Kompetencie – palica na samosprávy

Radikálne riešenie problému s neplatičmi si musel všimnúť každý. Spôsob, aký si vybrali tamojšie samosprávy bol rovnako zarážajúci, ako mediálne lákavý. O Rómoch z Nových Zámkov a Komárna vysielali televízie, hovorili rádiá, písali noviny. A málokto sa mohol zbaviť dojmu, že predstavitelia tamojších samospráv sa len vyhovárajú. V tomto zmysle reagoval aj zodpovedný vicepremiér Čaplovič, ale ako to už v živote býva, pravda je kdesi uprostred. Podľa mňa má podpredseda vlády Dušan Čaplovič pravdu v tom, že tzv. rómska problematika je jednak komplexná a jednak si jej riešenie vyžiada veľmi dlhý čas. Dodávam: minimálne jednej až dvoch generácií. Zlí rodičia – zlý vzor deťom V inej veci však s D. Čaplovičom nesúhlasím. Predstava vládnych politikov (a to sa týkalo aj všetkých doterajších vlád) o účinnosti inštitútu osobitného príjemcu sociálnych dávok je nereálna. Rozprávať by o tom mohli najmä v ob-ciach, kde to už vyskúšali. Viem aj o aj pozitívnych skúsenostiach, ale nepoznám obec, kde by ich mali dlhodobo. V podstate nejde o zlú myšlienku, ale v dnešnej podobe sa mi javí ako zbavovanie sa zodpovednosti zo strany štátu, čo charakterizuje celú slávnu miklošovskú „reformu verejnej správy“. Obce by za neprispôsobivých ľudí naozaj mohli poberať sociálne dávky a platiť za nich výdavky, na ktoré sú dávky určené. Nejde pritom len o priame náklady na bývanie, ale najmä náklady na starostlivosť o deti. Nie je nijaké tajomstvo, že spoločensky neprispôsobiví ľudia premrhajú všetko, čo im štát dáva, dokonca aj detské prídavky, na čo najviac doplácajú deti, ktoré sa takémuto zneužívaniu nedokážu brániť. Problém je nielen v tom, že potom zostanú hladné a neoblečené, ale najmä v tom, že sú k takémuto spôsobu života aj vychovávané. Ich rodičia sú ich zlý vzor, a deťom sa neskôr málokedy podarí vymaniť sa z vplyvu prostredia, v akom vyrástli. Výsledkom je ďalšia generácia problémových ľudí. Ak sa teda obecné či mestské úrady stanú osobitnými príjemcami, mohli by zlepšiť sociálnu situáciu postihnutých rodín, aby to zvýšilo šance detí na lepšiu budúcnosť. Avšak prebratím peňazí a vyplatením všetkého potrebného sa v takom prípade robota úradníka nekončí. A to je problém. Osobitný príjemca – tlak na rozpočet obce Štát bude samosprávam ochotne vyplácať sociálne dávky, s ich využitím sú však spojené náklady. Niekto musí peniaze prijať, potom s nimi narábať, zaplatiť všetko, čo treba a zvyšok dať pôvodnému príjemcovi. Ten niekto je úradník, na Slovensku väčšinou úradníčka. A aj tá musí z niečoho žiť. Ak sa teda samospráva rozhodne na seba túto úlohu prevziať, potrebuje ďalšie peniaze na plat a pracovné miesto úradníka. Jeden pritom väčšinou nestačí, lebo ani obci sa neoplatí robiť to kvôli jednému či dvom nespratníkom. Ak má byť tento spôsob vyplácania dávok pomoc, ľudia, ktorí ho uskutočňujú, musia poznať „svoje“ rodiny, ľudí, o ktorých sa vlastne starajú a mali by to byť vyškolení sociálni pracovníci. Takže ďalšie náklady. Poznám prípady, keď sa ambiciózny starosta musel plánu na takéto vyplácanie dávok po čase vzdať. Jednoducho preto, lebo príslušní pracovníci sa stávali terčom útokov zo strany pôvodných poberateľov dávok. Tým sa, samozrejme, nepáčilo, že na alkohol či dokonca drogy už nemajú toľko peňazí, čo predtým. A ešte horšie bolo, keď nedostali takmer nič, lebo ich dávky ledva pokryli základné životné náklady, vrátane výdavkov na deti. Iniciatíva obce sa napokon obrátila proti jej pracovníkom i obyvateľom, lebo nespokojní asociáli začali kradnúť, občas i zbíjať. V takých prípadoch hrozí, že v obci bude napokon väčší neporiadok, než bol predtým. Sociálne veci zabezpečí starosta, ale poriadok a potlačenie zločinnosti, by už mali byť záležitosťou štátu. Ak starosta nemá istotu, že polícia ochráni jeho úradníčku, alebo že účinne zasiahne proti kriminálnikom, nebude sa do ničoho púšťať. Nejde len o to, že väčšina obyvateľov by mu to spočítala, ale prakticky by tým nič nevyriešil. Navyše by nikoho na takú rizikovú prácu za mizerný plat (iný obec dať nemôže) nezohnal. Miklošova reforma – útek pred zodpovednosťou Treba už konečne povedať otvorene, že v tzv. reforme verejnej správy samospráva (až na výnimky) kompetencie v sociálnej oblasti nezískala, ale jej ich štát pridelil. Nebolo to slobodné rozhodnutie samospráv, ale vtedajšia vláda sa na čele s Ivanom Miklošom premyslene zbavovala všetkého, čo jej nešlo. Všetkého, na čo bolo treba viac peňazí a všetkého, čo si vyžadovalo viac roboty. I. Miklošovi sa nechcelo ani viac platiť, ani viac robiť. Základnou filozofiou jeho „reformy“ bolo, aby po nej mohol nespokojným voličom odkazovať, nech sa obrátia na samosprávu – on nič, on minister. Kompetencie samospráv sú tak napriek slovníkovému výkladu oveľa viac povinnosťami, než právomocami. Lenže všetky tie povinnosti si vyžadujú nemalé peniaze, a tie už I. Mikloš samosprávam neodovzdal v takej miere ako kompetencie. Príkladom sú školy. Samosprávy sa každý rok musia so štátom biť o príspevky na žiakov základných škôl, na materské školy a jasle štát neprispieva vôbec. A to sú len peniaze na prevádzku. Najmä menšie školy a základné umelecké školy odovzdával štát v katastrofálnom, neraz v dezolátnom stave, hygienikov treba prosiť dobreže nie na kolenách, aby so zatvorením ešte počkali. Do buédov sa dlhé roky neinvestovalo, a to všetko teraz leží na pleciach obcí a miest. Samozrejme, nechcem obhajovať starostov a primátorov, ktorí si to nezaslúžia. Často pristupujú k svojej práci s menšou zodpovednosťou a nižšou kvalifikáciou, než politici na centrálnej úrovni. Napríklad o bytový fond sa naozaj mnohí nestarajú tak, ako treba. Avšak opäť platí, že proti narušiteľom zákonov a verejného poriadku nemôžu zakročiť samosprávy. Nemajú na represiu nástroje ani ľudí. Dávky – mrhanie peniazmi Samosprávy sa v nijakom prípade nemôžu zbavovať svojej spoluzodpovednosti za sociálnu politiku ani za riešenie problematiky Rómov. Samé si však poradiť nedokážu. Ani by to nemalo význam, lebo toto sú komplexné a dlhodobé problémy. Vyžadujú si teda komplexné a dlhodobé riešenia. Samosprávy môžu realizovať úlohy na svojom území (v meste, či dedine), ale stratégiu musí stanoviť vláda pre celý štát. Osobitný príjemca sociálnych dávok má výnam, ak zároveň možno asociála nútiť aspoň dočasne opakovane pracovať, prípadne aspoň vtedy, ak je o jeho deti postarané tak, aby nielen nemuseli momentálne trpieť, ale aby zároveň mali nejakú lepšiu perspektívu. Problém s neplatičmi predsa nespočíva len v ich dlhoch na nájomnom. Keby išlo len o to, za európske peniaze postavíme nízkoštandardné byty, elektrinu, vodu a plyn im zaplatíme z peňazí na sociálne dávky a máme pokoj. Problém nie je len je v tom, že títo ľudia sú v súčasných podmienkach bez perspektívy, ale predovšetkým v tom, že bez perspektívy sú ich deti, ktoré v tých podmienkach vyrastajú. Tomu treba zabrániť predovšetkým. Na to však osobitné prijímanie sociálnych dávok nestačí. Cieľom dobrej sociálnej politiky nemôže byť len „vytiahnuť“ ľudí z chudoby, ale pomôcť im, aby sa jej vlastnými silami dokázali ubrániť. Vyplácanie akejkoľvek sociálnej podpory bez ďalších krokov je preto mrhaním peňazí. Nečudo, že to ľudí, ktorí platia dane hnevá. Ich hnev však nemá byť namierený proti tým, ktorí to ani nedokážu pochopiť, ale proti tým, ktorí sú za to zodpovední. Proti politikom, ktorí sa viac vyhovárajú a poukazujú na druhých ako konajú. Autor je poslanec Mestského zastupiteĽstva v Stupave