Kniha andalúzskeho žiaľu

„Vždy si budeme musieť byť vedomí toho, že krása Španielska nie je pokojná, nežná a mierna, ale prudká, vzrušená a bez miery, často bez hraníc; je to krása, ktorej chýba svetlo rozumového systému, o ktorý by sa oprela, krása, ktorá si rozbíja hlavu o múr, oslepená svojou vlastnou žiarivosťou.“ To sú slová azda najvýznamnejšieho a najtragickejšieho španielskeho básnika dvadsiateho storočia, Federica Garcíu Lorcu (1898 – 1936). Vystihol nimi nielen drámu, tragiku, pátos a pestrosť Španielska, ale aj mnohoznačnosť, nahustenosť vlastnej poézie. Lorcov priateľ Salvador Dalí kedysi o sebe povedal: „Surrealizmus – to som ja.“ Nám, čo nežijeme v Španielsku a ktorí mu nemôžeme veľmi rozumieť, keďže jeho atmosféru vnímame sprostredkovane, cez knihy, filmy, výtvarné diela, hudbu, exotické prospekty cestovných kancelárií, sa pri čítaní Lorcových básní môže zazdať, že: Lorca – to je Španielsko. Je to, samozrejme, zjednodušujúci, patetický pohľad. Napriek tomu by sme sa mu možno nemali až tak brániť. Lorca rád zdôrazňoval svoj andalúzsky pôvod. A rád zdôrazňoval aj sklon Andalúzanov k extrémom: „Pre nás Andalúzanov zriedka existuje stredná poloha. Andalúzan sa buď dovoláva hviezd, alebo bozkáva červenkastý prach ciest. Strednú polohu nepozná. Tú prespí.“ Veľké city, prudkosť, sentiment, hlboká trúchlivosť, bezhraničná láska k životu – to sú atribúty, ktoré nájdeme takmer vo všetkých prejavoch španielskej kultúry: v cigánskom flamencu, u Calderóna de la Barcu, na tvárach El Grecových blčiacich askétov, v zápiskoch Terezy Avilskej, v Temnej noci Jána z Kríža, v gestách Velázquezových dvoranov, v činoch Goyových brutálnych i bláznivých sedliakov, v Picassovej „nevernosti“ štýlom, v statickom kubizme Juana Grisa, v teatrálne psychoanalytickom katolicizme Salvadora Dalího či v srdcervúcich a súčasne cynických filmoch Pedra Almodóvara – a teda, samozrejme, aj v poézii Federica Garcíu Lorcu. Ján Zambor v úvodnej štúdii k svojmu prekladu Lorcových Cigánskych romancí píše: „Možno povedať, že v jeho videní je andalúzske a španielske spojením cigánskeho, rímskeho, arabského, kresťanského, islamského a hebrejského. Z náboženského hľadiska sa v zbierke ku kresťanskému základu pridružuje najmä islamský a rímsky predkresťanský rozmer a prvotné primitívne náboženské predstavy s magickými démonickými prírodnými silami…“ Príklon k neoprimitivizmu a predkresťanskej „spiritualite“ má u Lorcu svoje opodstatnenie. Ako sa o tom zmieňuje Ian Gibson v knihe Lorca – Dalí Márna láska, Lorca nenávidel boha kresťanov pre jeho nezmyselné zákazy, záľubu v krviprelievaní a najmä za to, že dopustil popravu svojho jediného syna. Táto nenávisť k „stvoriteľovi“ u Lorcu – homosexuála mohla pravdepodobne vzísť z toho, že sa mu, ako píše Gibson, nikdy nepodarilo vyriešiť konflikt medzi „duchovnom“ a „telesnosťou“: „… v určitých chvíľach jeho krátkeho života ho ani jeho umenie, ani jeho všestranné vlohy, ani jeho charizma neochránia pred hlbokými a takmer samovražednými depresiami.“ Hľadanie útočiska v „cigánskej romantike“ je takisto neoddeliteľnou súčasťou španielskej kultúry. Veľmi plasticky tento jav – tento odchod zo schematickej, dogmatickej, dusivo tradičnej „civilizácie“ – zobrazil už Cervantes v poviedke Cigánka. Ide o jednoduchý príbeh, v ktorom šľachtic, odmietajúci normy svojej spoločnosti, odchádza žiť s cigánmi táboriacimi poväčšine za mestskými hradbami. Aj Lorca akoby celý svoj život hľadal svoj cigánsky tábor niekde mimo, za hradbami. Lorcov vnútorný zápas medzi „duchovným“ a „telesným“ je sporom večného a pominuteľného. Z tohto sporu sa básnik nijako nemôže vymknúť, nemôže sa tváriť, že ho pominuteľnosť a zánik netrápia. Nemôže a ani nevie nájsť útechu. Už len pre svoju citlivosť a vizionárstvo, ktoré spôsobujú, že pred spoločnosťou bude stáť obnažený, opustený, zasiahnutý bezhraničnou nevšímavosťou. Nachádza preto len žiaľ, „ktorý preniká do špiku kostí a do miazgy stromov a ktorý nemá nič spoločné s melanchóliou ani s nostalgiou ani s nijakým iným zármutkom či duševnou chorobou; ktorý je citom viac nebeským ako pozemským: andalúzsky žiaľ, ktorý je zápasom milujúcej inteligencie s tajomstvom, čo ju obklopuje a čo nemôže pochopiť.“ Podvojnosť (či rozpoltenosť) Lorcovej osobnosti je prítomná nielen v kontrastoch jeho poézie: radosť – žiaľ, temnota – svetlo, láska – nenávisť, život – smrť, ale aj v spájaní a rozpájaní tradičného a revolučného. To tradičné je reprezentované obdivom k andalúzskemu folklóru a nadväzovaní na španielsky barok, najmä na lyriku Luisa de Góngoru. Revolučné sa zas prejavuje v otvorenosti k dobovým avantgardám: Lorca bol blízkym priateľom Luisa Bunuela a Salvadora Dalího a ako človek odmietajúci obmedzenia asi ťažko mohol odolať príťažlivosti surrealistickej obraznosti. Táto obraznosť však u Lorcu neulieta do sfér (zdanlivej, pochybnej?) slobody automatických textov, ale podlieha prísne komponovanej (prísne viazanej) architektúre básní. Surreálne básnické obrazy, včlenené do tradičnej formy, vôbec nepôsobia cudzorodo, násilne, nepatrične výstredne, ale prirodzene, plynulo, ľahko: „Na úteku od tepania/ do vĺn padá ticho bez hviezd,/ do mora, čo hrá a spieva/ o noci na ryby štedrej“. (Preciosa a vietor, s. 31). A ďalší podmanivý príklad: „Čakany kohútov kopú/ v snahe prerúbať sa k zorám…“ (Romanca o čiernom žiali, s. 48) A do tretice úryvok z Umučenia svätej Eulálie (s. 83): „Noc hviezd s rozbitými nosmi,/ kde v mĺkvote ležia torzá,/ čaká na trhliny svitu,/ keď jej staviská sa zboria.“ Hovorím tu o Lorcovej pôsobivej surrealistickej obrazotvornosti, no vychádzam pritom len z aktuálneho slovenského prekladu. Škoda, že neviem po španielsky, aby som vedel posúdiť, čo sa v skutočnosti v Lorcových básňach nachádza (deje). Ja som si Zamborov preklad obľúbil pri prvom čítaní a nezačal mi prekážať ani pri druhom a treťom. Takisto rád sa však vraciam k prekladu Lumíra Čivrného z konca šesťdesiatych rokov. Na tomto mieste si na úryvku zo skladby Romanca o španielskom žandárstve dovolím porovnať majstrovstvá i rozdielnosti oboch prekladateľov. Zambor: „Tie ich kone čierne sú./ Farba podkov je tiež čierna./ Plášť fľakmi od atramentu/ a od vosku jagoce sa./ Slza sa im nenarodí/ nikdy v olovených lebkách./ S čiernou lakovanou dušou/ isto ulicou sem mieria.“ (s. 75) Čivrný (Romance o španělské žandarmerii, in: Zelený vítr, s. 54): „Jejich koně černí jsou./ Rovněž kopyta jsou černá./ A ty jejich krásné pláště/ od kaněk se lesknou leda./ A pak olověné lebky./ Ty plakat, to je neznáš./ S duší nalakovanou/ jdou, kam zavede je cesta.“ Slovenské pretlmočenie Lorcových kompletných Cigánskych romancí možno považovať za vskutku vydarený projekt. Oceňujem najmä to, že ide o kompletnú knihu a nielen – ako sa to u nás svojho času rozmohlo – o stručný (okliešťujúci, torzovitý) výber z poézie jedného básnika. Oceňujem aj to, že prekladateľ Ján Zambor romance uviedol detailnou vyčerpávajúcou štúdiou, v ktorej obsiahol nielen Lorcovu osobnosť, ale aj jeho miesto v španielskej literatúre, poetologické (technické) zvláštnosti romancí, históriu slovenských a českých prekladov Lorovej lyriky, ba aj problémy súvisiace s procesom prekladania. Knihu ďalej obohacujú Lorcove kresby, rozsiahly poznámkový aparát, fotografický materiál a zoznam použitej literatúry.