Matej Drlička, hlavný organizátor inak mimoriadne pozoruhodného podujatia, akým je v rámci Bratislavského kultúrneho leta cyklus koncertov Viva musica, viackrát v médiách zdôvodňoval zámer festivalu tézou „dokážeme, že vážna hudba nie je nuda“. Nuž pre vyspelejšie bratislavské koncertné publikum vážna hudba (ale aj vážna kultúra vôbec) nie je nudnou ani po celý zvyšok roka. To len médiá, sa nám snažia vnútiť názor, že v letnej sezóne je občan ochotný prijímať len oddychové a nenáročné umenie najlepšie zosobnené množstvom festivalov a koncertov populárnej hudby. Obrovský záujem bratislavskej kultúrnej verejnosti o koncerty cyklu Viva musica uvedený názor aj v tomto roku jednoznačne vyvrátili, ba potvrdili pravý opak. V Bratislave v lete (ale aj po ostatný zvyšok roka) je ponuka koncertov vážnej hudby zjavne poddimenzovaná. Isteže tie húfy poslucháčov, ktorí v poslednej dekáde júla zaplavili priestory Hlavného námestia, ale aj priľahlé priestory susedného Františkánskeho námestia (kam doliehalo echo koncertov spred Starej radnice) už dobrú hodinu pred začiatkom koncertov, nie sú totožné s bežným koncertným publikom vážnej hudby. Časť z nich aj tu počúva hudbu z pódia (podobne ako doma hudbu z rádia) skôr prísluchovo bez toho, že by analyzovali alebo dokázali oceniť majstrovstvo interpretácie účinkujúcich, ale hudba (ktorú zrejme po zvyšok roka príliš nepočúvajú) ich dokáže osloviť a spríjemniť im pobyt v prostredí večerného letného námestia. Preto aj prejavy ich uznania sú také srdečné a spontánne. Veľa divákov, málo propagácie Koncerty cyklu Viva musica nemožno hodnotiť mechanicky len z hľadiska ich umeleckej úrovne, ale predovšetkým s ohľadom na ich výchovný vplyv. Z tohto pohľadu je potešiteľné, že v publiku koncertov sme zaznamenali príslušníkov všetkých generácií. Ak by podobné úsilie nebolo jednorázové lež systematickejšie, dalo by sa dúfať, že hudobne menej erudovaná časť poslucháčov časom prejde od počúvania hudby filmovej, jazzovej, od drobností majstrov klasiky a notoricky známych operných árií typu Nessun dorma aj k prijímaniu náročnejších druhov hudby. Podujatie bolo propagované v rozhlase i v mienkotvorných denníkoch, no predsa sa domnievam, že pre jeho zviditeľnenie by sa dalo urobiť ešte viac. Napríklad niečo na spôsob propagácie, akej sa dostalo (podľa filmového recenzenta denníka Pravda) umeleckému prepadáku – filmovej verzii známeho televízneho seriálu Akty X. Hoci film v hodnotení recenzenta získal jedinú z piatich hviezdičiek (čo sa rovná fiasku), v nasledujúcich dňoch noviny pravidelne uverejňovali snímky z tohoto filmového nepodarku (pravda, už bez kritického komentára). Pochovaná opereta žije Ak sa pozrieme bližšie na niektoré z koncertov podujatia, tak koncert nazvaný Viva operetta (26. 7.) dokázal, že zlikvidovanie operetného súboru bratislavskej Novej scény bolo predčasné a voluntaristické, keďže napriek enormnej popularite modernejšieho muzikálu má stále dostatok priaznivcov aj klasická opereta. Z účinkujúcich Adriana Kohútková zaujala suverenitou prejavu, Katarína Štúrová-Šilhavíková hlasovými danosťami a Dušan Jariabek naozaj operetnou uvoľnenosťou prejavu. Finále festivalu – koncert troch tenoristov (1. 8.) vo svojej koncepcii kopírovalo slávne vystúpenia Pavarottiho, Dominga a Carrerasa, ibaže teraz boli jeho aktérmi slovenskí tenoristi: suverénny Michal Lehotský, vo výškach brilantný Otto Klein a vo výraze pestrý Pavol Bršlík. Z úzko odborného hľadiska by sa dalo ich interpretácii čo-to vytknúť, pre propagáciu operného druhu však odviedli dobrú prácu. Potešiteľným javom bolo, že obrovský divácky záujem bol nielen o koncerty na Hlavnom námestí (bez vstupného), ale aj o platené koncerty zahraničných inštrumentalistov na nádvorí Starej radnice. Škoda, že vydarené podujatie sa ani v treťom ročníku nedokázalo zbaviť detských chorôb, ako je pateticky nadnesený komentár k vystúpeniam a pre budúcnosť by sa možno žiadalo domyslieť aj niektoré organizačno-prevádzkové problémy (zbytočné a nedemokratické delenie divákov na elitu a plebs). Ak sa podujatie Viva musica chce odlíšiť od bežnej komerčnej produkcie, malo by to robiť inak, ako sa tváriť, že poslucháčom prináša najskvelejšie tvorivé (skladateľské) a interpretačné hodnoty hudby, ale skôr úprimne priznať, že chce (popri fanúšikoch vážnej hudby) osloviť aj tým ostatných čímsi iným, hodnotnejším, bárs aj nie svetoborným.
