Christoph Terhechte
Christoph Terhechte (1961) vyštudoval politológiu a žurnalistiku v Hamburgu. Neskôr sa tu zoznámil s významným činiteľom nemeckej filmovej politiky Dieterom Kosslickom. Spolu s ním sa angažoval na projekte Európskeho filmového fóra. Po páde Berlínskeho múra nastúpil v Berlíne ako redaktor filmovej časti populárneho časopisu Tip. Od roku 1997 pôsobil ako dramaturg Medzinárodného fóra mladého filmu (MFMF) pri Berlinale. V roku 2001 nahradil vo funkcii jeho riaditeľa Ulricha Gregora, zakladateľa MFMF. Ste novým šéfom MFMF. Chcete niečo zmeniť v koncepcii tejto významnej zložky Berlinale? – Chceme zostať sprostredkovateľom medzi svetovou kinematografiou a divákom. Naša koncepcia spočíva v ukazovaní esteticky mimoriadnych filmov a nových objavov. Filmy, ktoré idú mimo vyšliapanej cesty, ktoré sa neboja experimentovať, ktoré sa hrajú s výrazovými formami a uvedomujú si možnosti filmu. Chceme filmy sociálne a politicky angažované, upozorňujúce na životné podmienky ľudí. Sme radi, keď film ukazuje, čo sa vo svete skutočne deje. Chceme vytvárať spojenie medzi starým a novým. Každý tretí film nášho programu je debut. Ale nemá zmysel len objavovať a objav roka potom nechať zapadnúť. Uvádzame i filmy osvedčených režisérov, ako je Andrzej Wajda, ktorých diela si vážime. Tohto roku bolo na programe MFMF najviac filmov z módnych kinematografických krajín, ako je Čína, Vietnam, Japonsko a Francúzsko. Naozaj sa práve v týchto štátoch vo filme deje najviac? – Nejde o to, aby sme pravidelne ukazovali určité penzum filmov z každej krajiny. Zaujíma nás, keď sa v nejakej krajine niečo deje, nech už ide o veľký alebo malý štát, kinematograficky významný alebo nie. Tohto roku sme prezentovali čínsky program s filmami plnými sociálnych otázok. Diváci síce majú radi francúzske filmy, ale pokiaľ sa toho udeje v nejakej kinematografii toľko ako vlani v čínskej alebo vietnamskej, tak urobíme program z Číny alebo Vietnamu. Ako filmy vyberáte? – Máme sedemčlennú výberovú komisiu, do ktorej každý člen vnáša vlastné predstavy. Jej zloženie sa každoročne mierne obmieňa, takže výber získava iné perspektívy. Je dôležité, aby v rámci komisie dostali priestor rôzne názory. Väčšia polovica výberu sa uskutoční na cestách dramaturgov do cudziny a na festivaly. Chodíme pravidelne do Hongkongu, Japonska, Argentíny, Kanady a do ďalších krajín. Počas troch dní až týždňa tam vidíme maximum filmov. Osobne som bol v Montreale, kde som počas troch dní videl tridsať filmov. Menšiu časť prehliadky zostavujeme z ponuky zvonka. Počas roka nám producenti pošlú približne 1300 kaziet. Postupne robíme predvýber a dostávame sa k jadru, o ktorom potom dlho diskutujeme. Ktoré medzinárodné a národné festivaly sú pre vás najdôležitejšie? – Najväčšiu váhu má MFF v Toronte a v kórejskom Pusane. V Toronte nachádzame filmy, ktoré sa ešte nikdy na európskom kontinente nepremietali. Pusan má podobnú funkciu, pokiaľ ide o ázijský kontinent. Zaujímajú nás tiež malé festivaly, zamerané na určitý typ filmov. Na takéto podujatia sa často zabúda a pritom práve ony prezentujú skutočne inovatívne filmy. Považujete filmové festivaly za istý druh distribúcie? – V žiadnom prípade. Naopak, pokiaľ sa filmy premietajú len na festivaloch, je to zlé. Nám ide o to, aby získali širšiu distribúciu po festivale. Napríklad súťažný program Berlinale propaguje komerčne úspešné filmy, programová sekcia Panoráma sa obracia na menšie kiná filmového umenia a my spolupracujeme s rôznymi verejnými inštitúciami a filmovými klubmi. Filmy si po festivale ponechávame, titulkujeme ich a usilujeme sa o ich nasadenie v nemecky hovoriacich krajinách. Bez toho by festival nemal zmysel. Ako sa v posledných rokoch vyvíja filmový zemepis? Ktoré krajiny sú najzaujímavejšie? – Filmové dianie 90. rokov najviac poznamenala Ázia. Po Japonsku a Iráne teraz nastupuje Čína. To je jednoznačný trend. V Číne došlo ku generačnej výmene. Vznikajú tu realistické hrané filmy i digitálne videofilmy a dokumenty. Majú to však ťažké, pretože pre cenzúru nemôžu byť oficiálne premietané. K čínskym divákom sa dostanú len alternatívnymi cestami alebo vôbec nie. Ďalšou krajinou, v ktorej sa toho veľa deje, je Argentína. Žiaľ, po novembrovej devalvácii argentínskej meny sa tam veľa filmov nenakrútilo. Prečo práve Čína? – Je to generačná otázka, otázka obsahu a otázka technologických možností. Predchádzajúca generácia filmárov, tzv. Piata generácia, sa dnes zosúladila s politickými pomermi a robí často veľmi pekné a svojím spôsobom pohodové filmy, ako je napríklad snímka Happy Times od Čanga Yimou. Oproti tomu nová generácia je umelecky veľmi mnohotvárna a robí rôznorodé, často digitálne filmy. Úrady síce môžu zablokovať vyrábanie filmových kópií v ateliéroch, ale nemajú dosah na filmy, ktoré sa nakrúcajú na digitálne video a strihajú doma na počítači. Nová generácia má záujem vyjadriť, čo sa v každodennom živote Číny deje. Sú to filmy vychádzajúce z reality, ale na veľmi rozličné spôsoby. Nájdeme tu underground, sociálne dokumenty, filmy vychádzajúce z konkrétnych udalostí, oveľa pravdivejšie, ako bolo doteraz zvykom. Čím to, že malá izraelská kinematografia je viditeľná prakticky na všetkých medzinárodných festivaloch? – Filmy ako August od Avi Mograbiho alebo Osadníci od Ruth Walkovej sú nakrútené umelecky citlivo a zasadené do vyostrenej situácie v krajine. Ide o inteligentné, kritické reakcie všedného dňa vo večne výnimočnom stave v krajine. Preto sú tieto filmy také napínavé pre medzinárodné publikum. Pri výbere sa neriadime veľkosťou alebo kinematografickým významom tej-ktorej krajiny. Hľadáme filmy, ktoré odrážajú skutočnosť. Ako sa pozeráte na postkomunistickú Európu? – Začiatkom 90. rokov bolo všetko fixované smerom na Západ a začali sa nakrúcať komerčné filmy, ktoré mali mať úspech v západných krajinách. Toto nedorozumenie už našťastie pominulo. Komerčné filmy z východnej Európy boli viac ako nudné. Nás zaujímajú filmy, ktoré majú odvahu zostať národné a svojrázne. Vyzerá to, že mladí filmári sú odhodlaní takéto filmy robiť. A takéto snímky budeme na Berlinale tiež brať. Berlín bol vždy spojnicou medzi Západom a Východom a dúfam, že ňou zostane. Ktorá z postkomunistických krajín má najvýraznejšiu filmovú produkciu? – Žiadna nie je taká dobrá, ako by to zodpovedalo tradícii. Rovnako to platí aj o Nemecku. Iba vo Francúzsku vznikajú filmy, ktoré obstoja v plnej miere. Francúzsko by mohlo byť vzorom pre všetky európske kinematografie. Film tam má takú mimoriadnu ekonomickú a umeleckú podporu, o akej sa nám môže iba snívať. Dojem na mňa urobili ruskí filmári. Takých, ktorí sú odhodlaní umelecky tvoriť bez veľkých kompromisov s obchodom, je v Rusku mnoho. Veľa sa toho deje aj v Maďarsku. Poľsko a Česká republika sú pre nás dôležité filmové krajiny. Sú to naši susedia. Žiaden z filmov nás však nepresvedčil natoľko, aby sme ho zobrali. O rok to však môže byť inak. Tento rok sme uviedli jeden bulharský film, i keď Bulharsko vyrába v porovnaní s Poľskom alebo Českom len zlomok. Berlinale býva často kritizované, že na ňom bežia politicky dôležité, ale umelecky nevyvážené filmy a že festival je priveľmi kožený, pracovný a málo slávnostný. Akým smerom by sa mal uberať? – Berlinale by malo byť v každom prípade živšie. V minulosti bolo negatívne poznamenané niekoľkoročným napätím medzi hlavnými sekciami a Medzinárodným fórom mladého filmu. To je dnes vďaka novému riaditeľovi Dieterovi Kosslickovi minulosťou. Festival by mal byť prehľadnejší. Jednotlivé programové sekcie by mali byť uzavretejšie. Niekedy máme pocit, že sú priveľmi rozštiepené. Berlinale by sa nemalo zmenšovať, ako občas niekto radí, pretože ide o udalosť pre štyristotisíc divákov. Medzinárodné fórum mladého filmu sa trochu zmenšilo, oproti 270 filmom sme ich ponúkli len 220. Tým sa stalo prehľadnejšie. Viac ho však zmenšovať nebudeme, ide nám naozaj iba o prehľadnosť.
zhovárali sa Martina Vacková a Radovan Holub
