Keby neboli pred sto rokmi vyhodili Gustava Klimta z univerzity, bol by býval tento majster plátna ročne bohatší o niekoľko stoviek rakúskych šilingov. Avšak Rakúsko i ostatný svet by bol chudobnejší o celú plejádu zlatom, brokátom, hodvábom, či holou pokožkou odetých žien, ktoré prežili svojho stvoriteľa. Rozlúčku s rokom 2000, zbohom 20. storočiu, aj druhému tisícročiu a privítanie nového milénia oslávila Viedeň výstavou výstav nazvanou Klimt a jeho ženy.
Ako sa „veľké“ európske dejiny spájajú s nádherou, slávou a ponížením, ale i s víťazstvami trikolóry vo Versailles, tak tie naše „malé“ – stredoeurópske majú postavený dejinný trón na úbočí vedúcemu k viedenskému zámku Belvedere.
Viedenský zámok Vyratúvať mená princov, vojvodcov, vyslancov cisárov, princezien či dvorných dám a dvoranov, hrdinov i intrigánov, ktorí tu prebývali, alebo sa len mihli, by zabralo veľa strán kroniky. Za všetkých však spomeňme muža zvaného Prinz Eugen der edle Ritter, ktorého meno nesie aj ulica vedúca do kaštieľa a jeho záhrad. Mimochodom, neďaleko od stanice Süd-Ost Bahnhoff, kde sa vystupuje z bratislavského vlaku.
Belvedere ospievali básnici i muzikanti, sám osebe je výstavným dielom a nie náhodou aj stálym výstaviskom klenotov výtvarných diel.
Pamätným sa stal deň pred päťdesiatimi piatimi rokmi, keď na balkón Belvederu vystúpil minister zahraničia Fiegel spolu s kancelárom Raabom v spoločnosti vyslancov štyroch veľmocí, mávajúc pred mnohotisícovým davom vysnívanou zmluvou o neutralite Rakúska. Zmluva predstavovala vstupenku do nového veku skutočnej slobody.
Vstupenka, s ktorou do Belvederu vstupujem, má síce titul Klimt a jeho ženy, ale len čo vkročím do siení na prvom poschodí, zisťujem, že zámok patrí ženám všetkých storočí, nielen toho Klimtovho.
Sen a skutočnosť Gustav Klimt vytváral a pretváral najkrajšie a najzáhadnejšie ženy podľa svojich predstáv. A to nielen preto, aby odhalil a zapečatil ich tajomstvá. Vďaka podfukom vlastným alchymistovi z ich všednej a blatistej hliny, nevery a koketérie doslova hádzal na plátno ligotavé zlato ušľachtilosti, oddanosti, vznešenosti a, čuduj sa svete, aj lásky.
A tak slová, že žena je hlavné dielo života, opakuje po Konfuciovi od začiatku až po koniec svojej životnej púte aj Klimt. A dokazuje to slovami, dievčatkami, pannami, kurvičkami, dámami ctihodne ľadovými, vášnivými, odmeranými a, samozrejme, svojou ženou žien – la femme fatale. Zrkadlí sa v nich čistota Boticelliho Zrodenia Venuše, i žena – čaša dopitá do dna od Giorgioneho, žena – kvetina Clauda Moneta, Zurbaranova žena – nevernica bozkávajúca nohy umierajúceho Krista, či žena – svätica v najnádhernejšej pretvárke od pohana Leonarda da Vinciho.
Márne sa budú zvedavci týchto žien pýtať, kedysi živých, ako sa volajú, či a čo skutočne boli. Budú iba ticho popri nich prechádzať, predstavujúc, čo by sa dialo, keby zostúpili z plátna.
Zdá sa, akoby sa Klimt držal hesla Gentleman užíva a – mlčí. My si však skúsme užívať a aspoň chvíľu nemlčať. Bezočivo poodhaľme rúcha hodvábov, spodničiek, zlata a brokátu a presvedčme sa, čo sa skrýva pod maskami ich tvárií a pokožkou tiel.
Odhalené a zahalené Presne pred sto rokmi, 19. januára, si najkrajšia žena Viedne, milovaná básnikmi a muzikantmi, kráľovná klebetníc, božská Alma Mahlerová, zapísala do denníka: „Má pomer s radodajkou Rózou Friedmannovou a naplno si to s touto obstarožnou štrbaňou rozdal. Klimt berie každú, čo mu príde do cesty.“ Ešte klebetnejšie noviny Neue Freie Pres-se museli priznať, že údajná obstarožná radodajka je podobizňou ženskosti a ženy, „aké nepotrebujú prežívať prvú mladosť, aby dokázali osloviť spaľujúcou žiarou života“ a až do samého konca, majúc plnú skutočnosť života, vyjadrujú neskutočné čaro.
Skutočnosť a krstný list prezrádzajú, že pani Rose von Rosthorn-Friedmann si užila dvoch manželov a zaľúbený Klimt ju zobrazil stojacu v priliehavých čiernych šatách so širokým dekoltom, ozdobou ktorého bola len ženská pokožka. Gestom, s akým sa opiera o červené kreslo ako o nedočkavého milenca, akoby vravela: „Pomaly, pomaly, mládenec.“ Tušené krivky prezrádzajú trénované telo známej horolezkyne, pre ktorú bolo dobýjanie štítov hôr i vrcholca spoločnosti hračkou. Klimtovi na to všetko stačil olej, plátno a dva roky príjemnej práce.
Predtým však ešte verejnosť tlieskala Klimtovmu portrétu Sereny Ledererovej, najkrajšie oblečenej dámy Viedne, budapeštianskej rodáčky vydatej za priemyselníka z Českej Lípy. Ak máme veriť žiarlivému Egonovi Schielemu, tak Klimt vyučoval Serenu kresleniu, a nielen to. Každopádne však patril k pravidelným štvrtkovým hosťom Ledererovcov vo Viedni i na ich zámkoch.
Vyhodený profesor urobil závratnú kariéru portrétom Marie Hannenberovej. Verný móde Paríža, aj vrodenej premenlivosti, kašlúc na prívlastky dekadencie a šarlatánstva, vytvoril „náladu jediného okamihu“. Jeho dáma sedí v hojdacom kresle, hojdá sa, žiadne kreslo však nejestvuje. Je iba ona – žena. Hojdačka je neviditeľná. Andersen by povedal, že taká, akú len múdri vidia. To, čo vo Francúzsku pyšne pomenovali pointilizmus – bodkovanie, viedenskí posmeškári označili ako „fliačkovanie“. A, čuduj sa svete, od tej chvíle zo začiatku dvadsiateho storočia sa onen štýl ihneď stal viedenskou módou. Belaso nadýchnuté šaty splývali ako kaskády vodopádu od hrdla až po zem, priam fascinujúco pôsobila namiesto brazolety jediná kytička fialiek, ku ktorej sa ledabolo vystiera ruka maľovanej dámy.
Dcéra lekárnika zo Salzburgu ani len nesnívala o tom, že sa stane idolom žien každého veku i váhy a dostane sa do denníka najkrajšej klebetnice Viedne Almy ako „okrasa mnohých soirée, ovenčená šumom šampanského a dychom diaľav voňavej kávy“. Nesnívala ani o tom, že jej o dvanásť rokov mladší manžel, profesor matematiky, fyziky a astronómie postaví na jej počesť v 20. okrese, na Wollengasse, kolóniu rozprávkovo komponovaných kolorovaných domov rôznych veľkostí, ktorým nekraľuje okázalosť, ale jednoduchá originalita a farebnosť. V každom dome sa nachádza aj strešný ateliér. Možno práve preto sa sem schádzali umelci z celého sveta a prebývali tu ako hostia celé mesiace. V tom najkrajšom, dvojvežičkovom, bývala až do čias krízy Mária Hannenberová spolu so svojím manželom, neskôr už ako vdova, až dovtedy, kým prišla o všetko – aj o ten Klimtov „fliačkovitý“ zázrak, ktorý od roku 1903 visel nad krbom vo vstupnej hale.
Milenka a manželka „Emilia nech príde,“ povedal umierajúci Gustav Klimt, keď naposledy otvoril oči. Prišla. Ešte raz.
Slečna Emilia Flögeová mala sedemnásť, keď ju omnoho starší Klimt po prvý raz uvidel a vzal si ju za ženu. Rodina sa rozrástla, keď sa i Klimtov mladší brat Ernst oženil s Emiliinou sestrou Helenou.
Prvýkrát ju namaľoval len tak, na kartón. Neskôr spravil jej portrét v zeleno-červenom kostýmčeku, vonkoncom nepodobný neskorším klimtovským plátnam. I steny Burgtheatru zdobia podobizne sestier Flöglových.
Pôvabná milenka a budúca manželka sa tvrdohlavo vzoprela, keď maliar jej nadvihnutému nošteku pridával vyzývavosť, jej takmer panenskému telu zvodnosť, jednoduchému výrazu viedenského dievčatka svetácku mondénnosť, výzoru prirodzenej ženy vlnivý rozmach tela manekýnky. Klimt nepočúval monotónny cnostný i kritický „tikot“ slov budúcej svokry, nechal sa unášať neskrotnou túžbou po dráždivej príťažlivosti ženy, túžbou „jemne a subtílne modelovať jej neskrotnú ženskú dušu, a to v celej jej ornamentálnej nádhere“.
Stalo sa. Svetlo sveta uzrel modrý zázrak s obrovským, hlavu obkolesujúcim golierom. Postava, ktorá nestojí, ale zvádza a hovorí, čo všetko vie, posadnutá milovaním po celý svoj život. Žena odpúšťajúca, no pamätajúca, medzi mnohými striedavými jediná stálica.
„Predám ťa, predám, ty predajná potvora!“ hromžil na jej nespokojnosť. A predal: za dvanásť tisíc korún!
Sestry Flöglové vyžili, nie z tej úbohej dvanásťtisícovej sumy peňazí, ale z večnej slávy až do polovice 20. storočia. Vlastnili totiž módny salón, ktorého sláva pretrvala Klimtov život. Boli úspešné – vystavovali dvakrát ročne v Paríži a Londýne, dávali si u nich šiť Rotschildovci i britská kráľovská rodina, hviezdy Hollywoodu, či česká Lída Baarová a záhadná Marlene Dietrichová. Ešte dlho po Klimtovi ožívala krása jeho posledných slov „Emília nech príde“.
Dievčatká Keby som si mohol vybrať z galérie Klimtových žien, o ktoré dodnes vedú siahodlhé spory, praví aj falošní dedičia a majitelia, reštituenti a múzeá, bez najmenšieho sklonu k pedofílii by som uprednostnil jeho dievčatká.
Zrkadlí sa v nich Klimtov obdiv vlastného maliarstva i vzdor voči hanblivosti žien, vrátane vlastnej. Dovolím si kacírsky povedať, že maliarov obdivuje svet za to, ako sa tvária, či pretvarujú, a nie za to, čím v skutočnosti sú.
Klimt, nech prešiel akokoľvek kľukatými a dobrodružnými cestami života a umenia, ostal v útrobách svojej duše večným dieťaťom.
Dievčatko Helene Luise Klimtová bolo malou pýchou rodiny. Polosirota. Nemala ani tri mesiace, keď umrel jej otec. Gustav Klimt sa stal jej tútorom. A zároveň aj najmilovanejším jej života. Hviezdy Helene predurčili, aby bola hviezdou Klimtovej výstavy secesie v roku 1903.
Helene – malé páža. Čierne husté vlasy s ofinkou do čela, pre ústa, oči a nosík ostávajú len uzučké siluety pásikov, biela modro tieňovaná blúzka upätá až k hrdlu. Napriek tomu, že je tento detský profil akokoľvek cudný, až podozrivo jednoduchý a odmeraný, dá sa v ňom nájsť neskorší Klimtov dualizmus tvárnosti ženy: čosi z jej budúcej ctižiadosti, sebavedomia a suverenity. Tak sa aj stalo. Portrét dievčatka sa stal príznačným symbolom vtedajšej viedenskej secesie.
Mäda Primaversiová patrí formátom i odvahou k „najväčším z Klimtových dievčatiek“. Plátno meria stopäťdesiatkrát stodesať centimetrov. Malá hračka pre veľkých, veľká predloha pre deti. Mäda je naivná. Rozkročená. Drzá. Vyzývavá. Decko – žena je veľkolepou prehliadkou všetkých klimtovských protirečení. Bielučké splývavé šaty dĺžky midi s odhalenými lýtkami, zdobená pestrými ružičkami na prsiach, modrá mašľa v havraních vlasoch. Nie je zmyselná, je dvojzmyselná. Pohodené kvety po kobercoch – to sú odmietnuté ponuky milencov.
Mädu, vianočné dieťatko z Olomouca, si objednala bohatá bankárska rodina ako vianočný dar. Bankár však zbankrotoval a portrét Mädy Primavesyovej menil svojich majiteľov. Dnes má domovské právo v newyorskom Metropolitnom múzeu umenia.
Ženy z celého sveta Belvedere pri príležitosti milénia pozháňal a vystavil ženy z celého sveta. Zrodené, vysnívané, vylepšené, domyslené jedným vyhodeným profesorom. Zišli sa nielen z galérií a múzeí Londýna, Tel Avivu, New Yorku, Benátok, Linza, Mníchova, Paríža a Viedne, ale i zo súkromných zbierok, aby pozdravili, poklonili sa a možno aj navždy odišli.
Pobývali pri Dunaji v hodváboch, mušelínoch, brokáte, kvetoch, odhalené i celkom nahé. Márie, Heleny, Adély, Judity z Biblie. A ona – Emília nech príde. Každý rok aspoň jedna. Ďalšie milénium čaká.
