Komu skladajú účty medzinárodné finančné inštitúcie?

Svetové finančné inštitúcie ako Svetová banka, Medzinárodný menový fond, ale aj Európska investičná banka sú globálne nielen svojou pôsobnosťou, ale aj vplyvom. Ten sa prejavuje na úrovniach hospodárskej, menovej, či rozpočtovej politiky národných štátov, ale aj v oblasti tzv. štrukturálnych reforiem sociálneho štátu. Moc týchto medzinárodných aktérov ochutnalo aj Slovensko, napriek tomu, že o tom málokto vedel, že zástupcov týchto inštitúcií nik nevolil a napriek tomu, že sa za svoju činnosť nikomu z nás nezodpovedali. Kto ich teda vlastne ovláda? V médiách sú deň čo deň polemiky o politike, o moci v nej, o morálke, etike, či záujmoch. V lepšom prípade sa pranierujú pochybenia v týchto oblastiach zo strany politikov – predstaviteľov moci, v horšom je náš záujem upriamený na ich žabomyšie vojny, ktoré odpútavajú pozornosť od skutočnej podstaty problémov a od skutočného ťažiska moci. Takisto sa veľa rozpráva o demokracii, o tom, ako politici realizujú mandát od voličov, ale často sa nespomenie, že politici hrajú túto hru v medziach mantinelov, ktoré určuje niekto iný, akási „vyššia inštancia“. Skrátka, paradoxne, napriek tomu, že nadnárodné korporácie a medzinárodné finančné inštitúcie diktujú okrem ekonomiky aj politike, venuje sa ich pôsobeniu pramálo priestoru. Pritom je ich povaha z hľadiska kategórií, podľa ktorých bežne posudzujeme politikov, prinajmenšom pochybná. Globálni ekonomickí aktéri sa nám nezodpovedajú, sú netransparentní a ich predstaviteľov nevolíme. Demokracia, moc a globálni ekonomickí hráči Ešte pred úvahou o týchto nedostatkoch by bolo namieste trochu odbočiť a stručne objasniť často používané pojmy. Ak sme spomenuli kategóriu demokracie, treba ozrejmiť, že berieme do úvahy jedno jej dostatočne známe obmedzenie. Demokracia totiž ani v teoretickej rovine nie je jasne vymedziteľný stav; je to skôr proces. Definícií má aspoň sto a stále sa vyvíja. Cieľom tohto príspevku nie je predstaviť stoprvý koncept demokracie, ale skôr v rámci tých najklasickejších a najakceptovanejších definícií, poukázať na jeden jej pomerne nový a významný – medzinárodný, politicko-ekonomický aspekt. Ďalšou kategóriou, ktorá je pre túto tému dôležitá, je politická moc. Tá sa dlhodobo, a vlastne až donedávna, sústreďovala najmä v rukách vlád národných štátov, ktoré tak boli jej zvrchovanými nositeľkami. Samozrejme, že jestvovali oficiálne či neoficiálne medzinárodné dohody a po svetových vojnách aj prvé celosvetové medzinárodné organizácie, ale prakticky bola moc stále sústredená v rukách suverénnych národných štátov. Formálne to tak môže vyzerať aj dnes, no s nástupom ekonomickej globalizácie, ktorý sa bežne datuje do obdobia po druhej svetovej vojne, možno pozorovať, že čoraz väčšiu (aj politickú) moc získavajú ekonomickí aktéri, a to často práve na úkor národných štátov. V podstate možno rozlišovať dva typy globálnych ekonomických aktérov – nadnárodné korporácie a medzinárodné finančné inštitúcie. Prvá kategória má na podobu demokracie v globalizujúcom sa svete zásadný vplyv, no vzhľadom na ich súkromný charakter a na rozsah tohto príspevku sa im venovať nebudeme. Zameriame sa na druhú kategóriu ekonomických aktérov, na medzinárodné finančné inštitúcie. Medzi ne patria multilaterálne rozvojové banky, ktoré môžu byť globálne, ako napríklad dobre známa Svetová banka, alebo regionálne, kde za nám najbližší príklad možno spomenúť Európsku banku pre obnovu a rozvoj. Pre zaujímavosť, mutilaterálne rozvojové banky sú najväčšími poskytovateľmi rozvojovej pomoci vo svete. Do skupiny globálnych finančníkov patrí aj Medzinárodný menový fond, regionálne investičné banky – napríklad Európska investičná banka – a do istej miery Svetová obchodná organizácia. Tieto inštitúcie sú verejné, a preto by mal apel na demokraciu v ich prípade padnúť na úrodnejšiu pôdu. A vskutku je na čo apelovať – napriek svojmu charakteru verejných inštitúcií sú medzinárodné finančné inštitúcie často kritizované za nedostatok demokratickosti, ako zvonka, tak zvnútra. Problematický je jednak vplyv ich programov na úroveň demokracie v cieľových krajinách – pôžičky či granty smerovali často do vojenských režimov bez možnosti kontroly ich použitia, čím iba upevnili pozíciu elity; alebo financie smerovali do pomerne demokratických režimov, no ich poskytnutie sa viazalo na tvrdé podmienky, čím sa obmedzil manévrovací priestor demokraticky zvolených vlád. Vplyv globálnych finančných inštitúcií naozaj nemožno podceniť – okrem stoviek miliárd dolárov pôžičiek a grantov, ktoré smerujú do desiatok krajín sveta, sú vnímané aj ako inštitúcie disponujúce expertízou v oblasti rozvoja a ekonomickej politiky. Kombinácia finančných a odborných kapacít robí z týchto inštitúcií tzv. signalizačný mechanizmus – aj ostatní potenciálni darcovia a veritelia sa pri posudzovaní ekonomiky vybranej krajiny riadia postojom týchto inštitúcií. Naším zámerom je však v prvom rade poukázať na vnútorný aspekt (ne)demokratickosti medzinárodných finančných inštitúcií. Ten má tri dimenzie – nerovnosť hlasovacích práv vo vnútri inštitúcií, netransparentnosť ich riadenia a zverejňovania kľúčových dokumentov, a chýbajúca zodpovednosť voči demokraticky voleným inštitúciám. Tieto dimenzie rozoberieme na troch príkladoch – na Svetovej banke, Medzinárodnom menovom fonde a Európskej investičnej banke, ktoré sme vybrali vzhľadom na ich relevantnosť pre slovenský kontext. Svetová banka Svetová banka je hovorový názov pre tzv. Skupinu Svetovej banky. Tú tvorí päť pomerne samostatných finančných inštitúcií, z ktorých najznámejšou a najvýznamnejšou je Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj. Jej vznik sa datuje do roku 1945, keď bola založená na základe výsledkov finančnej a menovej konferencie OSN uskutočnenej roku 1944 v americkom letovisku Bretton Woods. Pôvodnou úlohou Svetovej banky bolo poskytovať úvery na obnovu a rozvoj štátov Európy zničených počas druhej svetovej vojny. Dnes tento cieľ napĺňajú najmä novovzniknuté inštitúcie Skupiny Svetovej banky, najmä Medzinárodná finančná korporácia, ktorá ako jediná smie financovať súkromný sektor. Keď sa dnes hovorí o Svetovej banke, myslí sa najmä na Medzinárodnú banku pre obnovu a rozvoj a na Medzinárodnú rozvojovú asociáciu. Úloha týchto dvoch kľúčových inštitúcií sa časom zmenila – najčastejšie poskytujú úvery na realizáciu tzv. programov štrukturálnych reforiem, ktoré pre jednotlivé krajiny tvorí Medzinárodný menový fond. Ide o projekty zamerané na reformy národných hospodárstiev ako celkov, kde ako príklady môžu slúžiť nám dobre známa daňová reforma či decentralizácia verejných financií. Alebo potom ide o sektorové reformy, kam možno zaradiť napríklad dôchodkovú reformu, reformu poľnohospodárskej politiky, súdnictva a tak ďalej. Svetová banka poskytuje stále aj úvery na investičné projekty v oblasti infraštruktúry ako napríklad diaľnice, železnice či priehrady. Podiel tohto typu projektov však vzhľadom na prudký nárast pôžičiek na programy štrukturálnych reforiem klesol. Medzinárodný menový fond Založili ho spolu so Svetovou bankou roku 1945 po brettonwoodskej konferencii OSN. Jeho pôvodným poslaním bolo poskytovať krátkodobé úvery a bezplatné konzultácie krajinám s menovými a finančnými ťažkosťami. Tým sa mala zabezpečiť stabilita tzv. brettonwoodského menového systému, ktorým sa nahradil v tom čase už nefunkčný tzv. zlatý štandard, teda krytie všetkých národných mien zlatom. V sedemdesiatych rokoch sa však tento menový systém z rôznych dôvodov rozpadol a Medzinárodný menový fond stratil svoje opodstatnenie. Fond si potom vlastným hlasovaním určil nové poslanie. Tým bolo poskytovať dlhodobé úvery a tvoriť komplexnejšie politicko-ekonomické stratégie pre krajiny s ekonomickými problémami. Tieto stratégie sú známe pod názvom programy štrukturálnych reforiem. Medzinárodný menový fond sa stal jedným z najväčších veriteľov rozvojových krajín, čo z neho urobilo inštitúciu, ktorá zásadným spôsobom začala ovplyvňovať ekonomický rozvoj v týchto krajinách. Začal diktovať vlastný rozvojový model všetkým zadlženým krajinám, ktoré boli v súvislosti s neschopnosťou splácať zahraničný dlh nútené hľadať nové úvery. Možnosť čerpať ich totiž podmieňoval plnením podmienok stanovených v programoch štrukturálnych reforiem. V súčasnosti je tvorba programov štrukturálnych reforiem pre rozvojové a tranzitívne ekonomiky hlavnou činnosťou Medzinárodného menového fondu. Európska investičná banka Svoju činnosť začala Európska investičná banka (EIB) roku 1958, no založená bola už o rok skôr ako nástroj Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Mala zabezpečiť finančné zdroje na veľké investičné projekty posilňujúce hospodársku integráciu medzi členskými štátmi a odstraňujúce rozdiely v hospodárskej úrovni regiónov. Jej mandát sa odvtedy rozšíril – úvery smerujú aj do sektorov mestskej hromadnej dopravy, telekomunikácií a malým a stredným podnikom. Pôžičky aj do iných častí hospodárstva majú pomôcť dosahovať ciele Európskej únie (EÚ) v oblasti hospodárskeho rastu a zamestnanosti či ciele rozvojovej pomoci EÚ krajinám tzv. tretieho sveta. Akcionármi EIB sú všetky členské štáty EÚ, ale, ako už bolo spomenuté, jej geografická pôsobnosť presahuje hranice únie – už od šesťdesiatych rokov financuje operácie v tzv. rozvojových krajinách a podiel jej úverov smerujúcich mimo EÚ stále narastá. Hoci je známa oveľa menej ako napríklad Svetová banka, so svojím pôžičkovým portfóliom vo výške cca. 45 miliárd EUR je EIB zodpovedná za takmer dvojnásobne viac finančných investícií. Rovní a rovnejší Hneď na úvod tejto časti si pomôžem citátom – „V skutočnosti ich (medzinárodné finančné inštitúcie) silne ovládajú Spojené štáty a ich vznik sa odvodzuje od americkej iniciatívy“. Tieto slová o americkom hegemónnom postavení v rámci globálnych finančných inštitúcií nepatria nejakému zanietenému antiglobalistovi s dlažobnou kockou v ruke, ale známemu odborníkovi na „reálpolitiku“ Z. Brzezinskému. V podobnom zmysle sa vyjadruje aj iný medzinárodne uznávaný intelektuál G. Soros, ktorý tvrdí, že vlády rozvinutých krajín dokážu nežiaduco vplývať na pôžičkové aktivity Svetovej banky: „Môžu presadzovať pôžičky, ktoré osožia ich exportným priemyselným odvetviam, alebo vetovať pôžičky, ktoré by vytvárali konkurenciu, alebo ináč škodili ich záujmom.“ Ako je však možné, že vlády vyspelých kapitalistických krajín takto ovládajú rozhodovanie v medzinárodných finančných inštitúciách? Odpoveď nie je ťažké nájsť – jednotlivé členské krajiny nemajú rovné zastúpenie, ani rovné hlasovacie práva. Najvyšším riadiacim orgánom v takýchto inštitúciách sú Rady guvernérov, do ktorých nominuje zástupcu a jeho náhradníka každý z členských štátov. Hlasovanie v Radách guvernérov je vážené – sila hlasu je úmerná podielu členského príspevku krajiny na základnom imaní inštitúcie. USA ako najväčší podielnik v Medzinárodnom menovom fonde a Svetovej banke disponujú vyše sedemnástimi percentami hlasov, čo im dáva právo veta nad najdôležitejšími rozhodnutiami. EÚ disponuje spolu asi tridsiatimi percentami, a krajiny G-7 tak spolu v podstate kontrolujú všetky rozhodnutia v týchto inštitúciách. Napríklad Slovensko v rámci rozhodovacieho procesu Fondu disponuje zanedbateľnými osemnástimi stotinami percenta hlasov. Najvyšším orgánom výkonnej moci v globálnych finančných inštitúciách sú Rady výkonných riaditeľov. Piati z dvadsiatich štyroch členov, konkrétne za USA, Japonsko, Nemecko, Francúzsko a Veľkú Britániu, sú dosadzovaní priamo, zvyšní devätnásti členovia zastupujúci jednu (Čína, Rusko a Saudská Arábia) alebo viacero krajín sú volení guvernérmi. Na margo riaditeľov zastupujúcich viacero štátov sa žiada poznamenať, že je prinajmenšom bizarné, keď viac ako štyri desiatky krajín subsaharskej Afriky zastupujú iba dvaja výkonní riaditelia. No a aby sme výpočet uzavreli, hlasovanie v Rade výkonných riaditeľov je taktiež vážené, pričom sila hlasu výkonného riaditeľa je úmerná podielu súčtu členských príspevkov všetkých krajín, ktoré daný riaditeľ zastupuje. V medzinárodných finančných inštitúciách totiž platí, že vplyv jednotlivých členských krajín sa odvodzuje od výšky členských príspevkov, na základe pravidla jeden dolár rovná sa jeden hlas. V dejinách demokratických štátov bolo míľnikom zrušenie majetkového cenzu a v súčasnosti je dosť ťažko stráviteľná predstava, že majetnejší občania by mali aj väčšie hlasovacie právo. Zástancom nerovného vplyvu krajín v globálnych inštitúciách sa nezdá nespravodlivé, že krajiny, ktoré sa na ich činnosti finančne podieľajú viac, majú aj väčšie slovo. Existujú však viaceré argumenty, ktoré idú proti takejto logike. Analytici Aldo Caliari a Frank Schröder ich uvádzajú niekoľko. Po prvé, pôvodné usporiadanie brettonwoodských inštitúcií bolo síce tiež nerovné, ale demokracia mala väčší priestor. Kombinovali sa dva prístupy – medzinárodnoprávny princíp rovnosti štátov a výška príspevkov, čiže systém kvót. Každý členský štát dostal dvestopäťdesiat základných hlasov plus hlasy podľa výšky platených príspevkov. Je pravda, že základné hlasy predstavovali iba okolo jedenásť percent z celkového množstva hlasov. No pretože odvtedy narástli príspevky takmer tridsaťsedemnásobne, pričom základné hlasy vôbec nie, podiel základných hlasov klesol len na dve percentá. Navyše sa toto percento hlasov delí medzi čoraz viac rozvojových krajín. Ich váha sa tak sústavne znižuje. Po druhé, systém kvót možno kritizovať imanentne, na základe jeho vlastnej logiky – nespĺňa totiž svoj vlastný prezentovaný cieľ – odrážať silu jednotlivých národných ekonomík vo svetovej ekonomike. Spôsob výpočtu kvót nebol v tomto smere nikdy objektívny, vždy mal politické pozadie. Osoba, ktorá bola zodpovedná za prvý odhad kvót, dostala jasné inštrukcie – kvóta pre USA mala byť približne 2,9 miliardy USD, kvóta pre Britániu vrátane kolónií mala predstavovať zhruba polovicu americkej, Sovietsky zväz mal dostať o niečo menšiu ako Británia a Čína ešte menšiu. Kritériom bolo, aby vysoké kvóty dostali americkí vojenskí spojenci. Navyše krajiny, ktoré chceli prispieť viac, napríklad Austrália, Irán či Francúzsko, to nemohli urobiť. Súčasný systém kvót je pozostatkom minulých politických rozhodnutí a nereprezentuje silu národných hospodárstiev. Po tretie, logika, že najväčší prispievatelia by mali mať väčšie slovo v rozhodovaní, mohla mať vyššiu váhu v období, keď prispievatelia boli zároveň aj poberateľmi financií z medzinárodných finančných inštitúcií. Žiadna „západná“ priemyselná krajina, s výnimkou Portugalska však nepoberala finančné prostriedky z Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky už od konca sedemdesiatych rokov. Teraz je teda situácia taká, že tí, ktorých sa finančná pomoc finančných inštitúcií najviac týka – rozvojové a transformujúce sa krajiny – majú v politike rozhodovania najmenší vplyv. Po štvrté, hlasovacie práva sa pôvodne rozdeľovali v čase, keď bol mandát brettonwoodskych inštitúcií značne obmedzený. Pole pôsobnosti fondu a banky sa však časom rozšírilo prakticky na všetky dôležité úrovne rozhodovania o hospodárskej politike národných vlád členských štátov. Po piate, tvrdenie, že medzinárodné finančné inštitúcie sú financované najmä z príspevkov priemyselných členských krajín, nie je celkom presné. Napríklad značná časť inštitucionálneho rozpočtu Svetovej banky sa momentálne financuje prostredníctvom spätného toku financií zo zadĺžených krajín. Podobne v prípade fondu je značná časť operačných výdavkov a dokonca financií na niektoré typy úverov a na programy odpúšťania dlhov platená samotnými dlžníkmi – z úrokov, ktoré platia z pôžičiek, uzatvárajú Caliari a Schröder. Za problematické možno považovať aj ďalšie skutočnosti. Telegraficky, prezidentom Svetovej banky je vždy občan USA – doteraz bol vždy biely a vždy muž – a na čele MMF je vždy Európan. Ďalej, kategória rozhodnutí, ktoré treba prijať kvalifikovanou väčšinou, v priebehu pôsobenia finančných inštitúcií rástla. Nebola to náhoda – takto sa USA podarilo využiť svoj podiel hlasov, aby mohli vetovať kľúčové rozhodnutia. Situácia v EIB je veľmi podobná situácii v globálnych finančných inštitúciách. Najvyšším riadiacim orgánom je Rada guvernérov, do ktorej členské štáty nominujú jedného člena. Najdôležitejším výkonným orgánom je Správna rada EIB, ktorú tvorí dvadsaťšesť výkonných riaditeľov (po jednom za každý členský štát EÚ a za Európsku komisiu) a šestnásť náhradníkov. Napríklad desať nových členov EÚ z roku 2004 zastupujú traja náhradníci. Na prijatie rozhodnutia potrebuje Správna rada súhlas najmenej jednej tretiny riaditeľov, ktorí spolu zastupujú najmenej polovicu upísaného kapitálu EIB. Strategické rozhodnutia treba odsúhlasiť kvalifikovanou väčšinou, čo si vyžaduje súhlas aspoň osemnástich výkonných riaditeľov, ktorí spolu musia zastupovať najmenej šesťdesiatosem percent upísaného imania EIB. Takéto rozhodovanie, založené na výške akcionárskeho vkladu, znamená, že EIB dominujú jej štyria najväčší akcionári – Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko a Taliansko, z ktorých každý disponuje šestnástimi percentami hlasov. Model nerovného zastúpenia a hlasovacích práv je rovnaký aj v ostatných regionálnych multilaterálnych investičných a rozvojových bankách. Prísne tajné! Z hľadiska demokracie je ďalšou slabinou medzinárodných finančných inštitúcií ich pomerne utajené fungovanie. Vzhľadom na vplyv, aký má ich rozhodovanie na svet, o nich vie verejnosť veľmi málo, a to často nie vlastnou vinou. Medzinárodné finančné inštitúcie rozhodne nefungujú ako inštitúcie otvorenej spoločnosti, práve naopak, vyslúžili si skôr označenie elitný klub alebo liga džentlmenov. Problémom najčastejšie býva obmedzený prístup k informáciám, neskoré alebo neúplné zverejňovanie kľúčových dokumentov, uzavretosť rozhodovacieho procesu a absencia záväzných odvolacích mechanizmov. Globálne finančné inštitúcie nemali od začiatku svojho fungovania vo zvyku zverejňovať podrobnosti o svojom pôsobení. Situácia sa začala meniť až po tom, čo museli čeliť medzinárodnej kritike, najmä počnúc osemdesiatymi rokmi. Po tomto tlaku väčšina inštitúcií aspoň formálne prijala pravidlá o sprístupňovaní dokumentov verejnosti (tzv. public disclosure policies). Hoci tento krok treba hodnotiť ako posun vpred, problémy v tejto oblasti stále pretrvávajú. V súčasnosti sa už nevedú spory o to, či materiály sprístupniť verejnosti, ale o to, ktoré a v akom rozsahu. Pravidlá zverejňovania sa často formulujú vágne a nezáväzne, takže v praxi býva na dobrej vôli úradníkov finančných inštitúcií, či dané dokumenty sprístupnia. Ďalším problémom zverejňovania informácií je, že často sa ich dozvedáme až po tom, čo bolo rozhodnutie urobené, bez možnosti zúčastniť sa rozhodovacieho procesu. Napríklad v otázkach podpory programov štrukturálnych reforiem je Svetová banka veľmi málo transparentná. Kľúčový dokument v tomto smere je Stratégia pomoci krajine (Country Assistance Strategy – CAS). Banka je povinná zverejniť ju až po schválení Radou výkonných riaditeľov, aj to iba v prípade súhlasu vlády. Memorandum prezidenta banky k tomuto dokumentu ani zápisy z rokovaní členov Rady výkonných riaditeľov banka nezverejňuje vôbec. Občania dotknutých krajín sa tak nikdy nedozvedia, z čej vôle sa v ich krajine na úver financujú závažné ekonomické „reformy“, akými sú napríklad privatizácia štátnych podnikov, tzv. dôchodková reforma, či rozpočtové škrty v neproduktívnych sektoroch, za aké sa považuje zdravotníctvo, školstvo, sociálne zabezpečenie či ochrana životného prostredia. Podobne je to aj v prípade Medzinárodného menového fondu a Európskej investičnej banky. V praxi sa dotknutí obyvatelia dozvedia o požiadavkách fondu voči vláde svojej krajiny iba minimum informácií, a to zvyčajne až po tom, ako fond požiadavky formuloval, prerokoval s vládou a schválil. EIB dlhodobo trpí povesťou najmenej transparentnej inštitúcie EÚ. Výrazne v tomto smere zaostáva aj za Svetovou bankou či Európskou bankou pre obnovu a rozvoj. EIB ako jediná verejná inštitúcia EÚ a verejná banka umožňuje zatajiť aj základné informácie o projektoch, ktoré finančne podporuje, ak ju o to požiadajú jej klienti. Ďalším problémom je z hľadiska transparentnosti skutočnosť, že rokovania vrcholných orgánov finančných inštitúcií sú verejnosti neprístupné. K dispozícii nie sú ani zápisnice z týchto rokovaní. Jediné, čo možno napríklad z rokovaní Svetovej banky zohnať, sú len veľmi nekonkrétne a stručné Záverečné poznámky. Z nich však nemožno vyčítať ani len to, čo povedal ktorý výkonný riaditeľ. No a posledným bodom, ktorý hodno v súvislosti s (ne)transparentnosťou globálnych finančných inštitúcií spomenúť je fakt, že v rámci nich nejestvuje možnosť odvolať sa voči nesprístupneniu informácií. Napríklad Svetová banka nedisponuje žiadnym systematickým mechanizmom monitorovania toho, či jej zamestnanci dodržiavajú vlastné pravidlá banky na zverejňovanie informácií. Takáto je aj prax v iných multilaterálnych rozvojových bankách – odvolacie mechanizmy tam jednoducho nejestvujú. Od koho majú mandát? Globálne finančné inštitúcie pôvodne boli, a formálne stále sú, špecializovanými inštitúciami Organizácie spojených národov. Podľa Charty OSN sa tieto inštitúcie mali zodpovedať Ekonomickej a sociálnej rade (ECOSOC), ktorá je pod kontrolou Valného zhromaždenia OSN. Ale ako už bolo naznačené vyššie, medzinárodné finančné inštitúcie prakticky fungujú ako nezávislé organizácie pod gesciou svojich členov – akcionárov. Práve skutočnosť, že, na rozdiel od iných inštitúcií OSN, obsahovali zmluvy o vzťahu medzi finančnými inštitúciami a OSN menej záväzkov, bola príčinou toho, že sa mandát brettonwoodskych organizácií nekontrolovane rozšíril. V demokratickom zriadení je zdrojom moci ľud, ktorý deleguje svojich zástupcov. Ich úlohou je predovšetkým prijímať zákony a dohliadať na výkonnú moc. Na papieri to takto funguje v mnohých krajinách sveta, vrátane rozvojových krajín. No realita je práve v druhom spomenutom type krajín často taká, že parlamenty si ťažko môžu dovoliť prijímať suverénne rozhodnutia. Vplyv globálnych finančných hráčov a ich hodnotenia jednotlivých krajín je taký silný, že máloktorá krajina, ktorá je takpovediac v hmotnej núdzi, si môže dovoliť odmietnuť podmienky, ktoré finančné inštitúcie stanovia na čerpanie úverov alebo grantov. Takýto záver vyplýva z mnohých vo svete zaznamenaných prípadov. Medzinárodné mimovládne organizácie, ale aj niektoré národné vlády kritizovali medzinárodné finančné inštitúcie za spomínaný prístup kladenia podmienok (conditionality), pretože v ozajstnom demokratickom zriadení je podľa nich princíp rozhodovania nikomu sa nezodpovedajúcich finančníkov zo zahraničia za zatvorenými dverami neprijateľný. Reakciou finančných inštitúcií bolo čiastočne námietky uznať, a najmä v rétorickej rovine sa začala zdôrazňovať potreba vlastných a zvrchovaných rozhodnutí a riešení, ktoré budú prijímať národné vlády (country ownership). Prax sa však príliš nezmenila, čo viedlo mnohých poslancov národných parlamentov z krajín tzv. rozvinutého i rozvojového sveta k podpisu výzvy medzinárodným finančným inštitúciám, aby rešpektovali, že posledným arbitrom ekonomickej politiky by mali byť demokraticky zvolení zástupcovia ľudu. Medzinárodné finančné inštitúcie, a Svetová banka zvlášť, však nemusia svoj vplyv zakladať len na podmienkach úverov a na svojej úlohe signalizujúceho mechanizmu. Podľa analytičky Sarah M. Brooksovej môžu namiesto tejto „tvrdej sily“, použiť „mäkkú silu“ (určovanie agendy či formovanie preferencií). „Mäkká“ sila stavia na príťažlivosti, nie donucovaní. Tento typ politiky možno uplatňovať najmä v krajinách, kde je mocenská elita, vrátane technokratov a ekonómov vo vedúcich funkciách, ideologicky naklonená riešeniam, ktoré presadzujú medzinárodné finančné inštitúcie. Takýto vplyv vo veľkej miere zaznamenali v krajinách postkomunistickej Európy, najmä v oblasti tzv. dôchodkových reforiem. Podobne ako v prípade globálnych finančných inštitúcií, je aj vzťah EIB k demokraticky voleným inštitúciám problematický. Hoci zástupcov do EIB nominujú členské štáty z radov národných vlád a ministerstiev, ktoré sa, hoci nie priamo, dajú považovať za demokraticky volené, spätná zodpovednosť EIB voči týmto vládam nejestvuje. A hoci sa o EIB nie neprávom hovorí ako o predĺženej ruke EÚ, nemusí sa táto banka zodpovedať ani Únii. V tejto súvislosti je azda aj zbytočné pripomínať, že hoci sa o EIB hovorí ako o regionálnej investičnej banke, portfólio svojich investícií má vo vyše sto štyridsiatich krajinách sveta. Samozrejmosťou pritom je, že vlády krajín mimo EÚ nemajú na fungovanie EIB už vôbec nijaký vplyv. Európska investičná banka má svoju vlastnú právnu subjektivitu udelenú na uľahčenie jej fungovania ako banky. Tento typ nezávislosti si však rozhodne netreba mýliť s nezávislosťou centrálnej banky. Zatiaľ čo Maastrichtská dohoda explicitne zakazuje Európskej centrálnej banke prijímať pokyny od EÚ, takéto ustanovenia vo vzťahu k EIB neobsahuje. Právny status EIB je celkovo problematický – napríklad v zmluve o Európskom spoločenstve nie je uvedená ako orgán alebo inštitúcia EÚ, ale v zmluve o Európskej únii (Maastrichtská dohoda) sa presunuli články zmluvy o Európskom spoločenstve zaoberajúce sa výhradne EIB do časti dohody nazvanej Inštitúcie spoločenstva. Základným odkazom nejasného právneho postavenia EIB je, že táto najväčšia svetová finančná inštitúcia sa nezodpovedá ani národným vládam a ani inštitúciám EÚ, ako sú Európska komisia či Európsky parlament, čiže jej kontrola verejnosťou je v súčasnosti nemožná. Kde je zakopaný pes Na tému vzťahu demokracie, moci a globálnych finančných inštitúcií by sa dalo povedať omnoho viac. Podstata problému je však jednoduchá. Tváriť sa, že arénou demokracie a moci sú národne volené orgány, znamená zatvárať oči a naivne sa hrať na svojom malom piesočku. Znamená to nevidieť bager, ktorý môže celé pieskovisko aj s tatrovkami rozkopať, sprivatizovať a predať druhému sídlisku. A to už je celkom iná hra. Autor pracuje pre Priateľov Zeme-CEPA, je národným koordinátorom siete CEE Bankwatch, ktorá sleduje dopady medzinárodných financií na životné prostredie a spoločnosť