Keď nám politici a úradníci musia niečo prezradiť, škrípu zubami

Zuzana Wienk, koordinátorka Aliancia Fair Play Ešte pred pár rokmi politiku sledovala ako novinárka. Keď sa začala venovať rôznym podozreniam, kauzám, začala odhaľovať nejasnosti a netransparentnosti, ktoré slovenskú politiku sprevádzajú. Počas spolupráce s Transparency International Slovensko (TIS) pochopila, že akademické diskusie o zákonoch a iných pravidlách nestačia na vytvorenie dostatočného tlaku, bez ktorého politici nič nezmenia. Ani keď zmenu voličom sľúbili ako svoj hlavný program. Problematike transparentnosti vo verejnej sfére sa teda začala venovať profesionálne. Mimovládna organizácia Aliancia Fair Play to robí už vyše štyri roky. S hosťom Slova sa zhovára Radovan Geist Prečo Aliancia Fair Play vlastne vznikla? Máte po niekoľkých rokoch pocit, že svoje poslanie napĺňate? – Základným mimpulzom v roku 2002 bolo úsilie monitorovať finančné toky politických strán na predvolebnú kampaň. Mali sme pocit, že to je oblasť, ktorú žiadna mimovládna organizácia nepokrýva, ale na druhej strane v sebe sústreďuje všetky sféry vplyvu prítomné v politike. Preto sme považovali za dôležité, aby sa tejto oblasti niekto systematicky venoval. Médiá to vtedy v takej miere nerobili a väčšinou sa prípady len naznačili, ale nedotiahli do konca. Pravdaže, bola tu napríklad Transparency International Slovensko (TIS), ktorá upozorňovala na nedostatky, poukazovala na potrebu zmien v zákonoch, ale my sme si už vtedy mysleli, že k takýmto zmenám politici nepristupujú na základe analýz a po diskusiách, ale na základe veľkých škandálov, ktoré vzbudili nevôľu verejnosti. Takže naším cieľom bolo… ….vyvolávať škandály. – Nie, to som nechcela povedať, ale zaoberať sa konkrétnymi prípadmi. Teda neanalyzovať prostredie teoreticky, ale vyvolávať tlak na politikov prostredníctvom odhaľovania konkrétnych prípadov a ich medializáciou. Samozrejme, popri tom robíme aj analýzy zákonov, aby sme mohli navrhovať aj systémové riešenie. Sledovali ste vy osobne túto problematiku už pred rokom 2002? – Ja som pôsobila ako novinárka, takže trochu áno. Spolupracovala som s TIS a na základe toho som dospela k rozhodnutiu venovať sa tejto problematike tak, ako to dnes robím. Pýtam sa preto, lebo už v roku 2002 sme mali za sebou štyri roky „vlády zmeny“ a chcem vedieť, či ste vtedy naozaj pociťovali v tejto oblasti nejaké zmeny. – V roku 2001 priniesla novela zákona o politických stranách povinnosť zverejňovať ich výročné správy a zoznamy darcov, aj keď to automaticky nezaručovalo, že budú úplné a pravdivé. To však nevytváralo podmienky na reálnu kontrolu financovania politických strán. A ak neexistuje kontrola, tak riziko porušovania pravidiel je veľké. Takto to bolo v roku 2002. A zmenilo sa to potom v priebehu ďalších štyroch rokov? – Aj vďaka nám sa podarilo upriamiť pozornosť verejnosti na túto oblasť, ľudia ju vnímajú citlivejšie a odhalenie konkrétnych prípadov im priblížilo, skonkrétnilo túto problematiku. Okrem toho sme novinárov naučili, že sa oplatí túto tému sledovať systematicky, a dnes už mnohí novinári robia automaticky to, čo sme ešte pred časom museli robiť my. Ale to nie je odpoveď na moju otázku. Zlepšila sa teda situácia, alebo nie? – Prepáčte, samozrejme, že z hľadiska formálnych pravidiel sa zlepšila. Ktoré pravidlá máte na mysli? – Napríklad politické strany už nebudú môcť prijať dar nad päťtisíc korún bez písomnej zmluvy, nad stotisíc korún musí byť autorizovaná, čo je veľký posun po kauze fiktívnych darcov SDKÚ, ktorú sme my otvorili. Budú zverejňovaní platitelia členských príspevkov ročne presahujúcich 25-tisíc korún, čo je tiež dôležité, lebo ak strany majú viac druhov príjmov a z nich len niektoré sú transparentné, tak strany budú využívať práve tie netransparentné. Významnou zmenou je povinne stanovený obsah výročnej správy, povinnosť strán priebežne zverejňovať výdavky na predvolebnú kampaň. Takže situáciu v oblasti transparentnosti financovania politiky považujete za uspokojujúcu? – To ani zďaleka, lebo to, čo sa nám nepodarilo, je zvýšiť reálnu kontrolu plnenia spomínaných pravidiel. Ako dnes vyzerá a ako by podľa vás mala vyzerať? – V roku 2000 priniesla novela stranám povinnosť podrobiť ich účtovníctvo nezávislému auditu. Je ten audit aj v praxi nezávislý? – Podľa našich informácií sú s tým veľké problémy, strany sú na to veľmi citlivé, audítori túto prácu robiť nechcú aj preto, že sú pod tlakom, aby vydávali pozitívne správy, aj keď majú výhrady, a čo je najdôležitejšie, tieto audity hovoria iba o formálnom účtovníctve, takže aj objektívna pozitívna správa audítora neznamená, že taká strana nemá aj rôzne nelegálne príjmy a výdaje, ktoré však účtovníctvo nezaznamenáva, a ani to, že účtovné doklady sú reálne a nie sú len na to, aby formálne zlegalizovali príjmy a výdaje. A ako by teda tá kontrola mala vyzerať? – Parlamentný výbor sleduje len formálnu stránku výročných strán, ale nezaoberá sa nezrovnalosťami. Keď sme napríklad otvorili kauzu fiktívnych darcov SDKÚ, nebolo – okrem súdov – inštitúcie, ktorá by toto zjavné porušenie zákona riešila. Preto považujeme za kľúčové dostať kontrolu financovania parlamentných strán mimo parlamentu, kde celkom pochopiteľne nie je nezávislá. Páči sa nám model, ktorý funguje v Kanade alebo vo Veľkej Británii, kde existujú akísi ombudsmani alebo etickí komisári a kontrolu etiky vo verejnom priestore. V USA zas existuje stála volebná komisia, ktorá má na starosti aj takéto otázky. Na jej čele je síce politicky nominovaná osoba, ale má nezávislých ľudí, aparát, ktorého fungovanie a financovanie nie je závislé od politikov. Chceli by sme vytvoriť podobný orgán, ktorý by mal kompetencie aj pre konflikt záujmov verejných činiteľov alebo inštitúcií. To sú otázky kontroly, ale aké pravidlá by ste si predstavovali na financovanie politických strán? – Keď sme analyzovali politické strany, zistili sme, že najviac sú financované štátom, aspoň to deklarujú. Zdá sa nám, že toto nie je veľmi šťastný model, lebo strany tak prestávajú byť zoskupeniami občanov, ktoré reprezentujú ich záujmy, aparáty a vedenia nemajú motiváciu systematicky komunikovať s členskou základňou a „starať sa“ o ňu. Tento názor podporil pred časom aj český ústavný súd, keď zamietol príspevok milión korún na poslanecký mandát, pretože podľa ústavy musia byť strany oddelené od štátu. Taktiež sme si všimli, že strany sú financované prevažne neoficiálne, lebo ich nároky sú vždy vyššie než možnosti verejných zdrojov, bez ohľadu na ich výšku. Lenže financovanie strán prevažne zo súkromných zdrojov zas zvyšuje riziko korupcie, nemyslíte si to? – Preto hľadáme systém, ktorý by strany motivoval, aby súkromných darcov, ktorí tak či tak existujú, odhaľovali. Vo svete taký existuje, zabezpečuje polovicu zdrojov z verejnej a polovicu zo súkromnej sféry. Verejné zdroje poskytuje akúsi základnú istotu a súkromné zasa prepojenie strán s verejnosťou. Tento systém napríklad môže umožniť stranám prijímať dary zo súkromnej sféry v akejkoľvek výške, ale všetky musia byť zverejnené, musia pochádzať z legálnych zdrojov, musia byť zdanené. Štát potom pridá rovnakú sumu, akú strany získajú od darcov, samozrejme, len do určitej výšky. Nemyslíte si, že výraznejšie financovanie strán z týchto zdrojov by umožnilo uplatniť na ne verejnú kontrolu, ktorej podliehajú všetky verejné financie, napríklad prostredníctvom Najvyššieho kontrolného úradu, zákona o verejnom prístupe k informáciám, o verejnom obstarávaní? – Myslím si, že povinnosť podrobiť strany prísnejšej verejnej kontrole nevychádza z toho, že narábajú s verejnými financiami. Vychádza skôr z toho, akú rolu strany v spoločnosti zohrávajú. Ide o to, že vo svojich rukách sústreďujú verejnú moc a my im ju delegujeme, aby ju za nás vykonávali v našom záujme. Preto máme právo hľadať pravidlá, aby politické strany zastupovali naozaj naše záujmy, nie záujmy niekoho, o kom ani nevieme, kto nemá volebné právo, napríklad korporácie. Uplatňovanie rozpočtových pravidiel na strany, rovnako ako na štátne inštitúcie by nabúralo demokratické základy našej spoločnosti. Strany majú byť združeniami občanov, ktoré majú súkromnoprávny charakter. Nemyslím si, že by NKÚ mal posudzovať, či politická strana nemíňa priveľa peňazí na luxusné autá, to by mala posúdiť verejnosť a jej tlak by mal byť regulovať správanie sa strán. Verím, že neformálne pravidlá môžu mať väčší význam ako formálne, ktoré strany budú obchádzať. A ešte je tu problém mechanizmu, podľa ktorého sú strany z verejných zdrojov financované. Zväčša to je na základe volebných výsledkov a/alebo počtu poslaneckých mandátov. Lenže potom majú silné strany oveľa viac peňazí ako menšie a to ich silu ešte zväčšuje. Ak však chceme mať skutočné demokratické zriadenie, tak musíme mať možnosť alternatívy a musí existovať reálny priestor na ich vznik aj pokiaľ ide o politické strany. No pri takých priepastných rozdieloch vo financovaní z verejných zdrojov, aké vidíme aj teraz na Slovensku (Smer dostane za štyri roky vyše 300 a Slobodné fórum asi 28 miliónov), to je takmer nemožné. Myslíte si, že z verejných zdrojov by mali viac peňazí dostať aj menšie strany, alebo by sa malo znížiť kvórum na nárok na štátny príspevok? – Skôr treba uvažovať o nejakom strope, lebo si nemyslím, že by sa občania mali skladať napríklad na obrovské reklamné kampane strán. V prípade neparlamentných strán vzniká otázka, čím legitimizovať ich verejné spolufinancovanie, preto by sme sa skôr mali zamerať na to, aby mali väčší priestor vo verejnoprávnych médiách, nech môžu účinnejšie osloviť občanov a nech ukážu, či im majú čo ponúknuť. Domnievate sa, že u nás malé strany, resp. ľudia s alternatívnymi názormi nemajú dostatočný priestor na vyjadrenie politických postojov? – Malé strany určite nemali ani vo verejnoprávnych médiách dostatočný priestor pred voľbami, najmä STV podľa mňa neposkytla občanom dostatočne reprezentatívny prehľad o názoroch a postojoch všetkých strán. Zároveň by však najmenšie politické strany nemali kandidovať hneď v parlamentných voľbách, mali by začínať so silnými osobnosťami v komunálnej a regionálnej politike, kde už na stranách až tak veľmi nezáleží. Táto úroveň by mohla spočiatku poskytnúť dostatočný priestor na prezentáciu ich politiky, komunikáciu s občanmi, jednoduchší prístup k médiám (regionálnym a miestnym). A ak chcú naozaj pôsobiť dlhodobo, tak to môže byť úspešný model. Lebo za terajších podmienok im predvolebná kampaň pred parlamentnými voľbami aj tak nedáva dostatočný priestor na oslovenie voliča a už vôbec nie propagáciu ich programov, lebo veď o programy v tejto kampani nejde ani trochu. Svedčia vaše skúsenosti o tom, že sa za uplynulé štyri roky zlepšila komunikácia politikov a strán voči novinárom a občianskym združeniam, ako je vaše? Poskytujú vám a vaším prostredníctvom verejnosti viac informácií len preto, že ich k tomu nútia zákony, alebo to robia s pochopením? – Škrípu zubami a myslia si, že keby Aliancia Fair Play neexistovala, bolo by to najlepšie. Veľa toho, čo sme dosiahli, bolo buď – v oblasti legislatívy – pod naozaj silným verejným tlakom, alebo potom vďaka vyhraným súdnym sporom s ústrednými orgánmi štátnej správy. V roku 2002 nás ešte odmietali – nazvala by som to – vulgárnym spôsobom, lebo vtedy politici a úradníci neverili, že budeme mať kvalifikovanú právnu pomoc a najmä výdrž v súboji o požadované informácie. Keďže sme organizácia, ktorá žiada obrovské množstvo informácií a vo veľmi podrobnej forme, teraz sa nám už stáva, že tí, od ktorých ich žiadame, sa s nami aj stretnú, aby bolo jasné, čo z toho nám môžu dať, čo nie, lebo to napríklad vôbec nemajú. Vulgarizácia vo vzťahu k nám však stále pretrváva na úrovni samosprávy, dokonca máme silný pocit, že na tejto úrovni existuje medzi úradníkmi neformálna sieť, v rámci ktorej si radia, ako obchádzať zákon o verejnom prístupe k informáciám. S kým máte také zlé skúsenosti? – S mestom Žilina, to by som dala na prvé miesto, na čele s primátorom Jánom Slotom, ale, čo nás nepríjemne prekvapilo, aj s generálnu prokuratúrou, v prípade ktorej sme sa už rozhodli ísť súdnou cestou. Posledná novela zákona o verejnom prístupe k informáciám totiž umožnila zverejňovať uznesenia o zastavení trestného stíhania, ale generálna prokuratúra to odmieta, dokonca tento postoj potvrdil aj samotný generálny prokurátor. A aké máte skúsenosti so súdnym vymáhaním takýchto informácií? – Ako som už spomenula, máme za sebou niekoľko úspešných súdnych sporov, ale teraz sa nám to dosť skomplikuje, pretože novelou zákona boli súdne poplatky pri sporoch s ústrednými orgánmi štátnej správy zvýšené až na desaťtisíc korún, čo je pre mnohé organizácie, ale najmä pre všetkých radových občanov úplne likvidačný poplatok. Túto zmenu navrhol a presadil poslanec Miššík z SDKÚ, pričom vôbec nie je jasné, prečo by mal súdny spor s centrálnou štátnou správou stáť viac ako s kýmkoľvek iným. A čo si myslíte, prečo to navrhol poslanec Dzurindovej strany? – Myslím si, že to bolo premyslený ťah na „ochranu“ štátnej správy pred takýmito súdmi, na odradenie ľudí od takýchto súdnych sporov. Naozaj si neviem predstaviť iný dôvod. Takže sme sa teraz spojili s viacerými organizáciami, aby sme presadili zmenu tohto zákona a aj viaceré strany prejavili ochotu súdne poplatky znížiť, lebo inak sa domáhanie spravodlivosti stane na Slovensku veľmi závažným problémom. Akoby už nebolo aj teraz. Myslíte si teda, že sa situácia s vymáhaním transparentnosti v politike u nás za posledné štyri roky zmenila? A to nielen z hľadiska formálnych pravidiel, ale z hľadiska konečného reálneho výsledku. – Myslím si, že pozitívny posun nastal, ale len taký, aký vystihuje stav celej spoločnosti. Domnievam sa, že všetky zmeny, ktoré politici pripustili, boli nejakým spôsobom nanútené zvonka, neudiali sa z ich presvedčenia alebo zo zmeny myslenia politikov. Oni si predsa zrazu neuvedomili, že moc im delegujú občania, a preto majú právo, aby sa na všetko pýtali, aby s nimi politici o svojich rozhodnutiach komunikovali ešte pred tým, než ich schvália. Najviac je to evidentné na podobe zákona o konflikte záujmov, ktorý síce uznal princíp verejnosti a kontrolovateľnosti majetkov politikov, ale parlament vzápätí stanovil také pravidlá na jeho výkon, ktoré tieto princípy v praxi popierajú. Takže v skutočnosti ani po prijatí tohto zákona verejnosť nezíska prehľad o tom, ako sa vyvíjal majetok ľudí, ktorí vstúpili do politiky. No a podľa dostupných informácií parlamentný výbor, ktorý má túto oblasť na starosti, nebol schopný prijať uznesenia ani v prípadoch, v ktorých evidentne došlo k porušeniu zákona. Politická mašinéria prehlasovala každý návrh, ktorý by mohol viesť k postihu tých, ktorí zákon nerešpektujú. Má teda vôbec význam aktivizovať sa v tomto priestore a niečo presadzovať? – Som presvedčená o tom, že má. Lebo to zvyšuje citlivosť verejnosti na netransparentnosť v politike, vedie k zvýšeniu nezáujmu ľudí o politiku a verím, že to začne postupom času robiť politikom problémy a to ich dovedie k tomu, aby tieto pravidlá rešpektovali aj z presvedčenia. Opakujete, že ste zástankyňou neformálnych pravidiel, ale z toho, čo hovoríte, je zrejmé, že ak sa vám niečo podarilo, tak iba zásluhou formálnych pravidiel, nie? – Je pravda, že neformálne pravidlá sa veľmi menenia, lebo to je zdĺhavý a citlivejší proces, vyjadruje si to intenzívnejšiu komunikáciu, ale verím, že skutočná zmena nastane, keď politici a úradníci príjmu neformálne pravidlá. Samozrejme, nie je zanedbateľné, že máme legislatívu, ktorá nám dáva formálne práva. Konflikt nie je vždy šťastným riešením, ale zdá sa, že aspoň zo začiatku to inak nejde. Takže na začiatku treba formálne, aby ich ľudia prijali za svoje, a potom sa zmenia na neformálne. Nemáte takéto skúsenosti zo zahraničia? – Určite áno. Veď aj na prijatie formálneho pravidla musí v spoločnosti dozrieť istá podpora alebo istý tlak. Myslím si, že vždy bude v spoločnosti istá skupina, ktorá bude cítiť potrebu zmeny skôr než väčšina a tá bude túto problematiku otvárať pred verejnosťou. Samozrejme, nemyslím si, že by bolo férové alebo demokratické, aby tu existovala nejaká skupina ľudí, ktorá sa bude hrať na najmúdrejších a osvietených a dlhodobo to nikdy nefungovalo. Ak sa zmena vo svete udiala len na základe nejakej náhodnej momentálnej situácie, potom nemala dlhé trvanie. V politike vôbec nie je efektívne, keď niečo „pretlačíte“, lebo práve máte v rukách moc, pretože po vás príde niekto iný, zmení to a to spoločenský rozvoj spomaľuje. Celý svet má dosť skúseností s osvietencami, ktorí chceli ľudstvu dobre, ale napokon to, čo presadili napriek vôli väčšiny, skončilo veľmi zle. Viackrát ste povedali, že verejnosť je už citlivejšia na netransparentnosť v politike, že konflikt záujmov, nejasné financovanie strán už vníma pozornejšie. – Áno, myslím si, že to tak je. Máte však aj po voľbách pocit, že strany, ktoré majú na svojom konte najväčšie kauzy, voliči naozaj „potrestali“ tým, že ich nevolili? – Mám, aj nemám. Takúto odpoveď asi musíte trochu vysvetliť. – Problém je v tom, že ešte nevieme veľa o voličskej motivácii. Dobre, ale ja som sa pýtal na váš pocit. – Mám pocit, že vysoká neúčasť voličov na voľbách je okrem iného aj ich reakciou na netransparentosť politiky. My určite nie sme v situácii, v akej je západná Európa, že by ľudia necho-dili voliť, lebo sú spokojní a voľbami sa pre nich nič nemení na ich výbornom životnom štandarde. Napokon o tom svedčia aj sociologické prieskumy. Na druhej strane je určite pravda, že je tu len malá skupina občanov, ktorá otázky etiky v politike vníma ako prioritné, nadraďuje ich nad pravo-ľavú orientáciu a odborné riešenia. Lebo občania neustále vracajú do politiky ľudí, ktorí majú za sebou veľmi kontroverzné pôsobenie, nevedeli alebo rovno nechceli vysvetliť pôvod svojho obrovského majetku, ktorí zneužívali svoje výsady a nič sa im nestalo. Takže táto naozaj citlivá skupina je tu malá a aj to je vážne svedectvo o stave spoločnosti. Priveľa voličov vníma politiku – nazvala by som to – technokraticky, bez ohľadu na hodnoty, na nejaké etické kritériá. Stačia im nižšie dane a úradné tlačivá na internete, lenže v nich tá etika nespočíva. Ale práve po týchto voľbách sa možno viac než doteraz otvorí práve táto diskusia. Dúfam, že ju bude mať kto otvoriť i „živiť“. S akými očakávaniami vstupujete do nového volebného obdobia, vrátane legislatívnych zmien, ktoré by ste chceli v najbližších rokoch presadiť? – Keď sme analyzovali predvolebné programy z hľadiska toho, čím sa Aliancia Fair Play zaoberá, našli sme len klišéovité frázy a vágne predsavzatia. Nenašli sme opatrenia, ktoré by z politiky urobili službu občanom. Smer zdôrazňoval otázku represie, čo je síce dôležité, ale nestačí to. V prípade HZDS máme k dispozícii praktické skúsenosti z jeho vládnutia, a to isté vlastne platí o SNS. Táto strana dokonca mala v programe zavedenie imperatívneho mandátu, čo považujeme už za vyslovene nebezpečné. Za veľmi nešťastné považujeme aj spochybňovanie existencie špeciálnych súdov a špeciálnych prokurátorov a úsilie o oklieštenie právomocí NKÚ. Faktom je, že s výnimkou KDH sú všetky strany v oblasti transparentnosti politiky s dnešným stavom v podstate spokojné. Napríklad SMK túto oblasť vo svojom programe ignoruje úplne. Takže aké sú tie vaše očakávania od novej vlády a parlamentu? – V podstate takmer žiadne. Naozaj to nevidíme ružovo. A neplánujete prísť aspoň s nejakými legislatívnymi návrhmi? – Upraviť treba celkom určite lobing a v jeho rámci konflikt záujmov. V oblasti financovania politických strán treba zaviesť prísnejšiu a reálnejšiu kontrolu. Revíziu potrebujú aj volebné pravidlá, lebo teraz máme až nelogické rozdiely medzi jednotlivými voľbami, pre niektoré platí moratórium na propagáciu, pre iné nie. Takisto si myslíme, že práve na zrušenie moratória pred parlamentnými voľbami treba prijať nejaké pravidlá pre médiá, lebo porušenie volebných pravidiel môže posúdiť len volebná komisia, ktorej činnosť sa však končí odovzdaním podpísanej zápisnice. Trochu sa však obávam aj toho, či nebudeme musieť brániť a obhajovať aj to, čo sme presadili doteraz.