Na Národnom konvente zaznela z pléna otázka, čo si myslím o tom, že ľudia majú na Slovensku neustále pocit nespravodlivosti. Moja odpoveď znela zhruba takto: „Najviac mi vadí sociálna nespravodlivosť, ktorá na Slovensku naozaj je, nie je to len pocit. Ľudia sú ochotní utiahnuť si opasky, ale problém je, keď sa šetrí iba na ľuďoch a nešetrí sa na bankároch a na tých najbohatších. Ľudia nie sú ochotní uťahovať si opasky donekonečna, pokiaľ vidia, že tí bankári sa naozaj premávajú na audinách… Ja keď chodím po Bratislave, ja neviem, kde tí ľudia berú na tie audiny. V Bratislave je toľko bohatých ľudí, ktorých sa nijakým spôsobom nedotkla kríza – a ľudia na Slovensku to vidia! Samozrejme, že majú pocit sociálnej nespravodlivosti a budú mať čoraz väčší, pretože pokiaľ toto bude pokračovať, dámy a páni, tak nie že sa rozpadne Európska únia, ale rozpadne sa celý tento systém a skončí to veľmi zle: v tridsiatych rokoch tu bola hospodárska kríza a ako sa to skončilo! Lebo politici nedbali na rovnováhu a to je podľa mňa kľúčový pojem – sociálny zmier a rovnováha. Vy musíte počúvať zamestnancov, aj keď pán Sulík, ako to tu hovoril, by bol najradšej, keby sa nemusel starať ani o bobríka, lebo by tu chcel mať taký ten kovbojský kapitalizmus, akože Indiánov eliminujme, bobríkov eliminujme, však biznis, nie? Ale toto proste nefunguje…“
V kompletnom znení je moja odpoveď na 1 hodine a 2 minúte…
