Na to však bolo zakaždým potrebné pred voľbami vyrobiť nejakého mutanta. Ako sa to dialo, hovorí spis Gorila: majitelia kapitálu dali peniaze a osoby, ktoré ešte neboli ministrami, sa prihlásili u súdruha Žinčicu. Takto asi vznikala SOP, ANO, „nová“ SDĽ…, a takto budú vznikať ďalšie novotvary.
Preto má Radičová otvorený dom, preto má Penta konšpiračný byt, preto má redakcia .týždňa svoj konzultačný klub – všade tam sa stretávajú priatelia pravicovo liberálneho videnia sveta a spriadajú nitky, ktorými by to malo ísť. A ide! V .týždni vznikala kandidátka aj volebný program Obyčajných ľudí a nezávislých osobností, ako nám vo svojom blogu prezradil Igor Matovič. Vôbec nezáleží na tom, že sa mu tá skvelá partia rozhádala trochu predčasne. Ono to pôjde aj bez Matoviča alebo s ním, to nie je podstatné. Podstatné je, že je pošliapavaná vôľa voličov, keď sa už dve desiatky rokov takto robí politika. Dôležité sú osoby v pozadí, ktoré majú to pravicovo liberálne videnie sveta ako Penta (ako J&T,…), bábky sa vždy nájdu. (O pravicovo liberálnom svetonázore Penty nás informoval Eduard Maták v rozhovore pre Sme.)
Otázka je, kto sú tí majitelia kapitálu, odkiaľ sa na tom našom „komunistickom“ Slovensku hneď po transformácii na kapitalizmus vzali. S trochou zjednodušenia odpoviem vtipom zo slovenského štátu, keď sa na tribúne rečnícky pýta slovakštátista: „No, a kde sú všetci tí komunisti?!“ „V gárde,“ ozve sa pod tribúnou.
Mladí draví študenti moskovskej elitnej školy nikdy nevyznávali socialistické myšlienky, pretože nimi nežili. Iba sa prispôsobili: bolo treba vyznávať vedúcu úlohu KSČ, tak ju vyznávali, lebo vedeli, že im prinesie výlučné postavenie. A keď ju už netreba vyznávať, stačí vidieť svet pravicovo liberálne a osvojiť si zákony džungle, tak sa opäť veľmi rýchlo prispôsobili. My nechceme rovnosť, my iba nechceme, aby bol nám niekto rovný, hovorí jedna moja literárna postava v románe Vtedy na východe.
Na novembrových námestiach v roku 1989 bolo módou odhadzovať stranícke knižky. Veľmi som sa čudovala, čo to s človekom urobí, keď už nie je jej majiteľom: stane sa iným? Bez osobnej katarzie? Masovo?
Asi hej – veď ich vídam, tých bývalých, dokonca teraz spolu s Dzurindom a Miklošom na mítingoch SDKÚ. Slovensko je malé, všetci sa navzájom poznáme.
Raz, myslím, že v roku 1987, bola v Bratislave tuhá zima, Dunaj zamrzol a mohutne nasnežilo. Ľudia z Petržalky mrzli na zastávkach autobusov, spoje vynechávali, a tu sa na ceste zjavila vykúrená šesťstotrinástka. Šmýkala sa pomaly, ale šla. Nahnevaní ľudia sa okamžite vzchopili: nastala taká guľovačka, akú som odvtedy nezažila! Kto len mal ruky, šúľal snehové gule. Papaláš za okienkom auta si kryl hlavu do goliera, také čosi tiež ešte určite nezažil. Veľmi by som sa čudovala, keby bol dnes inde ako na pravej strane. Zvykol si na teplo limuzíny.
Preto mi je dnes veľmi komické antikomunistické ťaženie nadšených pravicových boľševikov. Mali by sa pozrieť okolo seba – aj na tých stretnutiach v otvorenom dome, aj v konšpiračnom byte, aj v konzultačných redakciách… Tam určite nájdu tých, čo by im mali ležať v žalúdku. Lenže – ako by mohli, keď sú to ich chlebodarcovia a vidia svet podobne?
Akurát tí zradení ľudia zostali na ulici. Volia v nádeji, že nastane zmena. Sama nenastane, noví papaláši si zákony nastavili pre seba a pre svoje deti. Vidia svet pravicovo liberálne ako Penta, OKS, KDS, Radičová – zvyšok doplňte podľa vlastného poznania.
Na snímke: Transparent priamo proti Pente som zaznamenal len na prvom proteste Gorila. Zaujímavé, hnev davu sa zameral – či bol zameraný – iba na jednu stranu vzťahu, politikov…
Foto: Emil Polák
