Situácia na slovenskej politickej scéne silne pripomína začiatok deväťdesiatych rokov: všetky strany dnes musia znovu definovať svoju ideovú orientáciu, prehodnotiť spôsob svojej organizácie, vymedziť väzby k možným spojencom i možným protivníkom. Stoja pred úlohou akejsi obnovy. Dôvody sú jasné: doterajšie orientácie, vypracované pre obdobia radikálnych zmien, sa vyčerpali, opotrebovali. Dnes už nejde o zásadné posuny štruktúr. Ide skôr o zmeny, ktorými sa už existujúce štruktúry budú prispôsobovať novej situácii. Ide teda skôr o „údržbu“ terajšieho systému, nie o jeho radikálne zmeny. Politika sa aj na Slovensku definitívne stala postupným inžinierstvom, nie konštrukciou radikálnych inovácií. Na svoje možnosti narazili už aj organizačné formy politického života. Doba, keď sa sila strany merala tým, koľko ľudí dokáže pritiahnuť na mítingy, sa zrejme dávno skončila. Reálna sila politických zoskupení sa dnes meria schopnosťou identifikovať problémy, ponúknuť včas riešenia. Samozrejme, na okraji budú stále ešte zoskupenia, ktorým sa to zdá byť málo a budú požadovať čosi principiálne iné, ktoré zásadne odmietnu politiku ako „údržbu“ systému a budú požadovať jeho odstránenie, alebo radikálnu premenu. Pokiaľ nedôjde k náhlemu kolapsu terajšieho systému, tak tieto zoskupenie zostanú na okraji. Dokonca skúsenosť transformujúcich sa krajín naznačuje, že stará téza, podľa ktorej kríza nahráva radikálnym stranám, prestáva platiť. Skôr naopak – v krízach rastú preferencie strán, ktoré sa programovo usilujú o kompromis, odmietajú radikálne riešenia.
Slovenská politika akoby bola o osobách a o ich miestach v straníckych hierarchiách. Tieto osobné a organizačné spory akoby úplne stratili ideové rozmery. Program, ktorý sa nahradzuje veľkými, obyčajne však aj prázdnymi gestami, musí oslovovať voliča, musí byť odpoveďou na jeho každodenné problémy. Keď chýba zmysel pre každodennosť voliča, tak nepomôže ani akýkoľvek program.
