Každý dostane do vlastnej peňaženky – a čo v nej bude mať, to bude jeho. Žiaden štát mu do toho nemá čo kafrať. Ak veľa zarábaš, veľa odvádzaš. A preto budeš na konci života na tom lepšie, ako celoživotní lúzeri. Že si sestrička v nemocnici či učiteľka, a nie banková úradníčka? Že nevieš, ktorý pánboh určil, aby tvoja zásluha a užitočnosť bola hodnotená oveľa nižšie ako užitočnosť kadejakého manažéra? Čo sa dá robiť. Chudobný si sa narodil, ešte chudobnejší umrieš. Tak sa začala „nová spravodlivosť“. Zrodila sa u Margaret Thatcherovej (spoločnosť neexistuje, je iba jednotlivec) a nečakane úspešne zarodila v celom postsovietskom bloku. Sebectvo sa to volá.
A aby bola nová spravodlivosť dokonalá, majetok štátu, vytvorený zo zárobkov ľudí s malými príjmami (lebo vtedy sa ešte žilo „za spoločné“), sa obodoval, rozdali sa kupóny, odrazu bol každý kapitalista. No a potom sa tie bodíky zliali do veľkej machule, z ktorej vyšli ošklbaní „akcionári“ – a tí druhí – „noví Slováci“ ( noví Rusi, atď….)
Penzie „za vlastné“ bola iba jedna kapitola v tomto sociálnom románe. Lenže jej čítanie ešte len bude horké! Skoro ako od Dickensa. Lebo problémom nie je iba to, že sa na vlastné zhromaždilo málo, väčším problémom je a bude, že už niet čo predať, aby sa zaplnila diera, z ktorej na počiatku vytiekol kapitál do toho „za vlastné“.
Založením slávneho druhého piliera sa vybrakoval priebežný. Chvíľu sa zapĺňal predajom národného majetku, ale tento zdroj vyschol. Napĺňa sa iba platbami súčasných pracujúcich. Čo bude ďalej?
Prví sklamaní penzisti zo „švajčiarskeho“ piliera sú tu. Vláda v marci na tri mesiace umožní slabo zarábajúcim rozhodnúť sa: môžete predísť sklamaniu, ale my vám nič negarantujeme.
Niet tu žiadnych pilierov, iba rozkývaná stavba – a tá hrozí zrútením celá! Nikto dnes nemôže garantovať, ako sa budú vyplácať penzie o tridsať rokov. Vedel si niekto v roku 1959 predstaviť, čo bude v roku 1989?
Čo však určite neplatí, je obľúbená fráza: rodí sa málo detí, a preto nebude mať kto na starých ľudí pracovať. Problémom predsa nie je, koľkých ľudí má „živiť“, ale aká je efektivita jeho práce. A či tú prácu vôbec má.
„Vezmime si fakt, koľko ľudí v poľnohospodárstve nás stačí uživiť a koľko ich tam muselo pracovať pred pár rokmi. Alebo to, akými skokmi sa rozvíjajú informačné technológie,“ pripomenul vo svojom komentári v Pravde Ivan Špáni.
Sebectvo narušilo princíp solidarity a zatiaľ nikto vážne skutkami na tom nič nezmenil. Čo je to za riešenie – ponúknuť starým a chudobným cestu späť do štátneho piliera, ale poslať ich tam s holým zadkom? Problém, ktorý by mali riešiť DSS, bude riešiť štát. A štát, to sme my, jeho schudobnení klienti, ktorí máme s otvorenou náručou vítať ešte chudobnejších a deliť sa o dieru z koláča. Hrozienka zostanú inde.
Ilustračné foto: Dušan Gerec
