Som slovenský spisovateľ. Bolo mi súdené žiť v krajine v sovietskej záujmovej sfére. Ako študent s dvomi kamarátmi som sa pokúsil utiecť do západného Nemecka, aby som uvidel slobodný svet. Pokus sa nepodaril. Uväznili nás. Neskôr som začal písať. Písanie ako kompenzácia, alebo pokus o únik do virtuálneho sveta? Neviem. Čo viem, to boli mnohé konflikty s politickou mocou. Môj prvý román mi zomleli v drvičke (tri tisíce kusov), ale neskôr ho dovolili publikovať. Všetci poznáme túto politickú hojdačku, raz hore – raz dole, hore – dole. Ako čestný človek som viackrát prejavil svoje kritické postoje. Po sovietskom vpáde v roku 1968 ma ako redaktora vyhodili z rozhlasu. Niekoľko rokov som nemohol publikovať ani slovo, ani vetu. Počas týchto krušných rokov som však napísal niektoré zo svojich najlepších kníh, obrátil som sa do minulosti, do dejín. Po Novembri 1989 som podľahol pokušeniu politiky, zvolili ma za poslanca slovenského parlamentu, neskôr som strávil roky v diplomatických službách nášho samostatného štátu. Pravdaže, môj životný príbeh nie je ničím výnimočným. Takýto životopis zdanlivo dokazuje, že zápas spisovateľa s politickou mocou je nevyhnutný a večný. Zdá sa, že existuje rovnica: menej slobody – menej literatúry a menej vplyvu, viac slobody – viac literatúry a viac vplyvu. Teraz však vidím, že táto rovnica je otázna či pochybná. Spisovateľ, človek písaného slova, výrobca osobitného tovaru zvaného kniha, je teraz v slobodnej demokratickej spoločnosti nie taký slobodný, ako sa predpokladalo v čase politickej tyranie. Viacej slobody neznamená viacej vynikajúcej literatúry, talentovanejších spisovateľov, väčší vplyv na verejnosť. Zdá sa, že opak je pravdou: došlo k marginalizácii literatúry, serióznych autorov, hodnotných kníh, a to v najširšom meradle. Badateľný je presun moci: moc politikov sa presunula na masmédiá. Skutočná moc nad miliónmi formálne slobodných občanov sa dostala do rúk mediálnych magnátov. Tento prekvapujúci presun je výsledkom rôznych zmien, predovšetkým v moderných technológiách. Spisovateľ je šťastným dieťaťom Gutenbergovej éry. Máme radi knihy ako zhmotnenie myšlienok a pocitov, obdivujeme pokrok v tlačiarenskej technike, radi čítame knihy a radi s nimi spávame, často sa im venujeme viac ako sexu. Sme presvedčení, že čítanie je jeden z úžasných vynálezov ľudského rodu, je darom od Boha. Epocha osvietenstva, devätnáste a polovička dvadsiateho storočia boli zlatým vekom tlačeného slova, krásnych kníh, časopisov a dennej tlače. Rast audiovizuálnych médií znamená koniec tejto idyly. Dnes printové médiá ustupujú na celej čiare. Civilizáciu slova v knižnej podobe nahradil infotainment (informácia + pobavenie) produkovaný všadeprítomnými pohyblivými obrázkami. Pozeranie namiesto myslenia. To je prvý úder. Druhým úderom je neustály pokles podielu kníh v oblasti printových médií. Ak ľudia vôbec čítajú, tak čítajú zväčša magazíny, nie knihy. Knihy v tlačenej podobe sú zahnané do kúta. V slobodnej trhovej ekonomike sú knihy najslabším článkom reťaze, čo produkuje zisky. Tak došlo k neuveriteľnému – médiá, dieťa Gutenbergovho sveta, sa stali najväčším nepriateľom klasickej knihy, hodnotnej literatúry, spisovateľov.
Čo teda robiť? Ako čeliť tomu stavu, ktorý už nie je hrozbou, ale skutočnosťou? Ako bojovať proti novej moci? Žiaľ, nemám po ruke rozumnú radu. Musíme si dobre premyslieť, čo sa stalo. Podľa mňa by každý spisovateľ mal analyzovať vlastné výsledky, stratégiu a taktiku. Mali by sme sa zbaviť niektorých ilúzií minulosti. Máme dva druhy spisovateľov: spasitelia a diabli (devastátori, ničitelia). Dnes nikto nepotrebuje vaše spasiteľské poslanie. Znamená to osobný krach pre mnohých zaslúžilých autorov mojej generácie. Môžete byť hlásateľom hoci aj najdôležitejších večných právd, nie ste „in“. V našich časoch, v našej Európe (dedičke kresťanskej a hebrejskej civilizačnej tradície) nasledovníci Ježiša Krista – ak len nie sú speváci pop music na doskách Superstar – môžu mať iba problémy. Písať o základných problémoch človeka je zlým biznisom. Azda môžete takúto knihu zužitkovať pri budovaní svojej univerzitnej kariéry na ktorejsi katedre a viesť prázdne rečičky s tehotnými tínedžerkami. Prosím vás, nerátajte so spasiteľstvom! Nesmierne možnosti sa však otvárajú spisovateľom-ničiteľom. Čo bolo v klasickom devätnástom storočí nevinnou zábavkou vyššej spoločnosti (lord Byron, Baudelaire, atď.), stáva sa dnes velikánskym biznisom. Vďaka moci masmédií, Zlo je najžiadanejším produktom autorskej tvorivosti. Náš dobrý úmysel zobraziť paradoxné stránky vnútorného života človeka je bohatým skladiskom pre našich mediálnych magnátov. Pravdaže, využitie je veľmi selektívne. Ani slovko o Bohu (pripúšťa sa trocha Buddha, Brahman, Višnu, Krišna), ani zmienka o nejakých mystických stretnutiach s nadprirodzenými silami v nás, nie veru, milí televízni diváci či nositelia Oscarov! Vŕtame sa predovšetkým vo vašom Podvedomí, kopeme iba vo vašej čiernej diere. Pre našich marketingových expertov hrá spisovateľ limitovanú úlohu akéhosi špecialistu na hlbiny človeka. Nútia ho naštepiť svoje psychologické poznatky do veľkých rozprávok, dnes zvaných fantasy, pravdaže pod prísnym dozorom mediálnych čarodejníkov. Nesnívajte o knihách! (Ak chcete, môžete napísať knihu podľa úspešného filmu!).
Naliehavým problémom nie je iba nadvláda neprintových médií. Problém sa začal vo chvíli, keď audiovizuálne médiá zneužili svoj vplyv na šírenie iba jednej stránky ľudskej činnosti. Nezodpovedné médiá, nekončiace vlny krutosti, zločinu a násilia v globálnom meradle mätú a rozrušujú miliardy mladých ľudí na svete. Tento narastajúci proces podkopávania zásad ľudskej integrity väčšiny sveta vedie k masovej duchovnej devalvácii a postupnému sebazničeniu. Aký je rozdiel medzi nacistickou „výchovou“ k bezcitnému Übermenschovi , ktorý narukuje do zbraní SS a medzi dňom a nocou bežiacemu „sebavzdelávaniu“ prostredníctvom televízorov, počítačových hier a internetových stránok plných brutality a perverzity? Myslím si, že nemôžeme ostať v pozícii pozorovateľov. Táto situácia poškodzuje nielen náš imidž spisovateľov. Nová Moc pracuje veľmi účinne. Obrana je paralyzovaná. Nie som moralista. Spisovatelia sa nemôžu stať stredovekými rytiermi, aby bránili Všemohúceho Boha alebo krásnu Hradnú pani. Unavujú ma rôzne protesty či posolstvá. Sme však stále objektom neustáleho útoku, sme ponorení do oceánu nadvlády všemocných médií. Sme už naozaj utopencami? Nemôžeme nehybne stáť a klesať k absolútnemu dnu. Musíme sa obrátiť k našej jednoduchej zbrani a tou je slovo, musíme no použiť nielen starostlivo, ale aj veľmi múdro. Neviem, ako to učiniť. Mali by sme vniknúť do masmédií. Musíme znova získať ľudí pre niektoré základné hodnoty ľudstva: pre toleranciu k Dobru, intoleranciu ku Zlu, k múdrosti, rozoznať čo je Dobré a čo Zlé, k dobročinnosti, solidarite a láske medzi ľuďmi. Naučiť ľudí čítať, ovládnuť túto zázračnú ľudskú schopnosť – umenie čítať. Pravdaže, je to ťažká úloha. Začať by sme mohli odhaľovaním pokrytectva politiky a politikov, otrokov vlastných osobných cieľov a sluhov médií. Spisovateľ je veľmi špeciálnym druhom ľudského rodu, je schopný odhaľovať najskrytejšie city jednotlivcov, vyjadriť ich slovami a prenášať ich na iné ľudské bytosti, v ktorých vzbudí tie isté pocity. (Je to niečo ako nový mobilný telefón, spojený s trojrozmerným domácim videom, liečbou Viagrou a prístrojom na aromatické príjemné vône.) Jednoducho, spisovateľ je odborník na limitované použitie. Mali by sme byť predsa hrdí na svoje profesionálnu šikovnosť, či nie?
Stalo sa to pred siedmimi rokmi v mestečku na slovensko-maďarskom pohraničí blízo Dunaja. Zastrelili mocného bossa podsvetia. Bol mladý a tvrdý. Jeho rodina a priatelia sa rozhodli ho dôstojne pochovať. Zavraždeného bossa dali zabalzamovať a v najlepšom obleku ho posadili do jeho obľúbeného mercedesa, potom to všetko spustili do veľkej vybetónovanej šachty. Nuž, pohreb tohto muža s profesionálnymi kvalitami bol veľmi pompézny. Bezpochyby pohreb niektorého spisovateľa, hocikoho z nás, vzhľadom na naše skromné honoráre, by bol veľmi skromný. Možno niektorý z nás by si želal vziať do hrobu niektorú zo svojich obľúbených knižiek. V jednom exemplári, pravdaže. Pohreby oboch týchto osobností s vynikajúcou profesionálnou zručnosťou by sa teda odlišovali. Mercedes Benz v hrobke po istom čase podľahne korózii, nevraviac o chatrnej knihe, ktorá sa rozpadne za oveľa kratší čas. Celé naše bohatstvo si však nemožno vziať do hrobu. Kdesi vo vonkajšom svete ostanú exempláre našich kníh, ktoré sme publikovali počas života. Knihy prežijú, hoci spisovateľ už nežije. Pre spisovateľa je to nádej, azda posledná, je to však aj záväzok.
Autor je spisovateľ
(Príspevok prednesený 23. marca 2004 v Budmericiach na okrúhlom stole Slovenského PEN centra)
