„Gustáv Husák: moc politiky – málo človečiny.“ Asi tak by sme mohli, parafrázujúc názov jednej dávnejšej konferencie, charakterizovať dnešný trend v chápaní osobnosti Gustáva Husáka. Zároveň však všetci vieme, že kdesi vo vnútri politika, chladnokrvne manévrujúceho na najvyššiu mocenskú priečku, sa musí ukrývať dobre zamaskovaný obyčajný človek so svojimi spomienkami, túžbami, bôľmi, obavami a hľadaním drobných radostí zo života. Toto vedomie provokuje našu zvedavosť a fantáziu pri všetkých kontroverzných vrcholových osobnostiach dejín. Lenže ako odkryť túto človečinu, hlboko pochovanú v stohoch odosobnených oficiálnych prejavov, účelovo koncipovaných článkov či v precízne vyrátaných politických ťahov?
Jedna z ciest nachádzania človeka v historickej osobnosti vedie cez jeho mladosť. Tá dodáva podnety, ktoré sa najintenzívnejšie podieľajú na formovaní vedomia človeka. Iba v mladíckej zapálenosti začínajúci politik na plné ústa vykričí do sveta svoje bezprostredné názory, dokým sa ich, po zopár životných fackách, nenaučí podľa potreby ohýbať a prispôsobovať publiku či možným následkom. Isteže, každý so svojimi názormi dospieva, múdrie a posúva sa ďalej. Ale aj to všetko vždy vyrastá zo semena zasiateho v mladosti. Práve touto cestou hľadania sa vydala nová kniha Tomáša Černáka Husák. Mladé roky Gustáva Husáka 1913 – 1939. (Marenčin PT, 15. 7. 2015, 256 strán.)
Autor je historikom patriacim do hŕstky „husákológov“, ktorých neskorší rok narodenia a vlastné zážitky už nepredurčujú k apriornému zatracovaniu ani nekritickému obdivu Husáka. Popri nadštandardnom zvládnutí klasických historických prameňov sa mu podaril aj skutočne nepravdepodobný kúsok: vypátral a „vyspovedal“ niekoľko ešte žijúcich pamätníkov Husákovho vysokoškolského, ba dokonca i gymnaziálneho obdobia z radov jeho straníckych súdruhov ako aj politických odporcov. I keď je profesionálnym historikom, kniha je napísaná vyslovene populárne a čítavo. Bez siahodlhého odkazovania na konkrétne zdroje na každej strane, ktoré by tu nezaslúžene evokovalo odstrašujúci chlad odborných textov. Nepochybujem, že za každého čitateľa, ktorého táto absencia sklame, napočítame aspoň tucet takých, čo ju uvítajú. A keďže v blízkej dobe očakávame aj vedeckú monografiu o Husákovi z pera ďalšieho „husákológa“, považujem to za šťastnú voľbu.
V každom diele takéhoto rozsahu sa nevyhnutne pritrafia aj nejaké vecné chybičky. Výnimkou, samozrejme, nie je ani tento titul. Napríklad lokálpatriotský citát Husáka na s. 13-14 nepochádza z rozhovoru s Viliamom Plevzom (porovnaj V. Plevza: Vzostupy a pády, s. 14), ale z článku v Kultúrnom živote č. 33/67. Autor sa celkom nevyhol ani drobným formálnym nedostatkom (písanie mena Eda Friša – s. 172, 179, 192) či ojedinelým pravopisným prehreškom. Tu a tam sa terminológia alebo niektoré vyjadrenia môžu zdať príliš idúce po ruke ľudáckej či komunistickej interpretácii tohto obdobia – akoby autor hovoril jazykom prameňa, z ktorého čerpal. Opäť nejde o nič strašné. Takéto chybičky krásy sú len zanedbateľným detailom oproti celému obrazu a nestojí za to zaoberať sa nimi obšírnejšie. Oveľa dôležitejšie je to, čo sa o Husákovi dozvieme a čo si z textu môžeme zobrať pre lepšie pochopenie jeho budúcej kariéry.
Autor ide na vec riadne zoširoka. Okrem priamych údajov o Husákovej rodine a mladosti sa dočítame kvantum informácií o histórii a tradíciách jeho rodiska, o tamojších sociálnych pomeroch, miestnom farárovi, škole, gymnáziu a univerzite, jeho učiteľoch a profesoroch, významných spolužiakoch, akademických spolkoch, atď. Nejde len o nejakú omáčku, ale o celé kapitoly prešpikované informáciami z plnokrvného pôvodného historického výskumu. Nenapadá mi biografia, ku ktorej by sa titul dal z tohto hľadiska prirovnať. Tieto, historikmi neraz opomínané súvislosti, tiež nevyhnutne spoluvytvárali osobnosť budúceho prezidenta a preto ich zaradenie možno jedine oceniť. Pomáhajú nám lepšie si uvedomovať, v čom ľudia ako Husák nadväzovali a v čom mali ambíciu prekonať tradície, z ktorých vzišli. To si treba pripomínať, keď by sa snáď niektorému čitateľovi zdalo dobového kontextu priveľa.
Kým takýto obyčajný, ľudský rozmer Husákových mladých rokov je nesporne silnou stránkou knihy, podstatne menej je rozvinutý ten druhý, politický rozmer. Netreba autora osobne poznať, aby sme zistili, že nebol jeho srdcovkou. Cítiť to najmä v druhej časti knihy, pri opise Husákovho vysokoškolského funkcionárčenia. Dočítame sa o množstve konkrétnych počinov v študentskej politike i jej presahoch do celoštátnej sféry. Ibaže tu len v minimálnej miere nachádzame vykreslenie širšieho kontextu, v nepolitických sférach tak bohato zastúpeného. Je omylom domnievať sa, že bežný čitateľ má prehľad, o čo išlo tej-ktorej politickej skupine, na čom stavala a aké mala pozície. Bez toho je len málo výpovedné pomerne strohé reprodukovanie konkrétnych faktov o dobových politických zápasoch. Ťažko odlíšiť, čo z predkladaných argumentov bola pravda, čo subjektívny pohľad, prehnané rečové siláctvo, nevedomá lož, či nehorázne falošné obvinenie. Nevieme doceniť význam opisovaných víťazstiev a prehier. Autor sa o takúto analýzu väčšinou nesnaží, viac-menej tu plní len úlohu sprostredkovateľa a aj jeho vlastný názor si často možno domýšľať iba z terminológie, ktorú pri opise volí.
Čiastočne tento nedostatok vynahrádza až kapitola (fakticky dodatok) o publicistickej činnosti Husáka v časopisoch DAV a Šíp. Jej zaradenie až za popis študentského funkcionárčenia považujem za veľmi nešťastné. Sú tu vcelku reprezentatívne citované a zhrnuté Husákove názory na hlavné problémy, ku ktorým sa v 30. rokoch vyjadroval. Husákov svojský publicistický štýl, názorný z množstva citátov, snáď prekvapí tých, ktorí si ho pamätajú len z poslednej fázy jeho kariéry. Žiaľ, aj tieto pasáže nám takto izolovane prezrádzajú omnoho menej, než keby boli konfrontované s názormi jeho politických oponentov na tie isté otázky. Z textu nie je dostatočne jasné, v čom Husák bol bežným predstaviteľom svojej doby a v čom sa jej vymykal, kedy len preberal ideologické klišé a kedy ponúkal vlastné originálne myšlienky, ktoré ho už vtedy vyniesli na čelo mladej komunistickej inteligencie.
Autor vcelku zostáva v pomerne vecnej faktickej rovine a nesnaží sa nasilu podsúvať vlastné interpretácie ako odpovede na mnohé náročné otázky o mladom Husákovi, ktoré si čitatelia istotne budú klásť. Spolu s absenciou hlbšieho rozoberania politických súvislostí to pôsobí dojmom takmer nechuti k jatreniu dodnes živých politických (ale trebárs aj konfesionálnych a iných) otázok.
Kniha ako taká určite uspokojí najmä najširšiu vrstvu čitateľov, ktorí sa budú chcieť dozvedieť čosi o mladom Husákovi z jeho ľudskej stránky. Príjemne prekvapí tých, ktorí príliš neobľubujú „veľkú“ históriu. Bude vítaným prínosom aj pre každého, koho zaujíma život v medzivojnovom období alebo čosi o vtedajšej Bratislave. Naopak, nemusí naplniť očakávania fanúšikov náročnejšej politickej histórie – hoci i tí by po nej mali vo vlastnom záujme siahnuť.
