Knihy

James Monaco (1943) je renomovaný americký filmový teoretik. Jeho kniha Jak číst film (ALBATROS PLUS) je jednou z najčítanejších kníh o filme – od roku 1977 vyšla už deviatich vydaniach v šiestich jazykoch a stala sa základným zdrojom informácií o svete médií pre odborníkov a laikov. Autor v knihe približuje film zo všetkých zásadných pohľadov: ako umenie aj remeslo, cit aj rozum, tradíciu aj technológiu. Hodnotí postavenie filmu medzi ostatnými umeniami, aj vzťahy medzi filmom, fotografiou, maliarstvom, románom, divadlom a hudbou a opisuje technologické možnosti a problémy pochopenia filmového jazyka. Detailne rozoberá dejiny filmu a vývoj filmovej teórie. Posudzuje dnešnú rolu médií v spoločnosti: tlače, mechanického a elektronického kopírovania, rozhlasu a zvukových nahrávok, televízie a jej „virtuálnu rodinu“. Zamýšľa sa nad multimédiami a digitálnou revolúciou, mýtmi o multimédiách, virtuálnou realitou a kyberpriestorom. V závere je uvedený chronologický vývoj médií, bibliografia a index. Kniha Trvání a proměny (Dvanáct kapitol o umění a dějinách) (TORTS) významného českého literárneho teoretika, bohemistu a rusistu Mojmíra Grygara, ktorý v rokoch 1969 – 93 pôsobil na univerzite v Amsterdame, je silne ukotvená v obrovskom množstve novodobej svetovej literatúry týkajúcej sa predovšetkým estetiky, literárnej vedy, sociológie, antropológie či psychológie. Zachytáva premeny vnímania a chápania umenia (literatúry, výtvarného umenia, fotografie, hudby, divadla, filmu) v novodobom svetovom myslení, všíma si však aj premeny umení samotných tak, ako sa odohrali v priebehu takmer celého 20. storočia. Knihu môžeme považovat za akúsi summu Grygarovho premýšľania o všeobecných otázkach umenia a estetiky, ide o prácu súhrnného významu, akých je v novodobom česko-slovenskom estetickom a literárnoteoretickom myslení veľmi málo. Traja autori – Sade, Fourier, Loyola (DOKOŘÁN), na ktorých sa Barthesova analýza zameriava, vytvárajú na prvý pohľad nesúrodú zmes: zakladateľ jezuitského rádu, prekliaty spisovateľ a podivný utopický socialista. Barthes však vo svojej analýze odhaľuje spoločné rysy, ktoré se nevzťahujú na obsah ich textu, ale na jeho formu. Všetci traja sú posadnutí klasifikáciou, pričom táto posadnutosť ich vedie tak ďaleko, že smerujú k vytvoreniu nového jazyka a nového kódu. Roland Barthes (1915 – 1980) vyštudoval klasickú literatúru a filológiu. Jeho prvá kniha Nulový stupeň rukopisu vyšla v roku 1953. Barthesove dielo nikdy netvorilo koherentný celok, ktorý by sledoval jednotnú teoretickú líniu. Od kritiky dejín (Nulový stupeň rukopisu) sa postupne presúval k obecnej aj aplikovanej sémiológii (Mytológie, Základy sémiológie, Systém módy) a od začiatku sedemdesiatych rokov si postupne vybudoval celkom svojbytný spôsob uvažovania o literárnych textech (Ríša znakov, Rozkoš z textu, Roland Barthes o Rolandovi Barthesovi), charakteristický rezignáciou na zovšeobecňujúce systémy a postupnou fragmentáciou a zdôrazňovaním jednotlivostí a náhodilostí. Posledným Barthesovym textom je esej o fotografii, nazvaný Svetlá komora.