzu je údajne pravdivé a dobré. V skutočnosti však hrozí politické vyprázdňovanie a všeobecná občianska apatia. Politika znamená voľbu, moc a činy pre občanov a s občanmi, nie pre trh so štátmi bez občanov! Pokúsme sa odvracať tieto diletantské rozumy typu „ľavica len zapríčiňuje ťažkosti“, ako sa dnes držitelia mienkotvorných médií odvolávajú na Grécko, kde, mimochodom, ľavicová strana vládne iba od novembra minulého roka. Predtým tam bola osem rokov pri moci pravica. Ľavica je funkčná za predpokladu reálnej politickej súťaže a skutočnej moci manévrovania bez ekonomických determinantov, ktoré sa snažia politiku odpolitizovať. Ak však uznáme, že ekonomické nároky sú nad politikou, sú silnejšie a nevyhnutnejšie, môžeme sa s demokraciou rozlúčiť. Autor je doktorand na Inštitúte politológie Prešovskej Univerzity
