Či je Bratislava k svojim sovietskym osloboditeľom macošská alebo nie, to ponechávam na osobné hodnotenie každého z čitateľov Slova. Faktom zostáva, že pamätníkov má naše hlavné mesto niekoľko, hoci niektoré stoja v úplne nenápadných zákutiach. Nachádzajú sa na symbolických miestach, ale aj tam, kadiaľ skutočne krok po kroku oslobodzovala Červená armáda krásavicu na Dunaji. Ráno a predpoludním presne pred 75 rokmi.
Rýchlosť oslobodzovania Bratislavy vnímali bojujúce strany rozdielne. Nemci čakali, že mesto ubránia oveľa dlhšie, Sovieti zasa, že padne za jeden deň. Ani jedným, ani druhým sa ich želanie nesplnilo. Keď 1. apríla vstúpili jedny sovietske vojská do Senca a na večer do Pezinka, druhého už naplno pripravovali rozhodujúci útok na Bratislavu. Nemeckí okupanti vedeli, že útok môže prísť iba z východu. Západ mali pod kontrolou, zo severu mesto chránili Malé Karpaty a z juhu Dunaj. S obranným opevnením kľúčových miest mali Nemci bohaté skúsenosti. Po Kaliningrade, Budapešti či Varšave sa malo aj hlavné mesto skapínajúceho slovenského štátu stáť „Festungom“. Lenže opevňovacie práce nešli podľa ich predstáv: obyvatelia mesta sa usilovali všemožne vyhnúť účasti na nich a Červená armáda sa blížila prirýchlo.
Obrannú líniu Nemci vysunuli pred mesto. Na severovýchode až pred dynamitku, na juhovýchode na úroveň Prievozu. Tvorili ju pechotné a protitankové zákopy, železobetónové a drevozemné bunkre a stovky metrov ostnatého drôtu. Medzi domy postavili protitankové prekážky a barikády. Vybrané domy boli prestavané na oporné body so strieľňami pre guľomety a delá. „Festung Pressburg“ bránilo 10-tisíc vojakov 96., 711. a 23. pešej divízie, ako aj 43. a 153. divízie zo záloh 8. armády a 27. maďarskej divízie.
Slavín.
Sovietske vojská boli vo výraznej početnej prevahe: 25. gardový strelecký zbor generálmajora Fiodora Afanasjeviča Ostašenka mal približne 14-tisíc mužov a 23. strelecký zbor generálmajora Michaila Froloviča Grigoroviča zhruba 12-tisíc vojakov. Nezabúdajme, že na oslobodení sa podieľal aj 2. rumunský tankový pluk. Prevahu zvýraznilo tzv. posilové delostrelectvo s vyše 500 delami. Práve nimi 3. apríla 1945 o 9.00 sovietska armáda začala svoj útok. Vyše pol hodiny sa na nemecké obranné línie sypali delostrelecké granáty, po nich zaútočila pechota. Rýchlo sa však ukázalo, že nemecká obrana je účinná. Do večera Červená armáda dobila len niekoľko bratislavských ulíc a dynamitku, lebo jej vojakov kosila najmä sústredená streľba z guľometných hniezd.
Prvý deň útoku priniesol sklamanie
Nespokojné velenie 7. gardovej armády, pod ktorú oba zbory patrili, a ktorá bola v zostave 2. ukrajinského frontu maršala Malinovského, rozhodlo o zmene taktiky. Pechota sa rozdelila do malých útočných skupín po 5 – 8 vojakoch. Zároveň s nimi postupovali delostrelci, ktorí každý oporný bod, na ktorý narazili, najskôr rozstrieľali a následne preživších obrancov dorazila pechota. Vďaka tomu sa červenoarmejcom darilo vystupňovať tlak a postupne obsadzovať jeden blok budov za druhým. Najdlhšie sa udržala pomerne silná a dobre vybavená jednotka na Bratislavskom hrade. Až popoludní sa Sovietom podarilo zlomiť nemecký odpor a vyvesiť sovietsku zástavu nad zrúcaninou Hradu.
Nemci už 3. apríla večer pochopili, že mesto sa im týždeň udržať nepodarí. Preto sa hlavná časť armády začala sťahovať na západ so zásobami a ranenými. Hitlerovci už pred útokom vyrabovali z bratislavských fabrík, čo sa dalo odniesť a vyhodili do povetria most cez Dunaj i Červený most pri Patrónke. A na veľkonočnú sobotu 31. marca vypravili posledný transport politických väzňov, ktorých neskôr hromadne povraždili v koncentračnom tábore Mauthausen.
Na území Bratislavy bolo po skončení bojov pochovaných 742 sovietskych vojakov a dôstojníkov, z ktorých väčšina zahynula priamo v bojoch o mesto. Na strane nepriateľa padlo 470 vojakov. Počas bojov o mesto zahynulo 121 civilistov a zničených bolo vyše tisíc domov, najviac v oblasti Krížnej a Záhradníckej ulice. Škody na mestských podnikoch boli vyčíslené na vyše 57 miliónov korún, niekoľkonásobne vyššie škody však utrpeli veľké priemyselné závody v meste, ako Apollo, Siemens, Philips.
Malý Slavín v lesoch nad Račou.
Hanbou mesta zostáva, že žiadna bratislavská ulica nenesie názov po osloboditeľskej Červenej armáde, ani nepripomína deň oslobodenia. (Na budove Starej radnice istý čas bola tabuľa, ktorá pripomínala, že Hlavné námestie sa kedysi volalo Námestie 4. apríla, ale aj tá je už preč.) Nepochybne najznámejším pamätníkom osloboditeľom v Bratislave je Slavín: v šiestich masových a v 278 individuálnych hroboch je tu pochovaných 6 845 sovietskych vojakov, medzi nimi aj tí, ktorí padli pri dobývaní mesta. Pietne akty sa pravidelne uskutočňujú aj pri Pamätníku víťazstva, ktorý vznikol v roku 1946 ako spoločné dielo sochára Jozefa Kostku a architekta Milana Škorupu a nachádza sa na Námestí Eugena Suchoňa. Už menej známym je súsošie venované pamiatke bulharských partizánov, ktoré nájdete na neďalekom Vajanského nábreží v parku (neďaleko prírodovedného múzea). A kúsok odtiaľ je Pamätník venovaný príslušníkom Dunajskej flotily Červenej armády, ktorí sa tiež zúčastnili na oslobodení Bratislavy.
Menej známe pamätníky
Oslobodenie Petržalky pripomína kamenný stĺp na rohu Rusovskej a Viedenskej cesty. Je na ňom napísané: „V týchto miestach prekročili oddiely slávnej Sovietskej armády hranice oslobodenej Bratislavy, aby ľud Rakúska oslobodili od nadvlády fašizmu! Česť a sláva hrdinskej Sovietskej armáde!“ Cestný ukazovateľ má tvar skoseného hranola, na jednej strane je text v slovenskom jazyku, na druhej v ruskom jazyku. Míľnik bol odhalený 3. apríla 1960, autormi sú sochár Ladislav Snopek a architekt Ladislav Beisetzer.
Nenápadný pamätník je na Lamačskej ceste neďaleko miestneho cintorína: malý, ohradený, kameňmi vyložený priestor v strede s pamätnou doskou pripomínajúcou postup Červenej armády 5. apríla smerom na Záhorie (v ten deň sa slobody dočkala Stupava a Malacky). Každoročne kladú vence k modernému pamätníku osloboditeľom vo Vajnoroch autorov Pavola Chrťana a Miloša Gašpareca, ktorý bol odhalený 7. novembra 1965. Paradoxom je, že na pamätníku je nápis „Hrdinskej Červenej armáde, ktorá oslobodila Vajnory 4. 4. 1945“, no táto vtedajšia dedina na predmestí Bratislavy sa okupantov zbavila už o dva dni skôr. No a napokon pripomeniem pamätník Červenej armády pod kopcom Sandberg v Devínskej Novej Vsi (kúsok od konečnej autobusovej zastávky linky č.29).
Tak čo, poznali ste každý z týchto pamätníkov? Či dokonca poznáte nejaký ďalší? Hoci pandémia COVID-19 tento rok neumožňuje organizovať masové oslavy, individuálne prechádzky sú povolené. Ak sa na ňu vyberiete a nemáte to ďaleko, skúste zájsť k niektorému z týchto pamätníkov. A ak k nemu položíte čo len jeden kvietok, bude to dôstojná spomienka na tých, ktorí nám priniesli mier pred 75 rokmi.
Foto: Emil Polák
