Úsilie amerických demokratov odlíšiť sa od republikánov protivojnovou rétorikou nie je až také úprimné. Využívajú síce mierový sentiment, ktorý sa rozšíril po celej krajine a žiadajú stiahnutie vojsk z Iraku, celkovo však Bushovu politiku voči Blízkemu východu nespochybňujú. Príkladom môže byť postoj k Iránu. Ten je podľa demokratov aj republikánov problémom nie iba kvôli jeho jadrovým ambíciám (tie nedávno ohlásila aj Brazília), ale najmä preto, lebo je odporcom okupácie Iraku. Podľa Američanov Ahmadinedžád finacuje povstanie Šítov v krajine, ktorí tvoria až 60 percent irackej populácie. Povstalci zabíjajú amerických aj britských vojakov a to je dôvod, kvôli ktorému je nutné brať Irán na zodpovednosť. Za tento prístup hlasovali aj top prezidentskí kandidáti demokratov Hillary Clintonová a Barack Obama. Dôkazy o tom, že Teherán finacuje šítsky odpor v Iraku však zatiaľ neexistujú. Aspoň verejnosť o nich nevie. Veľa Iračanov vlastnilo automatické zbrane aj za Saddáma a väčšina výbušnín, ktoré vybuchujú na cestách sa dá vyrobiť aj z bežných domácich materiálov. Okrem toho sa britský minister zahraničných vecí David Milliband pre denník Financial Times vyjadril: „Nemáme dôkazy o tom, že by za útokmi na britských vojakov v Iraku stál Irán.” Americký Kongres to však aj tak za relevantný argument považuje, o čom svedčí aj minulotýždňové hlasovanie v jednej z jeho komôr – Senáte. Ten sa pomerom hlasov 97:0 posunul smerom k tvrdšiemu postoju voči Teheránu, ktorý nevylučuje vojenské riešenie. Irán okrem toho odmieta rešpektovať rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN o svojom jadrovom programe, čo môže byť ďalším dôvodom na zásah. Ak by však americké vojská chceli byť dôsledné, popri Teheráne by bombardovali aj Tel Aviv, ktorý už 40 rokov nerešpektuje rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN týkajúcu sa Palestínskeho štátu. Vojenské riešenie voči Iránu zatiaľ nevylúčila ani Veľká Británia. Hoci ho bývalý minister zahraničných vecí Jack Straw označil za šialenstvo, jeho nasledovník David Milliband tento scenár zo stola nezmietol. Tvrdí, že by zakročili iba vtedy ak by Irán „ohrozoval medzinárodnú stabilitu a mier”. Zdá sa teda, že výmenou vlády na britských ostrovoch sa zahraničnopolitické smerovanie Veľkej Británie až natoľko nemení. Napriek tomu, že popularita Tonyho Blaira klesala najmä pre jeho dobrodružstvo v Iraku. Zaujímavé je však pozorovať posun verejnej debaty. Už sa až toľko nehovorí o tom, čo vôbec americké a britské jednotky v Iraku robia a ktoré články medzinárodného a humanitárneho práva svojou prítomnosťou porušujú. Témou dňa sa nenápadne stáva možné (zatiaľ nedokázané) financovanie šítskeho povstania v Iraku zo strany Teheránu. Je to brilantný príklad toho, keď sa zamieňa príčina s následkom. Autor je publicista