Niektorí naši politológovia a publicisti sa v minulom volebnom období pri analyzovaní transformácie politického systému našej spoločnosti často odvolávali na poznatky a závery renomovaných západoeurópskych a amerických politológov – tranzitológov, skúmajúcich procesy prechodu štátov s nedemokratickým politickým usporiadaním k demokratickému. Tieto poznatky a závery zväčša využívali na upozorňovanie verejnosti, že Slovensko sa v rokoch 1994 až 1998, teda pod vládou V. Mečiara a koalície HZDS, SNS a ZRS, čoraz viac podobalo štátom s majoritnou, resp. delegatívnou demokraciou, pričom zdôrazňovali, že – ako ukazujú historické skúsenosti – práve štátom s takýmto typom demokracie hrozí najväčšie nebezpečenstvo odstránenia demokracie.
K takémuto názoru dospeli napríklad sociológovia, ktorí skúmali prípady pádov mnohých demokratických vlád a ich vystriedanie nedemokratickými režimami, napr. v Taliansku, Grécku, Španielsku, Nemecku, Brazílii, Chile, Argentíne, Uruguaji atď. Pri hľadaní príčin týchto zmien dospeli k záveru, že skúmané prípady pádov demokratických režimov sa odohrali takmer výlučne v štátoch, v ktorých existovala majoritná (väčšinová) demokracia. Vyvodili z toho, že jej opak – konsociačná demokracia, dokáže oveľa účinnejšie čeliť silám ohrozujúcim demokraciu.
DVA DRUHY DEMOKRACIE
Rozlišovanie majoritnej a konsociačnej demokracie zaviedol holandský politológ Arend Lijphart. Majoritná demokracia je typ demokracie, založený na uplatňovaní princípu väčšiny, v konsociačnej demokracii je tento princíp nahradený pravidlom dosahovania spoločného konsenzu. Princípmi konsociačnej demokracie sú: 1. Vláda koalície politických vodcov všetkých dôležitých súčastí spoločnosti, 2. Uplatňovanie princípu vzájomného veta – rozhodnutia ovplyvňujúce dôležité záujmy jednotlivých častí spoločnosti sa neprijímajú bez súhlasu ich reprezentantov, 3. Zastúpenie hlavných častí spoločnosti v politických orgánoch úmerne ich veľkosti, 4. Vysoká autonómia častí spoločnosti pri riešení záležitostí, ktoré sa týkajú len ich.
DEMOKRACIA V ROZDELENÝCH SPOLOČNOSTIACH
Lipjhart tvrdil, že rôznorodé a hlboko rozdelené, resp. rozštiepené spoločnosti nemôžu fungovať podľa väčšinového princípu – podľa neho môžu byť (na základe vlastnej voľby) buď konsociačnými demokraciami, alebo vôbec nemôžu byť demokratické. Hoci uvažoval o rozštiepení spoločnosti najmä na etnické, jazykové či náboženské časti, mnohí politológovia sa domnievajú, že jeho záver možno rozšíriť aj na ďalšie druhy rozštiepení spoločnosti, napríklad na ideologické, hodnotové i ďalšie. Všetky tieto rozštiepenia existujú aj v slovenskej spoločnosti, podľa Lijphartovho názoru teda máme len dve možnosti – konsociačnú demokraciu alebo nedemokratický režim.
K podobným záverom sa dopracoval aj známy americký politológ Guillermo OôDonnell, ktorý sa venoval najmä skúmaniu zmien v latinsko-amerických štátoch, ale jeho poznatky sa pokladajú za použiteľné aj pri vysvetľovaní zmien prebiehajúcich v postsocialistických štátoch Európy. OôDonnnell zhrnul svoje závery zo skúmania procesu politickej tranzície v modeli delegatívnej demokracie. Možno ho stručne opísať ako druh demokratického politického systému, v ktorom ten politický subjekt, ktorý získa na základe demokratických volieb na určitý zákonom vymedzený čas moc v štáte, získa tým oprávnenie vládnuť ako uzná za vhodné, resp. ako mu to dovolia objektívne existujúce rámce jeho moci. Vládne pritom, samozrejme, „v mene a iba na prospech svojho národa“, z vôle ktorého získal moc v štáte – moc, ktorá je absolútna v zmysle, že počas vymedzeného volebného obdobia sa o ňu nemusí s nikým (ani s tými, ktorí mu ju delegovali) deliť, radiť sa ako ju uplatňovať, nemusí sa nechať kontrolovať atď. Musí nanajvýš rešpektovať záväzné rozhodnutia niektorých ústavných orgánov, napríklad súdov, alebo strpieť kritiku opozície. Delegatívna demokracia je teda ako variant demokratického elitárstva protipólom priamej, resp. participatívnej demokracie, ale líši sa aj od zastupiteľskej či parlamentnej demokracie bežnej napríklad v západoeurópskych štátoch.
DELEGATÍVNA DEMOKRACIA NA SLOVENSKU
Na takéto a podobné teoretické závery renomovaných svetových politológov sa teda v minulom volebnom období odvolávali mnohí naši politickí analytici (autora týchto riadkov nevynímajúc) pri opisovaní vtedajšieho stavu nášho politického systému a pri zdôvodňovaní svojich obáv o osud demokracie na Slovensku za vlády V. Mečiara. Pripomeňme si, že to bola vláda koalície, ktorá sa dostala k moci vďaka 35,4% hlasov oprávnených voličov získaných v parlamentných voľbách v roku 1994, na základe ktorých disponovala v NR SR 83 poslaneckými mandátmi, čiže prostou parlamentnou väčšinou.
Voliči, politici, publicisti a politológovia súčasnej parlamentnej opozície sa však dnes tiež môžu obávať o osud našej demokracie – a niektorí z nich už takéto obavy aj nahlas vyslovujú. Využívajú pritom podobné argumenty, ako využívala bývalá opozícia v minulom volebnom období: súčasná vládna koalícia sa opiera o hlasy 48,5 % všetkých oprávnených voličov získaných v parlamentných voľbách v roku 1998, na základe ktorých disponuje 93 mandátmi v NR SR, teda ústavnou väčšinou, umožňujúcou jej prijímať zákony (vrátane ústavných) a vládnuť aj bez ohľadu na politickú opozíciu a názory väčšiny občanov. Podľa názoru niektorých predstaviteľov súčasných opozičných strán sa teda znovu nachádzame v stave majoritnej, resp. delegatívnej demokracie, pričom nebezpečenstvo, že súčasná vládna koalícia bude vládnuť bez ohľadu na opozíciu i občanov, je ešte väčšie, ako bolo v minulom volebnom období, a to práve pre spomínanú ústavnú parlamentnú väčšinu, ktorou disponuje súčasná vládna koalícia.
Poslanci za HZDS a SNS v tomto volebnom období už neraz protestovali proti postupu súčasnej vládnej koalície, ktorá presadila v NR SR mnohé uznesenia aj napriek ich zásadnému nesúhlasu. Najnovšie predstavitelia SNS dokonca pohrozili, že ak bude koalícia pri riešení otázok spojených s odňatím poslaneckej imunity ich člena postupovať tak ako doteraz, odvolajú svojich zástupcov z postov podpredsedu NR SR a z výborov NR SR. Tým by sme sa ocitli (aspoň na prvý pohľad) v rovnakej situácii ako existovala v minulom volebnom období, za vlády koalície HZDS, SNS a ZRS.
Voliči, politici a publicisti súčasnej vládnej koalície by v takom prípade síce mohli poukazovať na rozdiel medzi dobrovoľným neobsadením voľných postov súčasnou opozíciou a spôsobom, ktorým v minulom volebnom období vtedajšia vládna koalícia bránila vtedajšej opozícii obsadiť pozície v NR SR, ktoré jej podľa platných pravidiel prináležali, napriek tomu by však takýto postup súčasnej opozície spôsobil situáciu nežiadúcu z hľadiska ďalšieho demokratického vývoja nášho politického systému. V súčasnosti, ani v najbližšej budúcnosti zrejme nemožno rátať so zlepšením vzťahov našej vládnej koalície a parlamentnej opozície a s ich premenou na štandardné vzťahy politických súperov, podobné vzťahom vládnych koalícií a opozícií vo vyspelých demokratických štátoch. Uskutočnenie spomínaných hrozieb by však asi bolo tým najhorším spôsobom vývoja vzťahov na slovenskej politickej scéne, ktorý by ešte viac prispel k prehĺbeniu existujúceho rozštiepenia našej spoločnosti na dva nepriateľské tábory. Dedičstvo uplynulého volebného obdobia, obdobia vlády HZDS, SNS a ZRS – najmä v oblasti porušovania zákonov SR – je však také, že súčasnej vládnej koalícii, ak chce dodržať svoje volebné sľuby a udržať si priazeň svojich voličov, neumožňuje uskutočňovať kompromisy s opozíciou – aspoň nie pri riešení tých najvypuklejších káuz spôsobených HZDS a SNS. Perspektívy zlepšovania vzťahov medzi súčasnou vládnou koalíciou a opozíciou teda nie sú vôbec ružové.
HETEROGÉNNOSŤ AKO ZÁRUKA DEMOKRACIE
V dôsledku neštandardných vzťahov našej vládnej koalície a opozície je dnes podľa mnohých analytikov hlavnou zárukou udržania demokratického charakteru vládnutia súčasnej koalície jej vnútorná politicko-ideologická heterogénnosť, ďalej to, že táto koalícia je zložená (prevažne) zo štandardných politických strán (na rozdiel od koalície HZDS, SNS a ZRS, ktorú tvorili politicky a ideologicky neštandardné strany), ako aj to, že táto koalícia sa snaží dodržiavať Ústavu SR a zákony SR a uskutočňovať svoju vládnu politiku v súlade s medzinárodne uznávanými demokratickými štandardami, pravidlami a princípmi. V súčasnosti teda vnútorná heterogénnosť slovenskej vládnej koalície „nahrádza“ neexistujúcu deľbu, resp. vyváženosť moci a neexistujúce dosahovanie konsenzu medzi vládnou koalíciou a opozíciou. Nie je to, samozrejme, optimálna politická situácia (a je najmä z dlhodobého hľadiska nežiadúca a neudržateľná), ale nie je vo svete niečím výnimočným – podobné koalície, „zadržiavajúce“ nedemokratické politické sily, sú v Európe i vo svete známe. Možno teda očakávať, že zahraničie bude našu politickú situáciu aj naďalej chápať. Ak sa teda naša súčasná opozícia bude snažiť dovolávať svojej pravdy v medzinárodných organizáciách a inštitúciách, mala by si byť vedomá toho, že tamojší experti vedia rozoznať, či dve vlády robia to isté, alebo je to len zdanlivo to isté.
Autor prednáša sociológiu na Filozofickej fakulte UK Bratislava
