Knihy

Chruščov, ktorý bol jednou z najvýznamnejších postáv dvadsiateho storočia, má konečne životopis, aký si zaslúži – hlboký a podrobný, rozhodne odborný a pritom nie suchopárny, historický, avšak intenzívne ľudský a svižný. William Taubman predstavuje Chruščova živého, v celej jeho zložitosti, zachytáva ako ľudskosť, ktorá v ňom ktovie tak prežila a stala sa pevným základom jeho politickej slušnosti, ako aj cynizmus, ktorý ho zapojil do surovosti sovietskeho systému. Kniha má rozsach veľkého diela o veľkej postave, štýlom to však nie je ani krvák, ani nezáväzné bľabotanie. Vychádza z celého radu zdrojov, ktoré sa sprístupnili po páde Sovietskeho zväzu, je popretkávaná Chruščovovými osobnými triumfami i tragédiami, víťazstvami aj porážkami jeho vlasti. Čerpá aj z autorových návštev miest, kde Chruščov žil a pracoval, i z rozsiahlych pohovorov s príslušníkmi Chruščovovej rodiny, jeho pria- teľmi, kolegami, podriadenými a diplomatmi, ktorí sa s ním stretávali. Taubman vedie kroniku Chruščovovho života od skromných začiatkov v chudobnej roľníckej osade až po nepravdepodobný vzostup do najbližšieho okolia Stalina. Strhujúci historický príbeh sa tu spája s prenikavou psychologickou i politickou analýzou. Kniha vychádza vo vydavateľstve BBART. Knižka Naučiť sa konečne žiť (ALBERT MARENČIN VYDAVATEĽSTVO PT) je rozhovorom Jeana Birnbauma s filozofom Jacquesom Derridom uverejnený v denníku Le Monde v predvečer jeho smrti. Úvaha o živote a smrti, inšpirovaná myšlienkami Imre Kertézsa a jeho esejou Kaddiš. „Naučiť sa žiť,“ hovorí nám Derrida. To znamená dozrievať, učiť druhých aj seba, čo môže vyznievať ako hrozba, najmä ak to Derrida nehovorí iba na adresu človeka, jednotlivca či ľudstva, ale celej Európy, majúc pri tom na mysli globalizáciu, ale inakšiu, inak uplatňujúcu princíp suverenity, politických zásad aj medzinárodného práva – inú Európu, ktorá disponuje skutočnou, nezávislou vojenskou silou a ktorá slúži potrebám inej, ozdravenej spoločnosti národov. Willard van Orman Quine (1908 – 2000), filozof, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil filozofiu druhej polovice dvadsiateho storočia. Prakticky celý svoj profesionálny život prežil na Harvardskej univerzite v USA, kde v roku 1932 získal doktorský titul. Venoval sa epistemológii, metafyzike, logike, filozofii jazyka a filozofii matematiky. Táto kniha sa zaoberá hlavnými črtami Quinovej filozofie, predovšetkým jeho epistemológiou, ontológiou a teóriou jazyka. Do všetkých týchto troch oblastí Quine vniesol nové revolučné myšlienky a skĺbil ich do jednotnej filozofickej teórie. Autori prístupným spôsobom približujú čitateľovi myslenie tohto „filozofa pre filozofov“, objasňujú jeho tzv. naturalizovanú epistemológiu a kritiku tradičnej novopozitivistickej filozofie. Vo svojej kritike tradičnej filozofie jazyka Quine navrhol revidovať rozlíšenie analytických výrokov od syntetických. „Celé naše takzvané poznanie,“ napísal, „počnúc geografiou až po základné zákony atómovej fyziky, logiky, dokonca aj čistej matematiky je ľudským výtvorom, ktorý sa dotýka skúsenosti len okrajovo.“ Quinova filozofia nie je ľahkým čítaním. Autorom sa podarilo vysvetliť všetky jej podstatné črty bez toho, aby zachádzali do zložitých detailov, napriek tomu nie je ich výklad zjednodušujúci. Kniha, ktorú preložil Marián Zouhar, vychádza v edícii Osobnosti filozofie – ALBERT MARENČIN VYDAVATEĽSTVO PT.