Čím dlhšie sa médiá vracajú k nevítanej návšteve maďarského prezidenta na Slovensku, tým viac sa stráca podstata celého prípadu. Práve jej pochopenie pritom vedie k záveru, že nebol ani náhodný, ani posledný.
V celej medializácii tohto prípadu je až zábavné, ako sa kritici postupu vlády usilujú argumentovať históriou a dokazovať, že sv. Štefan bol v podstate aj pre Slovákov dobrým panovníkom. Odhliadnuc od historickej (ne)dôveryhodnosti „faktov“, ktoré to majú dokazovať, je takáto argumentácia iba zahmlievaním toho, o čo tu naozaj ide.
Musí byť socha čerstvá?
Odhaľovanie sochy sv. Štefana v Komárne 21. augusta nebolo náhodné. Primátor mesta Tibor Bastrnák na tlačovej konferencii vysvetlil, že sochár stanovil dátum, kedy bude dielo hotové s presnosťou na jeden deň – tento deň stanovil na 20. augusta. A stalo sa to pred niekoľkými mesiacmi. Každý, kto si aspoň amatérsky vyskúšal akúkoľvek umeleckú tvorivú činnosť uzná, že takáto presnosť je unikátna. Veď za ten čas sa mohlo stať čokoľvek, čo mohlo Lajosa Györfiho zdržať. Stačil úraz, či krátka choroba a celé veľké podujatie, na ktoré bol pozvaný nie hocikto, ale prezident štátu, by muselo byť zrušené. Je vôbec možné uveriť tomu, že organizátori išli do takého rizika?
Ťažko. To by neurobil ani vedúci pionierskeho oddielu. Organizátori si museli byť istí, že všetko „klapne“ a nemožno veriť tomu, že Lajos Györfi ešte 19. augusta sochu hotovú nemal, ba dokonca ešte 20. augusta ráno nebola dokončená, ale podľa sľubu to stihol presne v priebehu štvrtka. A ešte neuveriteľnejšie je, že organizátori sa rozhodli, že socha musí byť odhalená hneď na druhý deň po dokončení. Aby bola ešte celkom teplá, lebo veď to sa predsa robí vždy a všade – jeden deň sochár dielo dokončí a hneď na druhý deň je umiestnené a slávnostne odhalené. Určite nenájdete prípad, že by socha „postála“ týždeň či dva. Nie, nie, také niečo sa nerobí, aspoň nie v Komárne.
Tieto nezmyselné tvrdenia komárňanského primátora dokazujú neúprimnosť vystupovania iniciátorov celej akcie a nútia pýtať sa, prečo toľko zahmlievania pri takej „maličkosti“, akou je dátum odhalenia sochy. Prečo nebolo možné odhaliť sochu sv. Štefana o týždeň neskôr, či o týždeň skôr, alebo v úplne inom ročnom období? Vari by sa bola pokazila, keďže ju sochár dokončil presne 20. augusta? Alebo by ten dokola opakovaný „mnohojazykový“ a voči iným národom a národnostiam ústretový odkaz sv. Štefana nebol v iný mesiac už aktuálny? Celkom určite nie. Tak prečo?
Ticho o svätcovi
Pretože tu v skutočnosti vôbec nejde o historické fakty, o to, čo sv. Štefan naozaj povedal, či robil. Vôbec tu nejde o to, že by sv. Štefan mohol svojím odkazom zjednocovať Slovákov a Maďarov, či bohvie koho ešte. Je naozaj „zaujímavé“, že všetci tí, ktorí nás teraz v médiách poučujú o tom, kto naozaj sv. Štefan bol, doteraz mlčali. Nikto doteraz nerobil vzdelávaciu či osvetovú kampaň o sv. Štefanovi s cieľom ukázať Slovákom, že to bol aj náš kráľ a už vôbec nikto doteraz verejne nepresadzoval tradíciu sv. Štefana ako symbolu spoločnej histórie a dobrého „bratského“ spolunažívania Slovákov a Maďarov.
Práve naopak. Svätoštefanská tradícia je v maďarských dejinách, ale aj v maďarskej spoločenskej a politickej súčasnosti vyslovene národnou tradíciou, ba ešte viac – tradíciou štátnou. Ten 20. august je dôležitým dátumom preto, lebo ide o štátny sviatok Maďarskej republiky. Svätoštefanská tradícia nie je pre Maďarov tradíciou rovnocenného spolunažívania s ostatnými národmi, je to tradícia budovania maďarskej štátnosti. Preto je najvýznamnejším maďarským sviatkom. Zrazu toľkokrát opakovaný citát – „krajina jednej reči a jedného mravu je slabomyseľná a krehká“ ,ktorého autorom je údajne sv. Štefan, a ktorý má dokazovať jeho ústretovosť voči ostatným národom – doteraz nepatril medzi hlavné posolstvá prejavov maďarských verejných činiteľov pri oslavách ich štátneho sviatku.
Pre pochopenie toho, čo a prečo sa stalo predposledný augustový týždeň medzi Maďarskom a Slovenskom je kľúčový práve hlboký rozpor medzi tým, čo svätoštefanská tradícia pre Maďarov znamená, a tým, čo nám o sv. Štefanovi ako vladárovi teraz hovoria historici. Ak by aj mali pravdu, rozpor medzi historickou pravdou a tradíciou je najmä vo „veciach národných“ úplne bežný. Pretože nie je podstatný. Z hľadiska spoločenského je úplne jedno, aká tá-ktorá historická postava bola v skutočnosti, či ako sa odohrala tá-ktorá historická udalosť. Dôležité je, akú tradíciu si spoločenstvo (napr. národ) na jej základe vytvorilo, aké hodnoty a aké ciele táto tradícia zdôrazňuje a prezentuje, aké posolstvo nesie a k čomu vychováva ďalšie a ďalšie generácie.
Deň všetkých Maďarov…
Takým príkladom je u nás jánošíkovská tradícia pre celý národ alebo postava Alexandra Dubčeka pre sociálnych demokratov. Napokon, ani o Slovenskom národnom povstaní si nemyslíme, že bolo bezchybné, že by jeho priebehu, a predstaviteľom nebolo čo vyčítať a predsa dnes SNP predstavuje tradíciu, na ktorej budujeme svoju modernú demokratickú štátnosť.
Návšteva Lászlóa Sólyoma v Komárne teda v žiadnom prípade nebola súkromným výletom súkromnej osoby k soche, na ktorej výstavbu prispel z vlastných peňazí. A už vôbec maďarský prezident neprichádzal „v duchu spolupráce, ktorú prejavil na predchádzajúcich stretnutiach aj počas vzájomných dialógov“, ako o tom presviedčal Ivana Gašparoviča. Ak v „duchu spolupráce“, tak iba medzi Maďarmi na oboch stranách hraníc, určite nie medzi našimi národmi. Napokon, iba deň pred plánovanou návštevou Sólyom v Budapešti otvorene povedal, že „deň sv. Štefana je slávnostným dňom všetkých Maďarov v Karpatskej kotline a na celom svete“. Nie dňom všetkých národov historického Uhorska, v ktorom rovnocenne žili všetky národy a národnosti, ale dňom výlučne Maďarov.
Takto sa dostávame k ďalšiemu kľúčovému bodu – „súkromnej ceste“ maďarského prezidenta na Slovensko pri príležitosti „slávnostného dňa všetkých Maďarov v Karpatskej kotline“. Už aj umiernení maďarskí politici museli Sólyomovi vytknúť, že pravidelne chodí maďarský štátny sviatok oslavovať na druhú stranu hraníc. To nebola len terajšia cesta do Komárna. To bola cesta do Rumunska, ktorú mu tamojšia vláda prekazila, alebo plánovaná cesta do Srbska, ktorú mu tamojšia vláda zakázala. Napokon, L. Sólyom bol presne takto oslavovať maďarský štátny sviatok na južnom Slovensku aj v roku 2007. Takáto prax je v Európe (a asi nielen v Európe) úplne ojedinelá – je nemysliteľné, aby nemecký prezident chodil oslavovať štátny sviatok na územia, ktoré kedysi (oproti Uhorsku v podstate nedávno) patrili Nemecku.
…na území Veľkého Maďarska
A tu sa dostávame k dôvodu, prečo musela slovenská vláda vo chvíli, keď László Solyóm verejne potvrdil, že na jej výzvu, odporúčanie či prosbu svoju návštevu v Komárne nezruší, siahnuť ku krajnému riešeniu, hoci ani premiér Fico z neho nebol šťastný. László Sólyom totiž svojimi cestami za hranice pri príležitosti maďarského štátneho sviatku systematicky podporuje iredentistické myslenie Maďarov. Ostentatívne dáva najavo, že územie na juhu Slovenska či na severe Rumunska a Srbska nepovažuje za cudzinu, kam by nemohol ísť kedykoľvek vystupovať na verejné zhromaždenia bez medzinárodných oficialít.
To, že takúto cestu vyhlási za súkromnú, má veľký symbolický význam – vystupuje na nej pred verejnosťou ako jediný prítomný prezident, a to pri ceste do zahraničia nie je možné. Tam sú vždy prezidenti dvaja – domáci a hosť. Iba po vlastnej krajine môže prezident chodiť sám. A L. Solyóm presne takto navštevuje územia, ktoré kedysi patrili Maďarsku. Áno, Maďarsku, lebo nielen Slováci vnímajú Uhorsko ako maďarský štát, presne tak ho vnímajú aj samotní Maďari. Bývalý veľvyslanec SR v Budapešti Štefan Markuš pred časom celkom konkrétne povedal, čo si predstavuje „maďarský politik“ pod pojmom Karpatská kotlina: „Územie Veľkého Maďarska, územie, na ktorom dnes žijú Maďari v rôznych štátnych útvaroch. Spravidla sa mu vybaví územie, v rámci ktorého by sa mali znovu zjednotiť všetci Maďari.“
Ak je teda podľa L. Solyóma sviatok sv. Štefana „slávnostným dňom všetkých Maďarov v Karpatskej kotline“, tak 21. augusta 2009 chcel prísť osláviť maďarský – nie maďarsko-slovenský – národný sviatok na „územie, v rámci ktorého by sa mali znovu zjednotiť všetci Maďari“. A to už je akt, na ktorý nereagovať by zo strany slovenskej vlády nebolo prejavom „európskosti“ či „ústretovosti“, ale vážnym signálom slabosti a neschopnosti razantne sa brániť voči akémukoľvek narúšaniu štátnej integrity medzinárodne zvrchovanej Slovenskej republiky.
Nechýbal Jobbik
Maďarský prezident sa svojou praktickou politikou dostáva na nebezpečné pozície maďarských nacionalistov. Svedčia o tom jeho „spanilé jazdy“ na „maďarské územia“ za dnešnými hranicami, aj terminológia, ktorú používa. Politológ Michal Horský označil reakciu slovenskej vlády za „primeranú“ nielen vzhľadom na túto konkrétnu udalosť, ale „aj primeranú k dlhodobejšej politickej orientácie prezidenta L. Sólyoma vo vzťahu k Slovensku a k ďalším krajinám, ktoré boli svojho času súčasťou Veľkého Uhorska“. A Š. Markuš upozorňuje, že pre najpravdepodobnejšieho budúceho premiéra MR Viktora Orbána nie je Karpatská kotlina „len zemepisný pojem“: „Určite nie. Odkedy Orbán vstúpil do aktívnej politiky, používa tento pojem v súvislosti s heslom reintegrácie Maďarov.“
Práve od Orbána bude pritom záležať, či L. Sólyom bude prezidentom aj v ďalšom funkčnom období. Teraz sa stal hlavou štátu iba prevahou dvoch hlasov v parlamente a budúci rok (kedy končí Sólyomov mandát) bude v maďarskom parlamente s najväčšou pravdepodobnosťou taká situácia, že Fidesz si bude môcť sám zvoliť prezidenta. Nebude potrebovať nikoho iného, zato víťazný kandidát bude potrebovať Fidesz. Napokon, aj odmietavá reakcia Európskej únie k úsiliu Maďarov urobiť zo slovenskej reakcie na ich provokáciu problém na úrovni EÚ svedčí o tom, že L. Sólyom svojím konaním oslovuje výlučne „domáce publikum“.
O pravej „tvári“ celej svätoštefanskej slávnosti svedčí aj skutočnosť, že z maďarských politických strán prišli následne do Komárna položiť kvety k soche sv. Štefana iba predstavitelia Jobbiku, o ktorého extrémistickej nacionalistickej a šovinistickej povahe dnes nie sú pochybnosti ani u nás, ani v Európe. Na akú platformu sa L. Sólyom dostáva, poukazujú slová šéfa Jobbiku Csanáda Szegediho, že „dnes sme položili veniec aj v mene rozvážne, normálne zmýšľajúcich, pritom národne cítiacich Slovákov.“ Aký je rozdiel – pokiaľ ide o argumentáciu a pokiaľ ide o jej dôveryhodnosť – medzi týmito slovami a Sólyomovým ubezpečením, že „prichádza v duchu spolupráce“?
Rast extrémizmu
Michal Horský otvorene poukázal na fakt, že Tibor Bastrnák chcel urobiť z oslavy úzko maďarský akt. Preto na ňom nemali byť žiadni slovenskí predstavitelia. Jeho kolega László Öllös si myslí, že piatková udalosť slúžila na to, aby „sa odviedla pozornosť od svätoštefanského posolstva“. Ak by to bola pravda, tak to bol úmysel organizátorov, nie slovenskej vlády. Svätý Štefan je katolícky svätec a katolícka cirkev si jeho pamiatku – a možno i to posolstvo – pripomína aj na Slovensku. Lenže nie dvadsiateho, ale 16. augusta je v našom cirkevnom kalendári sviatok sv. Štefana Uhorského. Ďalší dôkaz, že oslava 20. augusta nie je oslavou „svätoštefanského posolstva“, ale maďarskej štátotvornej tradície. Veď oficiálne sa štátny sviatok nazýva Sviatok ústavy a kráľa sv. Štefana, nejde o posolstvo, ale o vznik maďarského štátu.
Napäté vzťahy medzi Slovenskom a Maďarskom sú nešťastím pre obe krajiny, i oba národy. Podľa politológa M. Horského by mal maďarský prezident zvážiť, či jeho postoj „zodpovedá skutočne postoju člena Európskej únie“. Reakcia švédskeho predsedníctva či Európskej komisie na udalosť dokazuje, že EÚ nemieni Slovensko karhať za jeho razantnú reakciu. Maďarská vláda by tomuto odkazu mala porozumieť. Obdobie, keď Západ stál na strane maďarského nacionalizmu, lebo u nás stále videl „utláčanú“ menšinu, sa definitívne skončilo. A niet pochýb, že k tomu prispel najmä nárast sily maďarského pravicového extrémizmu, ktorý je už neprehliadnuteľný aj za hranicami Maďarska.
Neexistuje žiadny logický dôvod, prečo by Slovensku malo vyhovovať nepriateľstvo s Maďarskom. Avšak nie je možné, aby si niektorý národ v modernej Európe „kupoval“ pokojné vzťahy podriadeným postojom voči inému. „Vykázanie“ L. Sólyoma z Komárna má veľký význam najmä ako jasné stanovenie hraníc, čo Slovensko nikdy nebude vo vzájomných vzťahoch tolerovať. Spolu s reakciou EÚ je to zrozumiteľný signál, akému správaniu sa musia maďarskí politici vyhnúť, ak im naozaj ide o budovanie pokojného partnerstva. Možno by k nemu prispela aj nejaká spoločná tradícia, ale nikdy nebude fungovať taká, ktorá vznikne v Budapešti a na Slovensko bude len „exportovaná“.
Autor pracuje na úrade vlády
Článok vyjadruje jeho osobný názor
