Klamali, klamú a budú klamať

Mysleli sme si, že to robia iba oni. Keď politici a ich prisluhovači, pseudonovinári z Rudého práva, nazývali august ´68 bratskou pomocou, keď klamali o výdobytkoch socializmu, keď ho označovali za najslobodnejšie zriadenie na svete – vedeli sme, že klamú. Mysleli sme si, že účelové lži politikov a novinárov sú výlučne doménou socialistického zriadenia na sovietsky spôsob. Omyl – lož je pracovnou metódou politikov a niektorých novinárov i v kolískach vyspelých demokracií. Existujú dva hlavné motívy, prečo politici a novinári zámerne klamú verejnosti. V prípade politikov ide o machiavellistickú túžbu presadiť svoje ciele, ktoré sú v rozpore so zákonom, respektíve medzinárodným právom. Typickým príkladom je Irak. Ani po týždňoch hľadania zbraní hromadného ničenia nedokážu americkí okupanti nájsť nič, čo by ospravedlňovalo ich útok na Bagdad. Namiesto toho sa množia informácie oprávňujúce verejnosť pochybovať o pravdivosti vyhlásení politikov zodpovedných za začatie vojenských operácií. Na lavici obžalovaných sedia britský premiér Tony Blair a americký prezident George W. Bush. Príčinou útoku neboli zbrane, ale ropa Celá kauza nabrala v USA obrátky minulý týždeň, krátko po priznaní námestníka ministra obrany USA Paula Wolfowitza, ktorý povedal, že zbrane hromadného ničenia boli iba zámienkou na začatie vojny. „Je pravda, že vzhľadom na byrokraciu panujúcu v USA sme sa dohodli, že za primárnu príčinu útoku na Irak budeme označovať niečo, na čom sa vieme zhodnúť všetci, teda zbrane hromadného ničenia,“ priznal Wolfowitz pre časopis Vanity Fair. Neskôr odhalil skutočnú príčinu útoku na Irak, keď úplne bez rozpakov uviedol, že USA išli do Iraku, lebo „tá krajina pláva na rope“. Vyhlásenia druhého najdôležitejšieho muža Pentagónu vzbudili rozruch. Predovšetkým v USA, kde sa bývalý poradca prezidenta Spojených štátov John Dean pre CNN zamyslel, či prezident USA neklamal Kongresu USA o dôvodoch vojny voči Iraku. Podľa neho existujú dve možnosti. Buď v Bushovom tíme národnej bezpečnosti niečo neklape a prezident sa mýlil, keď informoval o Iraku ako o krajine, ktorá vlastní zbrane hromadného ničenia – čo však Dean považuje za „vrcholne nepravdepodobné“. Alebo potom, ako Dean konštatuje „Bush zámerne dezinformoval americkú i svetovú verejnosť“, z čoho by podľa neho mohol vzísť škandál typu Watergate, ktorý by vyústil do impeachmentu prezidenta. Škandál naberá obrátky aj v krajine, ktorá verne podporovala Washington v jeho protiprávnej agresii. Britský premiér Tony Blair čelí podozreniu, že jeho ľudia minimálne šesťkrát inštruovali britskú tajnú službu, aby vypracovala materiály usvedčujúce Irak z vlastníctva zbraní hromadného ničenia. Jeden z materiálov poslúžil potom premiérovi, aby mohol konštatovať, že Bagdad môže v priebehu štyridsiatich piatich minút týmito zbraňami zaútočiť. Obvineniami sa má zaoberať nezávislá komisia. New York Times doplatil na neserióznosť redaktora Kým politici klamú v dôsledku nezákonnosti svojich cieľov, siedma veľmoc sa k lži uchyľuje v mene komerčného úspechu. Slabí novinári nevedia nájsť skutočnú story, ktorá by zaujala verejnosť a predala noviny, a tak si ju jednoducho vymyslia. V USA je dnes najčastejším médiom, spomínaným v týchto tristných súvislostiach denník The New York Times. Prestížne noviny so 152-ročnou históriou poškodil najmä škandál Jaysona Blaira, ktorý musel k 1. máju tohto roku opustiť redakciu. Blair si v minimálne 36 článkoch vymyslel detaily alebo dezinformoval verejnosť. Dôvodom bol jednoducho stres, časový tlak a neschopnosť obstáť v konkurencii kolegov. Túžba dostať sa na titulku – a dostať za to honorár – ho prinútila vymyslieť si napríklad rozhovor s príbuznými letca, ktorého zostrelili nad Irakom. Blair príbuzných samozrejme nikdy nenavštívil… Podobne postupoval aj v prípade reportáže z nemocnice v Marylande, kde sa liečili zranení americkí vojaci. Opísal srdcervúce scény z lôžka hrdinských bojovníkov, dramatický zápas lekárov o každú kvapku krvi ako i atmosféru nemocnice – v ktorej však nikdy nebol. Po Blairovej rezignácii v máji prišla na rad minulotýždňová rezignácia jeho dvoch nadriadených, ktorí umožnili jeho lži publikovať. Čo dodať na záver? Azda len toľko, že lož ako pracovná metóda politika či žurnalistu je a bude javom bežným aj vo vyspelých demokraciách. Moc a peniaze sú lákadlá, ktorým odolá málokto – najmä ak nehrozí primeraný trest.