Komu pomohla hrozba štrajkom?

Odbory boli v tomto týždni opäť v médiách. Najprv upozornili na seba vyhlásením krízového stavu kvôli schváleniu Zákonníka práce. Reč bola aj o celoslovenskom, dokonca aj o generálnom štrajku. Na tlačovke KOZ sa nešetrilo pripomienkami na adresu „vlády obchodníkov a podnikateľov“. Pracujúci človek pochopený ako „nákladová položka“ protestoval. Hlásil sa o slovo. O dva dni neskôr iná sprava. Zbytočná panika. Odborári sa dohodli na piatkovej tripartite s vládou na kompromise – predovšetkým v oblasti minimálnych mzdových taríf. Zákonník vyzerá dobre. Všetko bol teda planý poplach, zbytočne prehnané hrozby a zle použitá ťažká munícia? Tí, ktorí upodozrievajú odbory z radikalizmu a rozkladu našej poriadkumilovnej spoločnosti, jasali. Tí, ktorí im vyčítajú kompromisníctvo a ťah na salónnu politiku, mali dôvod na revolučné nálady. Médiá boli spokojné tiež, spoločenská objednávka našla oboch adresátov. Čo si o tom všetkom myslieť? V prvom rade rokovaniam o osem rokov pripravovanom zákonníku predchádzali isté udalosti. Zabudnime na Miklošove dobré rady, že odborári sa musia naučiť žiť s pravicovou vládou. Faktom je, že sociálny dialóg sa stal trvalo spochybňovanou hodnotou našej „societky“. Kaníkovci to potvrdili neopakovateľným spôsobom. Svojich 180 pripomienok k 250 paragrafom spracovali počas dvoch sviatočných týždňov, vrátane opitého Silvestra a vianočnej lyžovačky. Prihodilo sa aj niekoľko profesionálnych chýb pri prekladoch textov Medzinárodnej organizácie práce zo strany vlády. Skrátka, táto vládna garnitúra mala od počiatku problémy s akceptáciou odborov ako plnohodnotných partnerov. Odbory však treba brať vážne. Po škandalizovanom štrajku železničiarov odpadla určite jedna otázka: či hrozby zo strany odborárov sú len rétorickým cvičením. Nie sú. Kde ide o spochybňovanie existencie, ide vždy o veľa. Okrem toho, hrozba generálneho štrajku zabrala prinajmenšom ako súčasť vyjednávacej taktiky. Aj preto, že sa brala – ako hrozba – na oboch stranách už vážne. Faktom je tiež, ako sme sa dozvedeli z kruhov blízkych KOZ, že vyjednávačov čaká opačná kritika „zľava“ – tentoraz z vlastných radov. Opäť nechajme bokom dôsledok tejto kritiky na prebiehajúce rokovania so zamestnávateľmi o vzťahu podnikových rád a odborov v podnikoch. A čo mediálna dilema o odborárskych bosoch ako radikáloch alebo nerozhodnutých kompromisníkoch? Kde sa veľa psychologizuje, tam sa nanajvýš kádruje, ale nič poriadne nevysvetľuje. Ide o výsledok. Svojho času sa český minister práce a sociálnych vecí Zdeněk Škrombach (pôvodom odborár) vyjadril o premiérovi Zemanovi, že svojou extravagantnosťou presadil isté témy do médií, ktoré by v nich ináč neboli. Žijeme v mediokracii: čo nie je v televízii, to ako téma neexistuje. Odbory sa usilujú neprehrávať v súboji s vládou. Hrajú na médiá. Prijímajú vopred určenú úlohu. Na víťazstvá oslavované verejnosťou ešte nemajú. Ich obraz ako radikálnej a vývoj spoločnosti ohrozujúcej sily sa nezmenil ani po piatkovom úspechu – dobrom kompromise s vládou vo veci Zákonníka práce.