Táto útla knižka do vrecka s ilustráciami Alexeja Kľukova prelomila tabu. Svojho času vychádzali Leninove spisy v masových nákladoch, potom boli vyhadzované z knižníc a o ich autorovi sa jednoducho v slušnej spoločnosti nemalo hovoriť. Ruské impérium pretrvalo sedemdesiat rokov po poprave dynastie, pričom politické zriadenie sa na monarchiu dosť podobalo. Napokon Brežnev, ktorý od roku 1975 bol iba figurínou, rolu cára napĺňal. Nedovolili mu odstúpiť, lebo stelesňoval nehybnosť a na to, aby sa čo najviac oddialilo obdobie zmien, stačilo aby ho udržiavali pri živote. Zúfalé odhodlanie za každú cenu zabrániť zmenám, plus generačný konflikt. To bol „period zastoja“, pri moci bola posledná generácia odchovaná Stalinom, až politbyro prirodzene vymrelo. Stalin riešil generačný konflikt čistkami, pretože tempo industrializácie bolo rýchlejšie než prirodzená obmena kádrov. Boli presvedčení, že násilím sa dá dosiahnuť čokoľvek, od nezmyselnej kolektivizácie roľníkov až po nezmyselný Belomorkanal, ktorý sa stal symbolom, hoci lode po ňom nemôžu plávať.
Rebelův průvodce Leninem
Autor Ian Birchall, ľavicový publicista, bol docentom francúzštiny
Vydalo Nakladatelství Solidarita v Prahe, 2015
Knihu pokrstil na zhromaždení v nakladateľstve Michael Hauser
Takto sa skončil Leninom inšpirovaný experiment, respektíve jeho špecifická revízia marxizmu na ruské podmienky. Ale skončil sa leninsko-stalinský projekt naozaj? Prinajmenšom pokračuje v modifikovanej podobe v Číne. Šanca, ktorú ponúkala koncepcia obrodného procesu v šesťdesiatych rokoch u nás, bola zmarená a následkom toho boli odložené ad acta pripravované ekonomické reformy v krajine Veľkého brata. Priateľ filozof Michael Hauser ma upozornil, že kanadská marxistka Ellen Maiksin Woodová doložila, ako v deväťdesiatych rokoch boli v Rusku pokusy znovu zakladať soviety, teda rady pracujúcich, vlastne samosprávne orgány. Podrobnosti nepoznám, ale návrat k pôvodnej idei počnúc Parížskou komúnou predstavuje práve koncept samosprávy. Tým sa začala Parížska komúna, prvý pokus o plebejskú revolúciu, soviety vznikali spontánne bez pričinenia boľševikov v rámci udalostí revolučného roku 1905. V tejto línii síce Lenin začal októbrovú revolúciu („Všetka moc sovietom“), ale pod vplyvom historických okolností sa spoľahol na diktatúru strany, z čoho Stalin urobil diktatúru nomenklatúry. Ruská revolúcia nezanechala nasledovaniahodný politický odkaz práve preto, že nepokračovala smerom k participatívnym formám samosprávy. Pre Lenina ešte politická moc bola prostriedkom, pre Stalina sa stala cieľom a umožnila pokračovanie cárskeho impéria. Kto si myslí, že by za vlády Romanovcov bolo obyvateľstvu obrovskej ríše lepšie, nech číta Vladimíra Sorokina.
Knižočka Rebelův průvodce Leninem je určená predovšetkým mladším čitateľom. Lebo ani o histórii ruskej revolúcie, ani o Leninovi ako historickej osobnosti nič nevedia, nehovoriac o totálnej neznalosti jeho textov. Prehľadne sú spracované jednotlivé etapy na ceste k októbrovej revolúcii, medzníky – rok 1905, boľševická strana, Zimmerwald, imperializmus, dvojvládie v roku 1917, krehký robotnícky štát, ústup a NEP, Leninov posledný boj so Stalinom a dnešný leninizmus (jednota a jasnosť ako princípy). V pertraktovaných obdobiach Birchall stručne oboznamuje s hlavnými Leninovými dielami, ako sú Čo robiť, Imperializmus, Štát a revolúcia. Nespomína Leninove filozofické texty, ale ani historické Aprílové tézy. Namiesto idolatrie knižka obsahuje celkom vtipné kresbičky, ktoré by v minulosti boli smrteľným hriechom. Lenin bol človekom s ľudskými chybami ako každý iný, bol vizionárom a za svoju víziu bol ochotný veľa obetovať, do určitej miery bol fanatickým revolucionárom. Nedoštudovaný teológ Stalin bol typickým fanatikom moci, vytvoril sektu „ľudí zvláštneho razenia“. Svojím spôsobom ho možno priradiť k početným náboženským fanatikom, po ktorých ostala v dejinách spúšť. Tak či onak však tri ruské revolúcie zmenili dejiny dvadsiateho storočia. Čiže októbrovú revolúciu nemožno odsunúť do bezvýznamnosti takým jednoduchým spôsobom, akým v Ruskej federácii zrušili sviatok 7. novembra. A čo sa týka Lenina, verím že nastane čas, kedy sa bude rešpektovať želanie Nadeždy Krupskej, aby bol pochovaný a nie vystavovaný v krypte, ktorá je pomníkom stalinizmu. Stalina možno preklínať, ale ako by vyzeral svet, keby Nemecko vyhralo svetovú vojnu? A ako by vyzeral Pax Americana, keby Sovietsky zväz nedokázal čeliť monopolu na atómovú zbraň? Revolucionárom, či už ide o jakobínov alebo boľševikov, možno oprávnene vyčítať hekatomby násilia. Ale nezmyselné priemyselné vyvražďovanie za prvej svetovej vojny, keď mladých ľudí proti sebe nahnali spríbuznené kráľovské rody, nemožno pripísať revolucionárom. Ani ďalšie vojny krvavého dvadsiateho storočia, ktorého epilóg sa píše dnes a nevieme, ako dopadne. Logicky z toho vyplýva ďalšia svetová vojna, ktorá sa možno už začala.
Od ruskej revolúcie sa začína spochybňovanie hegemónie Západu, ktorá vyvrcholila viktoriánskou érou. Európa stratila vedúce postavenie po prvej svetovej vojne. Rozpadlo sa britské a ruské impérium. Formujú sa nové mocenské zoskupenia, regionálni hegemóni až globálni gladiátori. Tento termín pochádza od A. Tofflera, ktorý prvý pred štvrťstoročím nadhodil, že USA by sa mohli rozpadnúť na tri štáty. Johann Galtung, vynikajúci analytik medzinárodných vzťahov a uznávaný futurológ, prognózuje rozpad amerického impéria do roku 2020. Nejde o úlet, témou sa dlhodobo zaoberá, aktuálne rozpad USA posunul o päť rokov skôr v dôsledku urýchľujúcich faktorov ako vyčíňanie neokonzervatívcov za prezidenta G. W. Busha. K čomu sa kriticky vyjadril aj jeho otec, tiež prezident. Paradoxne rozpad USA by svetu umožnil vyhnúť sa vojne, ktorú detailne popísal vo svojich knižkách George Friedman. Lenže on si myslí, že USA by tú vojnu vyhrali, čo však ani zďaleka nie je isté. Skôr sa dá predpokladať, že porazené by bolo ľudstvo ako také a civilizácia by sa zvrhla do dlhej éry barbarstva. Prológ týchto udalostí napísal Lenin v roku 1914 v diele Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu. Dnes by pravdepodobne definoval dobyvačný rentiérsky kapitalizmus a vládu plutokratickej oligarchie ako najvyššie štádium imperializmu. Len tak mimochodom, o rentiérskom kapitalizme, ktorý prekvital za la belle époque, sa tam píše pomerne dosť sto rokov pred Pikettym…
