Ešte raz hovoríme s prof. Ivanom Laluhom, na snímke, o údajnom telefonáte Alexandra Dubčeka Leonidovi Brežnevovi v auguste 1968, ktorým vraj pozval Sovietov, aby vojensky zakročili v Československu. (Predchádzajúce rozhovory: Ojedinelá kniha, ojedinelé tvrdenie , Nikde nie je dokument o telefonáte Dubček – Brežnev zo 16. augusta 1968 ).
V Slove čitateľov Emil Kormuth 11. októbra 2016 reagoval na dva vaše rozhovory zo 16. marca a 16. augusta. Dá sa povedať, že vlastne ide o podporu spochybnenia Dubčekovho stanoviska k príchodu vojsk. Redakcia ho uverejnila pod názvom Iný názor na (možný) telefonát L. Brežneva s A. Dubčekom.
Vzhľadom na rešpekt k čitateľom Slova a jeho redakcii chcem ešte raz a s definitívnou platnosťou kategoricky odmietnuť všetky tvrdenia, ktoré sa na Slovensku či inde, ale osobitne na Slovensku a v Česku, objavili o tom, že Dubček nakoniec súhlasil so vstupom vojsk. Toto tvrdenie sa neopiera o nijaké dnes známe fakty, dokumenty, záznamy.
Je to nové tvrdenie?
Je to prekvapujúca informácia, pretože za 48 rokov nikto ani zo sovietskych a ani neskoršie ruských historikov nezaznamenal, že by Alexander Dubček pozval sovietske vojská k nám a to ešte dokonca telefonicky dňa 16. augusta. Zo stenografického záznamu z porady L. Brežneva s predstaviteľmi štátov Varšavskej zmluvy, ktoré sa na okupácii zúčastnili, vyplýva, že v dňoch 15., 16. a 17. augusta 1968 sa konalo rozšírené zasadanie politbyra Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Na ňom L. Brežnev konštatoval, že po všestrannom posúdení situácie „došli sme k záveru, že Dubček nebude plniť žiadne záväzky, že plne prešiel na stranu pravice a že za takýchto podmienok sa situácia, ak nebude poskytnutá podpora zdravým silám, ukazuje ako krajne obťažná“ a preto „ jednomyseľne celé polibyro a sekretariát rozhodli poskytnúť zdravým silám vojenskú pomoc“. A na záver L. Brežnev konštatuje, že ak im pomoc neposkytnú, „môže to pre nás dopadnúť len horšie“.
Ak by informácia o telefonáte Dubčeka, v ktorom údajne mal pozvať sovietske vojská, bola pravdivá, prečo potom Dubčeka a jeho spolupracovníkov zatkli a internovali ako prvých, a vlastne v podstate jediných, a počas tzv. normalizácie neprestali s nimi polemizovať a kritizovať Dubčeka dovtedy, kým ho v apríli1969 nevymenil vo funkcii G. Husák? V rešpektovanej publikácii zostavenej za medzinárodnej účasti historikov je len jediný stenografický záznam jedného telefonického rozhovoru zo sovietskych zdrojov a to z 13. augusta.
Treba zrejme vyjasniť, aj ako to bolo s 92. zasadaním Predsedníctva ÚV KSČ, na čo poukazuje ohlas na vaše rozhovory.
Pokiaľ ide o spory, v ktorý deň sa konalo zasadanie vrcholného československého straníckeho orgánu, opieral som sa o. i. o prácu prof. Dr. Ing. Jiřího Valentu Anatomie rozhodnutí s predslovom A. Dubčeka vydanú v Prahe. Uvádza, že 12. augusta dostali členovia predsedníctva obšírnu tzv. Kašparovu správu, ale zasadanie bolo 13. augusta. Vychádzajúc z toho teda dostali ju v predvečer zasadania. Bola obšírna, keďže mala zvrátiť situáciu v prospech kritikov Dubčeka. No, ako uvádza citovaný autor, na zasadaní 13. augusta jej prerokovanie odložili na 20. augusta. To, čo sa udialo 13. 8., bol onen jediný zdokumentovaný telefonický rozhovor a nachádza sa o. i. v publikácii J. Vondrová / J. Navrátil Mezinárodní souvislosti čs. krize /1967 – 1970/, červenec – srpen 1968 na str. 172 – 181. Práca je z roku 1996. A taktiež sa nachádza v publikácii medzinárodného autorského kolektívu historikov Karnet – Tomilina – Tschubarian, Prager Fruehling z roku 2008.
Práce majú viacero dodatkov, skutočne na túto tému je dostatok literatúry, prác, ktoré dokumentujú chronológiu udalostí. Pokiaľ ide o atmosféru a samotné dátumy zasadaní a rokovaní v auguste 1968 svojbytným zdrojom informácií je napokon aj kniha V. Biľaka Až po mojej smrti vydaná v roku 2014.
Nateraz teda rozhovor s prof. Ivanom Laluhom uzavrime s tým, že všetko nasvedčuje, aká je téma roku 1968 dodnes živá. A pokiaľ ide o samotný vstup vojsk, je zdokumentované, že po vojenskej stránke sa na základe politických rozhodnutí pripravoval od apríla 1968.