Hosť Slova Milan Ftáčnik, starosta bratislavskej mestskej časti Petržalka, kandidát na primátora hlavného mesta
Aké riziká vidíte pre Bratislavu v krátkodobom a strednodobom horizonte?
M. Ftáčnik:
V dopravnom kolapse a chudobnom rozpočte. Developeri sem naťahali veľké množstvo bytov. Máme analýzy, ktoré skúmajú dopravu z Petržalky do centra mesta a späť. Už dnes sú mosty zaťažené tak, že nestačia. Hovorí sa o tom, že budeme potrebovať šiesty, siedmy most. Teraz prišiel návrh zo strany ministerstva, že rozšírime Prístavný most, po ktorom chodí denne 120-tisíc áut, čo ďaleko presahuje jeho kapacitu. Predpokladá sa, že o 20 rokov to bude 140-tisíc.
Tragédiou Bratislavy je, že má príliš malý rozpočet na to, aby mohla smelo riešiť takéto veľké výzvy. Vo vážnych veciach sa musí dohodnúť so štátom. Praha vybudovala nový obchvat za vlastné peniaze, lebo má toľko prostriedkov, že si to môže dovoliť. Električku na Barrandov z Prahy 5 za tri a pol miliardy českých korún postavilo hlavné mesto Praha. Náš rozpočet je šesť miliárd v korunách mínus dlhy, ktoré musíme splácať. Čiže reálne sme na štyroch miliardách. Ako z toho postavíme električku? Budeme sa musieť zadlžiť. A to už splácame úver, ktorý si mesto vzalo pred dvanástimi rokmi, pričom nevieme povedať, kam peniaze šli. Na budúci rok bude kešová splátka. Mesto má vyplatiť banke 66 miliónov eur, lebo vyprší splatnosť úveru. Budeme si ich musieť požičať, čiže reštrukturalizovať úver. Vzhľadom na dnešnú dobu však bude horší akom predchádzajúci. A to sme ešte nič nepostavili.
Ako chcete zvýšiť bratislavský rozpočet a financovať projekty, ktoré mesto potrebuje?
M. Ftáčnik:
Momentálne je systém postavený na fiškálnej decentralizácií, ktorá zabezpečuje samosprávam istý pevne stanovený podiel z daní. Tento systém bol nastavený v čase hospodárskej konjunktúry. Samosprávam sa fantasticky darilo, lebo každý rok dostali viac peňazí ako predchádzajúci. Štát to využíval tak, že na ne prenášal kompetencie – bez peňazí. Manažment bežal super až do roku 2008, keď sa prejavila svetová kríza. Prvý raz boli samosprávy konfrontované so situáciou, že nemajú toľko peňazí ako minulý rok. Čo budú teraz robiť? Prestanú svietiť? Nebudú kosiť? Zvykli sme si na pekné príjmy. Budeme musieť šetriť tak, ako šetria veľké korporácie.
Teda, samosprávy majú garantované peniaze od štátu, ktoré sa však odvíjajú od sily ekonomiky a jej vývoja. V Českej republike majú systém nastavený tak, že berú peniaze aj z dane z príjmu fyzických osôb ako u nás, ale aj z DPH a z príjmu právnických osôb. Chvália si to. V čase krízy sú totiž niektoré dane stabilnejšie, iné pohyblivejšie.
Ficova vláda – podľa mňa správne – zvýšila odpočítateľnú položku pre zamestnanca, čím človeku pri tom istom plate pridala na výplatnú pásku viac peňazí. Akoby chcela povzbudiť spotrebu. Bola to reakcia na krízu. Prišli sme o miliardy korún v roku 2009 aj 2010. Samospráva si s tým nevedela poradiť a začala pýtať peniaze od štátu. Od Fica sme dostali, teraz možno dostaneme niečo od Radičovej, no nie je to dlhodobé riešenie. Musíme nájsť model, ktorý bude ekonomicky únosný aj v horších časoch.
Samostatná daň, ktorú berú samosprávy, je daň z nehnuteľností. Tvorí asi 10 percent rozpočtu. V Česku minister Janota z Fischerovej vlády presadil na jeden raz v parlamente rozhodnutie o 100-percentnom navýšení dane z nehnuteľnosti. Diskutuje sa o tom, že v budúcom roku to môže byť aj u nás o 30 percent viac. Ja by som pokojne išiel aj na sto percent.
Ďalšie príjmy dostávame od štátu za prenesený výkon štátnej správy. Čiže za to, čo vykonávame v mene štátu – školstvo, stavebné úrady a podobne.
Potom sú tu mestá ako Nitra, Trnava a podobne, ktoré sú schopné zarobiť si podnikaním. Napríklad činnosťou spaľovne. Tú máme aj my, no nemám pocit, že zarába peniaze. Žiadne výnosy z podnikateľskej činnosti mesta nevidím. Mali by sme to aktivizovať a poobzerať sa po Slovensku, čo všetko sa dá robiť. Mesto by malo vstúpiť do podnikateľských aktivít.
Napokon je tu možnosť úveru a európske fondy. Tie sú však pre Bratislavu také obmedzené, ako keby tu žili len boháči a my by sme si všetko mali zaplatiť z vlastných peňazí. Argument, prečo je Bratislava z eurfondov mimo je, že máme vysoký HDP na hlavu.
Dane, ktoré my Bratislavčania „vyrobíme“ – a máme o tretinu vyššie platy ako na východe – sa dávajú na jednu kôpku a veľkostnými koeficientmi sa delia medzi samosprávy. Bratislava má koeficient 2,5. Teda dostane 2,5-krát viac ako stredne veľké mesto. Nezohľadňuje sa, koľko zarobila Bratislava a koľko iné regióny. Česi to majú naopak (a všetkým to tam prekáža): Praha má veľkostný koeficient 9. No vďaka tomu vyzerá tak, že je tam radosť prísť. Musíme teda diskutovať o systéme financovania samosprávy a jej zefektívnení.
Možno by sme mali zaviesť to, čo sme chceli v zákone o Bratislave – osobitné peniaze pre hlavné mesto. Z toho, že sme hlavné mesto, totiž máme výdaje, ktoré nám nikto nekompenzuje. Dopadajú na nás viac rôzne rozhodnutia vlády. Minister financií Ivan Mikloš sa kedysi rozhodol, že zruší príspevok na MHD. Pre nás to znamenalo stratu 900 miliónov. Pri 6-miliardovom rozpočte 900 miliónov pocítite. Všetky úrady, ktoré tu sú, začali platiť nižšiu daň z nehnuteľností ako podnikatelia. Dvesto miliónov dole. Najnovší návrh o dani z nehnuteľností je taký, aby podnikatelia platili menej. Podnikatelia, nie občania! Bratislava príde o ďalších 600 miliónov.
Zlepšilo sa niečo v oblasti financií aj v tomto volebnom období?
M. Ftáčnik:
Podarilo sa nám stabilizovať delenie peňazí medzi mesto a mestské časti. Predtým to boli klasické politické obchody. Trebárs – Karlova Ves je vo farbách KDH, tak dostane viac ako Dúbravka, ktorá je neviem čo. Toto sa skončilo. Nastavili sme objektívny systém. Môžete si zobrať kalkulačku, na internete si pozriete vstupy a môžete si vypočítať, koľko dostane ktorá mestská časť. Nezávisí to už od vôle starostu, primátora ani zastupiteľstva. Podľa mňa je to dobre, lebo je to transparentné, čisté, neprihliada to na politické vplyvy a zohľadňuje to všetky parametre, na ktorých sme sa dokázali dohodnúť. Napriek tomu, že primátor povedal, že sa na tom v živote nedohodneme.
Vie primátor alebo mesto podporiť ekonomickú demokraciu nielen v rovine participácie občanov na tvorbe rozpočtu, ale aj v rovine výrobnej samosprávy?
M. Ftáčnik:
Je to ďaleko od reality. Ak sa naplnia papierové predpoklady, stane sa ľavicový kandidát primátorom Bratislavy. No bude mať pravicové zastupiteľstvo. Nemôžeme teda fantazírovať, že sa všetko dramaticky zmení. Zmeny budú prichádzať postupne.
V prvom rade treba mesto ozdraviť z hľadiska jeho demokratického fungovania. Potom môžeme hľadať cestu pre takéto projekty. Na internete je tam hromada informácií a materiálov o skúsenostiach európskych miest – Rím, Berlín, Hamburg – s participatívnym rozpočtom. Nemajme však ilúzie, že je to jedna šablóna, ktorá sa len položí na mesto a okopíruje. Každý to robí inak podľa svojich podmienok a možností. Princípy však zostávajú rovnaké.
Treba čo-to odpozerať a priučiť sa, ako to funguje napríklad v susednej Viedeni, ktorá je tradične sociálno-demokratická. Určite by som chcel, aby sa Bratislava inšpirovala Viedňou v praktických veciach, ktoré tam dobre fungujú, lebo ju poznáme a máme ju takpovediac na dlani.
Čím by sme sa mohli konkrétne inšpirovať?
M. Ftáčnik:
Vo Viedni je napríklad 60 percent nájomných bytov. To si dnes na Slovensku nevieme predstaviť. Ktorýkoľvek občan, ktorý za mnou príde do kancelárie cez deň otvorených dverí, mi povie – keď mi dáte nájomný byt, nemôžem si ho odkúpiť? Ja odpovedám – nie. Lebo ako sa postaráme o tých, ktorí prídu po vás? Vy si odkúpite iný byt, keď budete na to mať. Kým mať nebudete, budete bývať v nájomnom byte, ako vo Viedni býva 60 percent ľudí. Nehovorím to preto, že je to Viedeň, ale pre ten princíp. Ak všetky nájomné byty popredáme, nebudeme mať čo ponúknuť občanovi, ktorý nemá na kúpu. Mesto nestavalo roky žiadne nájomné byty. Postupovalo ideologicky. Keby niet aktivity Dúbravky, tak by sa za posledné 4 roky nepostavilo vôbec nič. V zahraničí samosprávy stavajú nájomné byty. Je to sociálno-demokratické a je to cesta aj pre Bratislavu.
Nemalo by sa referendum viac využívať na komunálnej úrovni?
M. Ftáčnik:
V Bratislave žiadne miestne referendum nebolo. Kvórum na to, aby sa mohlo konať, je 20 percent. V Petržalke by to znamenalo 20-tisíc ľudí, a to sa asi nikdy nepozbiera.
Bratislava je hlavné mesto Slovenska a mala by udávať tón, no kultúra je v nej na poslednom mieste. Ako sa k tomu postavíte?
M. Ftáčnik:
Priznám sa, že v tomto nie som celkom doma. Bratislava by si zrejme splatila najväčší dlh, keby našla spôsob, ako financovať kultúru. Istú kultúru produkuje prostredníctvom svojich zariadení. Chýba tu však podpora alternatívnych tvorcov, ktorí sa na to mimoriadne sťažujú. Žiadal by sa mi grantový systém, na ktorý mesto odstúpi peniaze.
V Bratislave chýba obyčajné športové vyžitie pre mládež, deti aj dospelých. Napríklad taká elementárna záležitosť, ako sú plavárne. Málo je aj iných športovísk. Na to, aké máme krásne okolie, sú turistické chodníky a cyklotrasy veľmi obmedzené. Čo s tým?
M. Ftáčnik:
Tému cyklotrasy som si vybral ako nosnú tému kampane, lebo symbolizujú všetko to, o čom hovoríte. Vidím za nimi aj plavárne alebo mestský štadión.
Dá sa tu veľa urobiť a nesmieme sa vyhovárať „veď súkromníci postavia“. Súkromníci stavajú plavárne, kde vstupy stoja nehorázne peniaze a nie sú cenovo dostupné pre bežného občana. Moja predstava je rozmnožiť Pasienky niekoľkokrát. Samozrejme, postupne. Nebudem sľubovať, že postavím štyri plavárne. Jednu – dve by sme však za to volebné obdobie mohli zvládnuť, Jedna už má konkrétnu lokalizáciu, pre druhú ju treba nájsť.
Primátor Ďurkovský spustil rekonštrukciu starej radnice. Je to záslužný čin, pretože je to poklad pre mesto aj pre Slovensko. Pôvodný rozpočet 120 miliónov korún sa však v priebehu rekonštrukcie strojnásobil. Ešte nám chýba 150 miliónov, aby sme to doplatili. No ak sme boli schopní vyčleniť na ušľachtilú vec, akou je radnica, 360 miliónov, budeme môcť rovnakú sumu nájsť v rozpočte napríklad na plavárne, keď sa radnica dokončí.
