Aj v tohoročný 9. máj sa na Slavíne odohrával tradičný rituál: štátni a vládni činitelia, diplomatickí zástupcovia veľvyslanectiev, činitelia mesta a župy, protifašistickí bojovníci dôstojne, za zvukov posádkovej hudby kládli vence a kytice. Pre niektorých divákov možno až dojímavá ceremónia. Nebolo tých divákov málo, ale predsa…
Už vlani som si kládol otázku, prečo sa tento slávnostný akt pripravuje takmer v ilegalite, až konšpiračne. Aj na Slovo som ho dal medzi podujatia iba dva dni ním. Informovala ma známa. Pýtam sa v duchu: to sa už naozaj nenájde ani pár eur na plagát v meste a na nejaký platený oznam v tlači? Aby som si prihrial polievočku: napríklad aj na oznam do Slova? Iste by sa tu zišlo oveľa viac Bratislavčanov. A aj o nich predsa ide, nielen o protokolárne splnenie povinnosti.
Vždy som si na týchto podujatiach všímal, ako sa karta obrátila: prví idú s vencami najvyšší terajší činitelia, potom tí, ktorých som spomenul v úvode. A po minulé roky na konci sprievodu položili vence súčasní komunisti. V delegácii boli niektorí z bývalých vysokých činiteľov KSS, ale podstatnú časť tvorila stredná generácia a aj mladí. (Pred dvadsiatimi piatimi rokmi boli komunisti vpredu…) Včera nie: ako som sa dozvedel, boli vyradení z protokolu. Dovolili im položiť svoje kvety či vence pred začiatkom oficiálneho aktu.
Nedá mi, musím sa pýtať: čo vadilo protokolu, keď delegáciu súčasnej KSS vyradil? Neboli vari vhodne oblečení? Možno protokol vychádzal z toho, že iné politické strany – neparlamentné, lebo parlamentné mohli byť zastúpené na rôznych stupňoch – sa do kladenia vencov „nepchali“, teda nemá tam čo robiť ani KSS? Nech sa na dnešnú KSS – ktorá sa dokonca na čas presadila aj do parlamentu – pozeráme, ako chceme, jedno jej nemôžeme uprieť: hlási sa k svojmu dedičstvu, a tým bola aj účasť komunistov na protifašistickom odboji. Komunisti boli aj na čele Povstania, v Svobodovej armáde, komunisti v boji proti fašizmu priniesli veľké obete. Že by sa na to malo začať zabúdať len tak, v rámci protokolu, práve za vlády sociálno-demokratickej strany?
Jeden z nich, celý červený od tohto podrazu, mi rozčúlene vraví: „No, tam už je Čarnogurský, ten môže, už len čakám, kedy sa objaví vojak v uniforme Wehrmachtu…“
Pritom v oficiálnych delegáciách boli tiež mnohí bývalí komunisti. Nemal protokol aj ich poslať za čiaru?
Napokon, nespokojní boli asi aj tu žijúci ruskí občania, ktorí prestáli všetky oficiality s kvetmi v rukách a až po skončení aktu sa mohli ísť pokloniť k pamätníku svojich padlých rodákov… Niektorí na to ani nečakali a radšej položili svoju kyticu ku konkrétnemu hrobu.
Foto: Emil Polák
