Koho a prečo straší zdaňovanie dividend (2)

Obhajcovia zrušenia dane z dividend nemajú pre tento krok žiadne podložené argumenty. Keďže podľa odhadu odborníkov zahraniční akcionári „vyvezú“ za tento rok zo Slo-venska na dividendách asi 40 miliárd korún, pri 19-percentnej dani by z nich mal štát mnohomiliardové príjmy. Navyše, dokonca ani slovenské majetkové skupiny sa po zrušení tejto dane nevrátili z daňových rajov, takže to nie je nástroj na prilákanie investícií. Pravicová vláda tak obhajuje záujmy miliardárov, lebo hoci im daň odpustila, niekoľkokorunové úroky na bankových účtoch dôchodcov a ďalších obyčajných ľudí stále zdaneniu podliehajú. Mohutnej propagande za nezdaňovanie jednoducho chýbajú vecné argumenty. Musím priznať, že aj ja som drobným akcionárom, dokonca približne tridsiatich akciových spoločností, ba za akcie som aj riadne zaplatil, nezískal som ich všetky v kupónovej privatizácii. Jedna z týchto spoločností za vlaňajšok aj vyplácala dividendy a je nádej, že by mohla vyplácať aj z tohtoročného zisku. Možno ma prekvapí dividendami aj niektorá ďalšia. Jánošík naruby Idem teda sám proti sebe, ak si myslím, že by sa aj u nás mali tak ako všade vo vyspelých krajinách zdaňovať podiely na zisku (dividendy)? Nie, lebo výpadok z týchto daní, z ktorých sa financuje sociálna politika, veda, školstvo, kultúra ba aj polícia, musím aj tak niekoľkonásobne nahradiť inými daňami. Či ide o DPH, zvýšené spotrebné dane, ale aj množstvo platieb, ktoré dane nahrádzajú, či už sú to administratívne poplatky, platby v zdravotníctve, súdne poplatky alebo dokonca poplatky za to, že úrady stihnú vybaviť vec „urýchlene“ v zákonnej lehote. Najviac na toto daňové kúzelníctvo dopláca na Slovensku stredná a chudobnejšia vrstva, ktorá má tieto výpadky nahradiť z vlastných peňazí. Pravicová daňová reforma chudobným brala a bohatým dávala. Stačí, aby minister financií Ivan Mikloš alebo ktorýkoľvek člen vlády priznal, koľko desaťtisícok mu ročne priniesla do rodinného rozpočtu. Ostatní občania si to spočítať vedia. Ak totiž daňová reforma nemala ohroziť celkové daňové príjmy, ale priniesla nižší výber priamych daní z najvyyšších príjmov, tak tento výpadok museli nahradiť spotrebné dane a DPH. Bohatší teda nezískali viac iba nulovou daňou z dividend. Aj keby sa totiž prejedali najdrahšími potravinami, aj keby spotrebovali lieky, noviny – alebo iné produkty, na ktoré sa výraznejšie zvýšila DPH – na hraniciach svojich možností, nikdy nezaplatia na DPH ani zďaleka toľko, koľko získali znížením priamych daní. Takže výpadok jedných daní zaplatí vyššími výdavkami stredná a chudobnejšia vrstva, pretože v základnej spotrebe sa obmedzovať nedá. Tvrdenie ministerského úradníka, že „reforma“ bola postavená tak, aby sa daňovou politikou neriešili iné, nefiškálne ciele a že ak by sa po nej nejakí ľudia ocitli na hranici životného minima alebo sociálneho ohrozenia, treba to riešiť sociálnou politikou, je viac ako iluzórne. Pretože sociálne dávky sa súčasne s daňovou reformou nezvyšovali, ale znižovali, čo viedlo až k rabovaniu obchodov na východnom Slovensku. Opäť vyhrievanie bazénov Pravica chce namiesto povinnej solidarity bohatších s menej úspešnými, chorými a hendikepovanými rozvíjať dobrovoľnú charitu. Ak nejde o reklamu, tak sa jej v skutočnosti opäť viac venujú chudobnejší spolucítiaci. Zostali sme jednou – ak nie jedinou – z mála krajín v Európe, ktoré majú rovnakú daň z pridanej hodnoty na všetko a nevyužívajú ju ani na reguláciu sociálnej ani hospodárskej politiky. „Napríklad keby bola elektrická energia zaťažená zníženou sadzbou dane, mohli by ju bohatší občania viac využívať na vyhrievanie bazénov a spotrebovať viac energie ako príjmovo slabší, ktorým by mala možno pomôcť,“ aj teraz som si vypočul argument, ktorý často používa minister Mikloš. Pritom vždy, keď sa začne hovoriť, že nebudeme už doplácať na vyhrievanie bazénov, sa zvýšia ceny práve pre tých, ktorí na bazény ani nepomyslia, a „vyhrievači bazénov“ to pri svojich príjmoch ani nepocítia. Adresná pomoc štátu, na ktorú potom vraj zostanú peniaze, sa zvyčajne obmedzuje na deklarovnú pomoc pár stovkám naozaj najchudobnejších (viď príspevok na bývanie), ktorí sa o tom ani nemajú kde dozvedieť, takže o ňu ani nepožiadajú. Ceny klesnú, iba keď DPH zníži Mikloš Zavedenie dane z dividend by vytvorilo priestor napríklad aj na zníženie DPH, prípadne na zavedenie zvýhodnenej sadzby na niektoré produkty, ako je to s jednou výnimkou vo všetkých európskych štátoch. Prinajmenšom bolo nezmyslom zvyšovať DPH na lieky, ktoré si potom aj tak dotujú občania spätne z verejných zdrojov či už štátu alebo zdravotných poisťovní. Znižovanie DPH na niektoré spotrebné predmety alebo spotrebných daní priam humorne odmietol poradca ministra Ivana Mikloša Peter Papanek. 4. februára 2005 poslal médiám stanovisko, podľa ktorého „skúsenosti z krajín EÚ ukazujú, že zníženie nepriamych dan, nevedie k zníženiu cien pre konečného spotrebiteľa. Naposledy sa to potvrdilo aj v Maďarsku, zníženie spotrebných daní ne-znížilo cenu pre konečného spotrebiteľa, ale znamenalo výpadok príjmov štátneho rozpočtu. Štát ani vláda neurčuje konečnú cenu tovarov pre spotrebiteľa, určuje ju výrobca, resp. predajca na trhu. “ Dalo by sa to aj akceptovať, keby svoje tvrdenie Papánek „neokorenil“ iným: „K 1. januáru 2004 došlo k zníženiu sadzby DPH na pohonné hmoty z 20 percent na 19 percent, ktoré sa vtedy prejavilo znížením cien pohonných hmôt.“ Ak teda o jedno percento zníži spotrebnú daň Mikloš, tak sa to okamžite prejaví na znížení cien, no keby ich chcel znižovať Smer (lebo to bola reakcia na jeho návrhy) aj o desať percent, tak obchodníci ceny just neznížia! Aj tento super poradca by si zaslúžil nejakú vyššiu funkciu bárs i v Národnej banke! Podľa Papanka by znižovanie spotrebných daní navyše mohlo „výrazne znížiť konkurenciu na trhu“. No tomu už asi rozumie iba odborník „papankovského“ typu. Predstavte si, že v Európe na to ešte neprišli, nevyužívajú teda iba jednu sadzbu DPH, ale – podobne ako Česko či Poľsko – si presadili aj ďalšie zvýhodnenia v jej sadzbách v prospech svojich občanov či niektorých odvetví. Tým naša vláda poškodzuje nielen spotrebiteľov, ale dostáva niektorých našich podnikateľov na spoločnom trhu do nevýhodného konkurenčného postavenia. Aj rovnej dani rýchlo odtrúbili Nikde sa ani neponáhľajú zaviesť podľa Miklošovho daňového pupku sveta rovnú daň. V Nemecku ju odtrúbila šéfka pravicových kresťanských demokratov Merkelová ešte pred voľbami, lebo by ich bola prehrala, v Česku to bolo to prvé, čoho sa šéf ODS vzdal skôr, ako vedel, s kým by mohol zostavovať vládu, aby ju vôbec mohol s niekým zostaviť. Prestal o nej presviedčať svojich partnerov, lebo asi o nej sám nie je presvedčený. Obdiv k Miklošovi a jeho rovnej dani sa končí pred Hainburgom. Mám osobnú skúsenosť z dovolenky, keď som nemeckého podnikateľa pri pive veľmi pobavil tvrdením, že na Slovensku podnikatelia platia rovnú daň 19 percent z príjmu. Nikdy o tom nepočul. Nikdy nepočul o slovenskom ministrovi Miklošovi, no pri zmienke o Slovensku sa mu hneď vybavilo iné meno: futbalistu Mintála. Koniec koncov, o rovnej dani, ale ani o rovnakom daňovom základe podľa vzoru Slovenska nedokážeme presvedčiť nielen európskych politikov, ktorí sa obávajú volebných výsledkov, ale ani tých, ktorí nie sú pod bezprostredným tlakom voličov: predstaviteľov Európskej únie. Vyslanci slovenskej vlády sa tu urputne bránia návrhom na harmonizáciu daňového základu. Odmietajú argument šéfa Európske komisie Barossa, že je to v záujme európskych firiem, lebo zložitá orientácia v pravidlách výpočtov daňových základov v jednotlivých krajinách pre ne predstavuje veľké dodatočné náklady. Tvrdia, že by sme nedokázali presvedčiť ostatných, aby bol daňový základ taký jednoduchý, ako je teraz u nás. Prekukli by daňové kúzelníctvo Skutočný dôvod však bude inde: jednotný daňový základ by totiž odhalil a preukázal Miklošove daňové kúzelníctvo: bolo by jasné, že pri zjednotení pravidiel by sme už tak v daňovej konkurencii neobstáli. Tam, kde majú vyššie daňové sadzby, majú v dôsledku väčšieho množstva odpočítateľných položiek nižší daňový základ a v konečnom dôsledku platia možno menej ako na Slovensku. Ak by Miklošovi skutočne išlo aj o zníženie daňového bremena, mohol by pri vyššom daňovom základe (ak sa mu nedarí v EÚ presadiť slovenský jednoduchší a nižší) znížiť daňovú sadzbu. Mohol by. Ale chcel by? Napokon, rovná daň stratila pri lákaní zahraničných firiem úlohu. Tvrdia to v Írsku, ktoré má rovnú daň z príjmov právnických osôb dokonca vo výške 12,5 percenta. Podľa írskeho ministra Feargala Ó Móriána radšej zatraktívňujú podnikateľské prostredie podporou výskumu a vývoja, investíciami do infraštruktúry a vláda investuje veľké zdroje do univerzít a výskumných centier. Autor je predčasne penzionovaný bývalý ekonomický redaktor denníkov Práca a Hospodárske noviny