Vari pred týždňom som počúvala reláciu Rádia Twist s názvom Duel alebo dialóg. Jej hosťami boli poslanci Oľga Keltošová a Peter Weiss. Oľga Keltošová v debate okrem iného vo všeobecnosti spomenula prípady členov HZDS z južného Slovenska, ktorí sú vo verejnom živote kvôli svojmu členstvu v tejto politickej strane diskriminovaní. Jej parlamentný kolega argumentoval známymi „akčnými päťkami“, ktoré pôsobili v štátnych inštitúciách za čias vlády HZDS a mali za úlohu udržiavať akýsi pozitívny imidž hnutia a uprednostňovať jeho členov pri získavaní pracovných miest v štátnej správe, prípadne inde, ako aj preferovať ich umiestňovanie do funkcií.
Časy vládnutia HZDS sú už viac ako rok za nami a nové metly zamietli vcelku dobre. Pri rozhlasovej debate som si nevdojak spomenula na prípad mojej známej, ktorú som nedávno stretla a ona mi vyrozprávala nedávnu skúsenosť. Niekoľko desiatok rokov pracuje v štátnej správe v oblasti životného prostredia, svojej práci sa venuje nadmieru, pretože jej prináša potešenie. Z profesionálnych, ale aj finančných dôvodov sa zúčastnila konkurzu na jednu z vedúcich funkcií vo svojom odbore a – konkurz vyhrala. Aké však bolo jej prekvapenie, keď si ju popredný mestský funkcionár predvolal, a položil jej otázku, či je ochotná stať sa členkou SDK. Nikdy, ani za čias komunizmu nevstúpila do žiadnej strany, preto bez váhania odmietla. A tým si zabuchla dvere do úradu, ktorého šéfkou sa mohla stať. Nepomohla jej ani profesionalita, ani skúsenosti, ani dlhoročná prax, ba ani fakt, že má dve dorastajúce deti, o ktoré sa chce a musí postarať. Priznávam, že keby moja známa nebola veľmi dobrou známou, neverila by som jej. Nie som idealistka, ale namýšľala som si, že časy, keď rozhodovalo partajníctvo, už aspoň sčasti pominuli. Rovnako mi je jasné, že s novou vládou sa menia na ministerstvách a štátnych úradoch pomaly aj upratovačky, pretože „tie naše“ budú iste upratovať lepšie. Neodškriepiteľným faktom však je, že viac ako 26% občanov volilo „skutočnú šancu na zmenu“ (moja známa bola, mimochodom, medzi nimi). A zmena skutočne prišla. Zo štátnych funkcií sa vytesňuje nie radikálne, ale potíšku a systematicky. Nerobia sa veľké, hlučné a nepriateľské čistky, o ktorých by vedeli všetci. Pri súčasných, nenápadných, vás šéf odprevadí až k dverám s úsmevom a zaželá vám veľa šťastia v ďalšej práci. Že by to bolo o povestných Macchiaveliho líškach a levoch, kde charakter vladára môžeme zaradiť k charakteru jedného zo spomínaných zvierat? Iste nie, pretože Macchiaveli vo svojom diele hovoril o vladároch.
Aby som však nebola príliš pesimistická. Predstavme si, že by sa moja známa rozhodla, že predsa len do SDK vstúpi. Z akýchkoľvek dôvodov – či už kvôli kariére alebo financiám, nebodaj z presvedčenia. Ako riadnu straníčku by ju mala trápiť otázka, ku ktorému „krídlu“ sa pridá. Lebo výber je široký a vrcholní predstavitelia nelenia, aby voličom ukázali, že sú skutočne dobrí: Ján Čarnogurský v niekdajšom robotníckom odeve spolu s Rómami upratuje sídlisko Luník 9, Mikuláš Dzurinda zoberie na cestu do USA toľko novinárov, ako nikdy predtým – predsa budú „ľudí doma“ pozitívne informovať, Ľudovít Černák sa snaží zachovať si česť a urputne bojuje proti všetkým obvineniam, ktoré padajú na jeho hlavu… dalo by sa pokračovať. Samozrejme, to všetko sa deje v záujme občana a – aby sme nezabudli – demokracie. Len tá moja známa akosi nechce pochopiť, že práve o ňu, o demokraciu, ide, a to je predsa dôležitejšie ako vyhrať nejaký „demokraticky uskutočnený“ konkurz a nedostať sľúbené miesto…
