Kauza Karlin a ilúzia boja proti korupcii

Kauza Karlin uplynulý týždeň zaplnila stránky novín a televízne spravodajstvo. Publiku sa prezentoval pozitívny historický precedens a dôkaz toho, že v boji proti korupcii sa na Slovensku začalo skutočne „naostro“. A za oponou, v parlamentných a politických kuloároch, sa poslanec Karlin stal cieľom posmešných poznámok a tragikomickým symbolom nemotorného a amatérskeho politického minikorupčníka. Veď si len zoberme fakty. V kufríku poslanca sa našlo päťstotisíc korún, identifikovaných ako úplatok pre poslanca. Ešte raz, poslanec sa dal uplácať sumou päťstotisíc slovenských korún v „kešových“ peniazoch. To vyzerá ako z príručky Ako sa úspešná korupcia robiť nemá. V porovnaní s tým, akým spôsobom sa korupcia dnes realizuje naozaj, pôsobí prípad Karlin sťa príklad z predminulého storočia, provinčnej úrovne a aj to v amatérskom vydaní. Skúste sa spýtať „finančných žralokov“ alebo aj obyčajných daňových a finančných poradcov, ako sa dnes dajú spoľahlivo a bezpečne „uliať“ peniaze. Cez rôzne úverové prevody, dcérske spoločnosti, a tak ďalej a tak podobne. Pre normálneho priemerného smrteľníka päťstotisíc korún nie je malá suma. Jedna Škoda Octavia. V relácii k sumám a objemom, s ktorými sa korupcia na Slovensku všeobecne spája, je to však doslova nič. Omrvinka, po anglicky peanuts. Porovnajme si vo veľkom medializovanú kauzu Karlin s inými číslami. Na Slovensku sa do reštrukturalizácie bankového sektora investovalo viac ako sto miliárd korún. To je sto miliárd vkladov občanov a súkromných spoločností, vytunelovaných rôznymi osobami a skupinami na tajné účty na Kajmanských ostrovoch, či len vo Švajčiarsku. Sto miliárd korún, to je dvestotisíc Karlinov. Tragédiou je, že možno tu na Slovensku tých dvestotisíc ďalších Karlinov naozaj máme. V politike, v štátnej správe, na centrálnej úrovni, vo VUC-kách či v samospráve, v mestách a obciach. Alebo si zoberme aktuálny prípad. Minister vnútra verejne hovorí o tom, že VÚB bola pod rúškom reštrukturalizácie a ozdravenia bankového sektora tunelovaná aj po roku 1998 a škody sa šplhajú do výšky viac ako dve miliardy korún. Absurdný a zároveň veľavravný fakt, že ministerský kolega Vladimíra Palka, minister financií, sa akoby celkom bezdôvodne prihlási a obhajuje osoby, údajne zapletené do tunelovania VÚB, prejdime radšej mlčaním. Späť k podstate. Dve miliardy korún, to je už len štyritisíc Karlinov. Stále dosť. Skutočnou tragédiou je, že všetci dobre vieme, že poslanec Karlin je len maličkou rybkou v obrovskom rybníku. Všetci tak nejako tušíme, že v parlamente, v politike ako takej, v štátnej správe či na obyčajných smotánkach alebo iných spoločenských podujatiach sa pohybuje iks „osobností“, ktoré by korupčného Karlina ľavou zadnou „strčili do vrecka“. Metódy týchto pánov sú také sofistikované a „up-to-date“, a ich mocenské a ekonomické zabezpečenie také pevné, že spravodlivosť je na nich jednoducho krátka. Oproti týmto skutočne veľkým bielym golierom je poslanec Karlin len malým amatérom v stáde svojho druhu. Nedôveryhodné KDH Aby nevznikol mylný dojem zľahčovania roly poslanca Karlina na obetného baránka. Naopak, ak sa dal korumpovať, patrí za mreže. A takisto, prichytenie poslanca NR SR pri trestnom čine brania úplatku je nespochybniteľným pozitívnym historickým precedensom s reálnym odstrašujúcim potenciálom voči ostatným na-korupciu-náchylným. Ako taký si zaslúži ocenenie, presne tak, ako si zaslúži ocenenie práca vyšetrovateľov, zúčastnených na akcii. Je to však precedens, nič menej a nič viac. A bolo by veľkým omylom a ilúziou, zamieňať si tento prípad s naplno rozbehnutým, dôkladným a principiálnym bojom proti korupcii v politike a štátnej správe. O skutočnom boji proti korupcii v najvyššej politike budeme môcť hovoriť až vtedy, keď kameň padne na niektorého poslanca, ktorý má silné stranícke krytie alebo záujmové združenie za svojím chrbtom. Keď budú v putách do cely predbežného zadržania odvážať jedného z koaličných mocných. Keď všetci uvidíme, že na všetkých politikov a štátnych úradníkov sa používa rovnaký meter bez rozdielu. Nie, tak ďaleko ešte skutočne nie sme. A aj verejný imidž ministrov vnútra a spravodlivosti (dvoch nádejných tvárí budúceho KDH) ako odhodlaných a principiálnych bojovníkov proti organizovanému zločinu a korupcii nie je ničím iným ako imidžom, obrazom a teda komunikačným produktom. Starostlivo, cieľavedome, profesionálne a vcelku úspešne budovaným komunikačným produktom. A napriek tomu nedôveryhodným produktom. Nedôveryhodným dovtedy, pokým nebudú do podrobností a dôsledkov došetrené napríklad pochybné okolnosti predaja budovy na Žabotovej ulici v Bratislave firme Maana, blízkej KDH. Nedôveryhodným dovtedy, kým niekto verejnosti nevysvetlí, prečo sa dnes už nikto nezaujíma o finančné pozadie legendárnej Elektry V. Mečiara. Nebude to tým, že za ad hoc ústretovosť HZDS voči nestabilnej koalícii V. Mečiar vymenil relatívny pokoj od vyšetrovateľov ministra Palka či prokuratúry? Pokiaľ všetky tieto indície a podozrenia ostávajú na stole, nedá sa hodnotiť ťaženie ministrov Palka a Lipšica proti korupcii inak ako politicky selektívne a účelové. Pokiaľ sa tak nestane, nemá KDH ani najmenšie právo nárokovať si pre seba status morálnej autority v rámci skorumpovanej slovenskej politiky. Takáto politika nemá nič spoločné s principiálnym bojom proti korupcii, ale naopak je o to väčšmi politicky účelová a pokrytecká. Pokým sa tak nestane, nejde o nič viac ako o to, že KDH má dnes v ruke silné mocenské štátne páky v oblasti výkonu práva a spravodlivosti a veľmi efektívne a úspešne s nimi politicky narába. Úspešne smerom k politickým oponentom a úspešne smerom k verejnosti. To však je na stranu, ktorá si nárokuje profil morálnej autority slovenskej politiky, veľmi, veľmi málo. Korupcia naša každodenná Mierne náznaky intenzívnejšieho boja proti korupcii politickej a štátnej moci tu dnes sú. To treba uznať. Nakoniec, schválený je posilnený agent provokatér. Pred schválením sú zákony o konflikte záujmov, o preukazovaní pôvodu majetku a takisto evergreen o zúžení poslaneckej imunity. Na týchto hlasovaniach a na výsledných produktoch týchto návrhov zákonov sa ukáže, či tu máme v oblasti boja proti korupcii novú, lepšiu kvalitu. Prehnaný optimizmus vopred určite nie je na mieste. Voči niektorým z týchto zákonov existujú výhrady. Ústavné, ľudskoprávne či trestnoprávne. Nie sú však na mieste. Naša spoločnosť je korupciou prerastená a prehnitá v takej miere, že radikálne a sčasti aj kontroverzné riešenia sú nevyhnutné. Aj kauza Karlin a fakt, že všetci veľmi dobre vieme, že je len jedna z tisíc podobných, nám len znovu potvrdili, čo všetci tak nejako vedome-podvedome vieme. Vieme, lebo sa s tým každodenne stretávame. Kto z nás už môže bez zapochybovania povedať, že sa v živote nesnažil „uhovoriť“ policajta, nevybavoval rodinnému príslušníkovi dobrého chirurga, alebo „neurýchľoval“ nejakú vec na úradoch, lebo čas tlačil. Úprimne? Nikto. Hranice medzi všimným a úplatkom sa dajú len ťažko jasne definovať. Korupciu v malom tu všetci svorne veselo tolerujeme. „Veď čo už my, v malom.“ Lenže problém je v tom, že takýmto prístupom vytvárame spoločenskú atmosféru tolerovania korupcie vo veľkom. Znižujem štandardy na posudzovanie bezúhonnosti tých hore. A to už je problém. Veď čo už je to za spoločnosť, v ktorej normálny a v podstate šikovný je ten, kto na hrane zákona či jeho obídením kradne, a ten, čo tak nerobí, je čudák a blázon? Proti takémuto korupčnému morálnemu marazmu spoločnosti štandardné metódy a nástroje nemajú ani najmenšiu šancu. Na radikálny problém treba radikálne riešenie. Toto pravidlo neplatí všade, v otázke boja proti korupcii na Slovensku však istotne.