Koaličná fraška a búrka v pohári vody

Ak po udalostiach posledných týždňov a mesiacov nie je parlamentná koaličná väčšina celkom stratená, tak sa ocitla minimálne na hrane. Voľba Ľ. Lintnera za podpredsedu NR SR bola preto už dlhé týždne vopred vyhlásená za test, či koalícia disponuje alebo nedisponuje väčšinou v parlamente. Podľa logiky veci výsledky hlasovania o Ľ. Lintnerovi povoľujú len jeden záver: koalícia väčšinu nemá. Realita je však predsa len trochu iná. Koalícia viac-menej bez problémov funguje ďalej. Akoby sa nič neudialo. Lintner ako ventil koaličného napätia Akokoľvek mohol byť výsledok dvojnásobnej voľby nečakaný, výpočet príčin výsledného hlasovania bol na stole pomerne rýchlo. A ani nebol taký dlhý. Časť klubu KDH, Šimkova frakcia v SDKÚ a nezávislí poslanci, bývalí členovia klubu ANO. To sú adresy, na ktorých treba hľadať tajných koaličných zradcov. Samozrejme, každá skupina mala pre svoje hlasovanie vlastné motívy. Pre poslancov KDH to bola príležitosť ako opäť potvrdiť svoju fundamentalistickú povahu, či z pohľadu samotného KDH principiálnosť. Ľ. Lintner bol jedným z hlavných hlasov ANO v nekonečných sporoch s KDH. Hlasovanie o podpredsedovi NR SR bolo teda protestom jednak proti ANO a jej koaličnému pôsobeniu a jednak proti Ľ. Lintnerovi ako jej podpredsedovi. Kto v tie dva dni bol v národnej rade, nemohol nevidieť, s akým spokojným úsmevom škodoradosti chodili poslanci KDH po chodbách parlamentu. („Ale sme mu/im to ukázali.“) Šimkova frakcia využila túto voľbu, ako príležitosť demonštrovať M. Dzurindovi svoju silu a schopnosť postaviť sa na odpor. V tajnom hlasovaní… No a nezávislí poslanci, bývalí členovia ANO, nevolili Lintnera z osobno-politických dôvodov. Veď to bol práve on, kto ich len pred niekoľkými týždňami nie práve kamarátskymi slovami vyprevádzal zo strany. Tak prečo mu to nevrátiť. I keď koaličné elity by chceli nezvolenie Lintnera predávať ako viac-menej osobnú záležitosť, realita je predsa len trochu inde. Skôr sedí téza o tom, že na voľbe podpredsedu NR SR sa len vyventilovalo napätie posledných udalostí v koalícii. Šimkov pád v SDKÚ, odchod Nemcsicsa a Opaterneho z ANO, no a už tradičný liberálno-konzervatívny spor ANO a KDH. A odniesol si to Lintner. P. Rusko: silnejšie záujmy vyhrávajú Nepomerne poučnejšie však bolo to, čo nasledovalo po hlasovaní. Z reakcií koaličných lídrov sa dalo vyčítať skutočne veľa. Už prístup šéfov koaličných klubov, ktorí s pokojnou tvárou povedia Lintnerovi, že s hlasmi nebude problém a potom urobia len veľmi málo, aby tento záväzok aj naplnili, svedčí o tom, že všetci už vopred dobre vedeli, že nezvolenie Ľ. Lintnera nespôsobí krízu v koalícii. Zdrojom tohto pocitu koaličného pokoja mohol byť len jeden človek. Predseda ANO. Pri sledovaní vystupovania P. Ruska po dvoch neúspešných voľbách jeho podpredsedu sa človek nemohol ubrániť dojmu, že Ruskovi išlo o vec samotnú, o zvolenie Lintnera až v druhom či treťom rade. Ak mu nešlo o opak. Nezvolenie Ľ. Lintnera na post podpredsedu NR SR je nespochybniteľným flagrantným porušením koaličnej dohody v jednom z jej kľúčových bodov, politických personálnych nomináciách. P. Rusko mal teda právo urobiť z tejto otázky pre svoju stranu kľúčovú záležitosť a pritlačiť všetkých v koalícii k múru. Pravdu a koaličné pravidlá mal na svojej strane, skôr či neskôr by sa ostatní museli podvoliť. Napriek tomu sa k celej veci postavil až neuveriteľne zmierlivo. Čo umožňuje len dva závery. Na zvolení Ľ. Lintnera mu až tak zásadne nezáležalo, resp. bol celkom spokojný, keď sa tak nestalo. Nezabúdajme. Lintner napriek tomu, že je lojálnym straníckym hráčom, nemusí byť Ruskovi dnes už až tak po chuti. Lintner totiž samozrejme eviduje Ruskove dohody s Dzurindom. S tým Dzurindom, ktorý zase nie je ani najmenej po chuti Lintnerovi. Ak sa s kritikou dohôd s predsedom vlády už Lintner obrátil na svojho straníckeho šéfa, potom je pravdepodobné, že nezvolenie mohlo byť aj v záujme Ruska. Kritický hlas na významnej straníckej a parlamentnej pozícii, to skutočne Rusko nepotrebuje. Čo je však najpodstatnejšie, P. Rusko len prednedávnom urobil s Dzurindom zásadné dohody, ktoré ho vyniesli až do kresla ministra hospodárstva. Rusko sa v tomto kresle ešte len usadil a evidentne sa v ňom cíti veľmi dobre. Manažuje, riadi a rozhoduje o kľúčových veciach a všetko vo veľkom prezentuje. A veľké veci sa ešte len pripravujú. A tak Lintner musel zobrať na vedomie, že jeho pozícia ani náhodou nestojí za to, aby kvôli nej jeho stranícky šéf ohrozoval svoje zotrvanie na lukratívnom vládnom poste. A tak mohol Rusko zahrať dojemnú hru na zodpovedné ANO, ktoré so sklamaním a pohoršením zobralo na vedomie farizejstvo a nekorektnosť svojich partnerov, ale keďže mu ležia na srdci potrebné reformy, tak sa nebude znižovať na úroveň svojich partnerov a ostane zodpovedne nad vecou („Dostali sme facku, ale nebudeme ju vracať.“). Kvalitné divadlo. Toto všetko bolo od začiatku samozrejme jasné aj Dzurindovi. Svedčí o tom pokoj v jeho hlase bezprostredne po dvoch neúspešných voľbách Lintnera. Nič sa nedeje, normálne fungujeme ďalej. Dohody s Ruskom stoja a ten by sa z koalície nechystal preč, ani keby KDH hneď zajtra s ostatnými presadilo zákaz interrupcií od nultého týždňa. Koaličný rebel, zatiaľ Rusko je teda pokojný, Dzurinda je pokojný, KDH škodoradostne spokojné a všetko funguje po starom. A Lintner? Lintner je spravodlivo znechutený a sklamaný. Politika je už raz taká, silnejší záujem vyhráva. Dnes to pocítil na vlastnej koži on. Ľudia, ktorí Lintnera poznajú bližšie, tvrdia, že sa stále vnútorne nevysporiadal s premenou z novinára na politika. Preto má asi politik Lintner väčšie problémy podriaďovať sa kolektívnym rozhodnutiam, s ktorými sa osobne nestotožňuje. Aj preto asi, vraj, medzi ostatnými poslancami nie je veľmi obľúbený. Nie je ich krvná skupina. Podľa vlastných slov Lintner ostáva v koalícii. Čo nekorešponduje s jeho silnými vyjadreniami spred dvoch týždňov. Vtedy rezolútne, samozrejme s motívom vytvorenia tlaku na partnerov, vyhlásil, že nedostatočná koaličná podpora pri jeho voľbe bude mať za následok jeho odchod do opozície. Ak by teda Lintner bol konzekventný a chcel si zachovať tvár, dnes by už koaličná väčšina nebola na hrane, ale bola by definitívne minulosťou. Pre dnešok teda ostáva v koalícii, takisto však pre koalíciu ostáva potenciálnym neistým a rizikovým faktorom. Udalosti posledného týždňa ho len utvrdili v jeho role koaličného rebela. Nepochybne bude ďalej sledovať vývoj v koalícii, vývoj dohôd svojho šéfa s predsedom vlády a vývoj vo svojej strane. A keď toho už na neho bude veľa a príde tá chvíľa, tak sa rozhodne. Alebo odíde len z koalície, alebo odíde z politiky. Dnes ešte ostáva. Ako hovorí, „zatiaľ“. Záver: koaličná fraška, ktorá na dôveryhodnosti tejto vládnej elite určite nepridala. Sklamaný a urazený Lintner, posilnený vo svojej koaličnej rebélii. A zvyšok koalície na čele s Dzurindom v absolútnej pohode a pokoji. Akoby sa nič nestalo. Veď sa v podstate ani nič nestalo. Teda okrem toho, že z koaličnej dohody bol opäť raz urobený zdrap papiera. Ale nad tým sa už predsa dnes nikto nepozastavuje. A tak jediným svetlým bodom tohto koaličného dvojdňového divadelného predstavenia ostáva výrok Bélu Bugára o tom, ako ukazoval, keď bol malý… Folklór vyhráva, všetko je v poriadku.