Komu ostanú oči pre plač?

Vieme, že nič nevieme. Aj takto by mohli zhodnotiť svoje predpovede pred demokratickými primárkami politickí analytici v USA. V deň hlasovania si boli takmer všetci do jedného istí, že Hillary Clintonová smerovala k potupnej porážke a na ceste k nominácii za Demokratickú stranu Barackovi Obamovi už takmer nič nemalo stáť v ceste. Víťazstvo Obamu v New Hampshire, znásobené víťazstvom z Iowy, malo byť ťažkou ranou dynastii Clintonovcov, z ktorej sa už nemali spamätať. Veď kto od roku 1972 vyhral v Iowe a v New Hampshire, okamžite šprintoval za straníckou nomináciou, a teda priamo do bojov o prezidentské kreslo. Lenže aj politickí komentátori, aj Obama, dostali od Clintonovcov lekciu o tom, že ich netreba nikdy dopredu odpisovať. Tábor Clintonovcov si bol veľmi dobre vedomý, čo by prípadná druhá porážka mohla pre Hillary znamenať. A tak, ako mnohokrát predtým, dokázal lišiacky tandem Billa a Hillary aj teraz obrátiť predpovede naruby a skončiť na vrchole. Ako vysvetliť zásadný zvrat zo dňa na deň, keď prieskumy verejnej mienky ukazovali v mnohých prípadoch až desaťpercentný náskok Obamu, aby nakoniec skutočné primárky vyhrala s trojpercentným rozdielom Hillary? Nuž, v prvom rade to bola schopnosť Hillary ukázať voličom (a najmä voličkám) svoju poľudštenú ženskú tvar. Clintonová na verejnosti či v kampani len málokedy prejavuje akékoľvek emócie a ak ich aj prejaví, napríklad vo forme hurónskeho smiechu, okamžite ju kritizujú za ich neprirodzenú, silenú prezentáciu. Uslzené oči v predvečer volieb či šarm prejavený počas televíznej debaty však ukázal, že Hillary nie je len strojená železná lady, ale aj žena plná emócií, ktoré dokáže verejne prejaviť. Nezanedbateľnú rolu určite zohrala aj obľúbenosť jej manžela v štáte New Hampshire, kde v roku 1992 druhým miestom v primárkach odštartoval svoju úspešnú kampaň na prezidenta. Takisto ju zohrala aj Hillarina sebaprezentácia ako úspešnej agentky zmeny, v porovnaní s falošnou nádejou, ktorú vraj ponúka senátor Obama. Teraz, pred ďalšími dôležitými súbojmi, je duel Hillary-Obama vyrovnaný, čo voličom demokratov sľubuje veľmi vzrušujúcu nominačnú kampaň. Komu nakoniec ostanú oči pre (naozajstný) plač, ostáva nateraz rétorickou otázkou. Jedno je však isté: z tohto súboja vzíde kvalitne prevetraný/-a, solídny/-a kandidát/-ka a zároveň favorit/-ka v novembrových prezidentských voľbách. Autor pôsobí v Center for European Studies, University of Florida