Tvrdiť, že kapitalizmus minulý týždeň skrachoval, nie je len prismelé, ale je to priamo v rozpore s tým, čo sa skutočne stalo. Ak sa niečo vo vzťahu ku kapitalizmu stalo, tak to, že aj ľudia, ktorí mu pod tlakom všadeprítomnej propagandy veria, mohli spoznať jeho pravú tvár. Lebo by bolo naivné domnievať sa, že sa to naozaj stalo, takže nič zásadné sa ani v blízkej budúcnosti meniť nebude. To však neznamená, že by sme nemali poukázať na príčiny, ale najmä na spôsoby riešenia globálnej krízy na finančných trhoch. Práve tie totiž ukazujú, že kapitalizmus sa lieči výsostne socialistickými metódami. Opakovane opisovať, čo sa stalo začiatkom minulého týždňa v USA nemá zmysel. Napokon, nebol to začiatok novej krízy, ale pokračovanie starej, ktorá trvá už asi rok. Rozdiel je v tom, že až doteraz sa jej dôsledky neprejavili takým razantným spôsobom. A nebol by sa ani teraz, keby konzervatívna pravicová vláda na chvíľu nebola uverila, že neviditeľná ruka trhu naozaj existuje. Finančné trhy – virtuálna realita Jedna z najväčších investičných bánk na svete skrachovala vo chvíli, keď jej americká vláda odmietla hodiť záchranné koleso v podobe miliárd dolárov, ktoré by pomohli zakryť jej katastrofálne investičné aktivity. Minister financií Henry Paulson predminulý víkend sebavedome odkázal, že po pomoci pre hypotekárne firmy Fannie Mae a Freddie Mac je už koniec federálnej záchrane finančných spoločností a ubezpečil verejnosť o „spoľahlivosti a odolnosti amerického finančného systému“. Banka preto vyhlásila bankrot, čo vzhľadom na jej veľkosť nevyhnutne muselo vyvolať reťazovú reakciu. Dôležitý je fakt, že naraz sa ukázalo, že v podobnej situácii sú aj ďalšie veľké banky a poisťovne – ich investície sú v skutočnosti len prázdne bubliny; obchodujú s cudzími peniazmi a nakupujú za ne prísľuby, predpoklady, prognózy a očakávania. Nejde teda o investície do skutočného majetku či reálneho podnikania, ktorého výsledkom je reálny produkt, ktorý sa dá reálne predať za reálne peniaze. Pád Lehman Brothers na chvíľu poodhalil tajné zákutia svetového finančného trhu, do ktorých občania nevidia. Keby totiž videli, nikdy by investičným bankám a možno ani poisťovniam nezverili svoje úspory. A ak by to aj spravili, vedeli by, že nemôžu očakávať reálne výnosy, respektíve o ne môžu kedykoľvek – aj keď sa na prvý pohľad nič nedeje – prísť. Jasne sa ukázalo, že finanční obchodníci pracujú vo svete virtuálnej reality, ktorú sami do značnej miery vytvárajú a tzv. deriváty sú len nástroje, ktoré komplikujú systém, aby bolo čo najproblematickejšie sa v ňom vyznať. Lenže so skutočným svetom to má spoločné len peniaze, ktoré nepatria samotným obchodníkom. Príkladom je „obchodovanie“ hedgeových fondov, ktoré americká Komisia pre cenné papiere obviňuje z toho, že prispeli k terajšiemu zlému stavu na akciových trhoch. Hedgeové fondy totiž zarábajú práve na tom, že klesajú ceny akcií. Robia to tak, že si akcie na istý čas od makléra iba požičajú a vzápätí ich predajú. Ak zakrátko cena takýchto akcií klesne, odkúpia ich naspäť, ale už za aktuálnu, teda nižšiu cenu. Akcie potom vrátia maklérovi a rozdiel medzi vyššou cenou, za ktorú akcie predali a nižšou, za ktorú ich spätne odkúpili, tvorí ich čistý zisk. S akciami sa pritom v skutočnosti nehýbe, všetko je len „akože“, až na zisk hedgeového fondu. Ten je skutočný. Vymyslené zdražovanie Takéto obchodovanie má pritom v iných oblastiach ďalekosiahle dopady na obyčajných ľudí po celom svete. Svetové nakupovanie a predávanie komodít sa neriadi ich reálnou produkciou. Ceny ovplyvňujú iné faktory. Spomeňte si na zdražovanie potravín, ktoré bolo v poslednom období celosvetovým trendom. Väčšina analytikov a niektoré svetové organizácie dokola opakovali, že dôvodom je nárast spotreby v ekonomicky rýchlo rastúcich krajinách (najmä Ázia so zvyšujúcim sa počtom obyvateľov), zvýšenie dopytu po potravinách lepšej kvality, prípadne neúroda, alebo slabá úroda v producentských štátoch. Avšak už pred časom sa objavili varovania niektorých odborníkov, že v skutočnosti ide len o špekulácie a rast cien iba zvyšuje príjmy komoditných obchodníkov. V praxi to totiž na komoditných trhoch vyzerá inak než v obchodoch s potravinami. Keď prídete na nákup, platíte za reálny tovar, ale na burzách sa kupuje a predáva niečo, čo ešte ani neexistuje. Obchodníci na nich dohadujú ceny napríklad budúcej úrody, niekedy dokonca i dva roky dopredu. Vychádzajú pritom z nejakých očakávaní a predpovedí, ale nie zo skutočnej produkcie a zo skutočnej spotreby. Lenže ceny, ktoré si s takým predstihom dohodnú, ovplyvňujú ceny neskôr už existujúcej produkcie, ktorá sa expeduje na pulty predajní. A tak na základe toho, že si niekto myslí, že o dva roky bude nízka úroda pšenice, a preto za ňu ponúkne vyššiu cenu, platíme za chlieb a pečivo viac už teraz, hoci nedostatok obilia zatiaľ nehrozí. Podľa niektorých zahraničných odborníkov nevyvolali ani súčasný rast cien potravín skutočné problémy – nízka produkcia a vysoký dopyt, ale iba špekulácie obchodníkov na komoditných trhoch. Tí sa do komodít pustili preto, lebo kríza na trhu s akciami im ohrozila zisky. Stiahli teda peniaze z akciových trhov a presunuli ich na nákup komodít, napríklad potravín. Keďže „voľných peňazí“ mali zrazu relatívne veľa, pokojne za pšenicu či ryžu ponúkli vyššie ceny. Tým vyvolali zdraženie na celom svete aj bez logického dôvodu. A neprekáža im to, lebo tak majú istotu, že budúcu úrodu im už nikto „nevyfúkne“. Teoreticky síce môžu aj na tejto investícii prerobiť, ale súčasný dopad na koncových spotrebiteľov to neovplyvní – potraviny dražejú a ľudia majú väčšie problémy sa k nim dostať. Drasticky to dokazujú najmä obrázky z niektorých afrických krajín. Na svetových trhoch sa teda miliardy hýbu bez toho, aby sa pritom hýbal aj nejaký reálny tovar. Spomínané hedgeové fondy vytvárajú svoje nemalé zisky bez toho, aby sa hodnota akcií – hodnota firmy, ktorá ich vydala – naozaj menila: k horšiemu, či k lepšiemu. Hodnota, krytá napríklad reálnou produkciou alebo dlhodobou pozíciou firmy na trhu, sa v skutočnosti vôbec nemusí zmeniť. Zisky z podvodov a lží Hedgeové fondy už dlho obviňujú z toho, že zámerne a cielene prispievajú k poklesu cien akcií, keďže inak by na nich nezarobili. Situáciu na akciových trhoch môžu ovplyvňovať napríklad tým, že „vypúšťajú“ do sveta negatívne informácie o konkrétnej firme alebo používajú rôzne iné nečestné praktiky. V súčasnom svete vrituálnej mediokracie to nie je nijaký problém – novinárov nezaujíma pravda – radi napíšu o všetkom, čo zaváňa škandálom. A neraz aj o tom, čo si nemôžu overiť, lebo tomu jednoducho nerozumejú. A tak je poľahky možné narobiť problémy aj veľkej a zároveň zdravej firme, ktorá prosperuje; treba len v správnej chvíli „vypustiť“ ten pravý „balónik“, ktorý medzi investorov zaseje nedôveru a výsledok sa dostaví. Ceny akcií klesnú a hedgeový fond môže urobiť svoj špinavý obchod. Niekto zarobí aj na takomto „obchode“, ale je zrejmé, že ani glorifikovaný trh nie je perpetum mobile na peniaze – ak ich na jednej strane niekto zarobí, musí byť na strane druhej zasa niekto, kto ich stratí. A v takej situácii sa môžete pokojne ocitnúť aj vy, resp. niekto, kto by mal obchodovaním s vašimi peniazmi zvýšiť výnos z nich. Nehovoriac o tom, že takýto pokles cien akcií môže spôsobiť firme aj hlbšie problémy, napríklad v podobe prepúšťania zamestnancov či znižovanie výdavkov na nich. A to všetko len preto, že zverejnenie vymyslenej negatívnej správy „zamáva“ dôverou investorov a ich očakávaniami. Kľúčové faktory: psychológia Tieto príklady poukazujú na to, čo skutočne hýbe svetovým obchodom, nech už ide o obchodovanie s peniazmi, akciami alebo komoditami. Najlepšie to bolo minulý týždeň vidieť na používaní pojmov, ktoré priam kričali so všetkých „analýz“ vzniknuvšej situácie – či už to bolo v novinách, v televíziách alebo na internete. Všade dominovali slová strach, obavy, neistota, panika, zúfalstvo. Ekonomickí odborníci nás pritom roky presviedčajú, že ekonómia je exaktná veda a preto sa možné deje v oblasti hospodárstva dajú pomerne presne prognózovať. Stačí poznať nejaké premenné, ktoré potom treba ich dosadzovať do správnych rovníc a výsledky sú jasné. Napokon, práve takéto poznanie nám vraj umožňuje investovať tak, aby sme na tom zarobili a vraj práve preto sa do takéhoto investovania môže pustiť takmer každý. Lenže teraz sa ukazuje, že to jednoducho nie je pravda. Strach, obavy, či panika nie sú matematické ani fyzikálne pojmy, patria skôr do oblasti sociológie, politológie a predovšetkým psychológie. Pritom sa všetci analytici v týchto dňoch zhodujú na tom, že práve toto sú rozhodujúce faktory ovplyvňujúce svetovú ekonomiku. Akéže tam hlboké ekonomické procesy? Obyčajné ľudské pocity, od ktorých závisí, čo sa na finančných trhoch bude diať, takže šikovný sociológ či psychológ dokáže trhy ovplyvniť viac, než stoka „ekonomických analytikov“. Ale ak je to tak, vzniká zásadná otázka, nakoľko možno veriť ekonomickým prognózam, od ktorých sa odvíja úspech a neúspech investovania. Povinná poznámka pri reklamách DSS, že „minulé výnosy nie sú zárukou budúcich výnosov“, má kľúčový význam. Minulé výnosy totiž nielenže nie sú „zárukou“, ony nemajú pre budúce výnosy nijakú referenčnú hodnotu. Nevznikli totiž na základe nejakých pevných a exaktne platných pravidiel (napr. matematických výpočtoch či prírodných zákonov), ale iba preto, lebo namiesto strachu, obáv a paniky vládol pokoj, dôvera a istota. „Obyčajné“ ľudské faktory, ktoré dobrý manipulátor zmení, kedy sa mu zachce. Opäť zachraňuje štát Globálna zmena spoločnosti prináša aj zmeny v myslení a konaní jednotlivcov. Predpovedať ich správanie a reakcie na rôzne udalosti je oveľa ťažšie ako v minulosti. Spolu so schopnosťou presúvať kapitál z jedného konca sveta na druhý v priebehu sekúnd sa finančné obchody stali riskantnejšie a hospodárstva nestabilnejšie ako kedykoľvek predtým. Bežnou súčasťou „moderného“ životného štýlu sa stávajú neistota a z nej vyplývajúca nervozita, strach a obavy. Predpovede majú v takej situácii hodnotu veštby. A hoci kapitalistických manipulátorov z toho môže trafiť aj šľak, jedinou akou-takou istotou pre tento chaotický trh je zásah štátu. George Bush chce požiadať Kongres o 700 miliárd dolárov, aby od súkromných spoločností odkúpil zlé hypotekárne úvery. Centrálne banky USA, Kanady, Japonska , Veľkej Británie, Švajčiarska a eurozóny sa dohodli, že na finančný trh dodajú 240 miliárd dolárov. AIG dostala od vlády výpomoc vyše 80 miliárd dolárov. A Británia znárodnila veľkú investičnú banku, aby jej pomohla pred úplným krachom. Bývalý hlavný ekonóm Svetovej banky Joseph Stiglitz, ktorý na tomto poste skončil z vlastnej vôle, varuje, že „neviditeľná ruka trhu je poriadne ochromená“. Slovenský premiér Robert Fico vyhlasuje, že v jej existenciu ani neverí. A nie je sám. Aj keby bola len ochromená, čo už môžete dokázať s chromou rukou? Kapitalizmus ukazuje opäť svoju pravú tvár: potvrdzuje, že základnou filozofiou jeho úspechu je privatizáciou ziskov a zároveň kolektivizácia strát. Inak povedané, zisky idú do súkromných vreciek, ale straty musia hradiť všetci – zo svojich daní. Ak niečo môžeme na základe doterajších skúseností s istotou predpovedať aj do budúcnosti, tak to, že kapitalizmus potrebuje na svoje prežitie socialistickú solidaritu. Ale v obrátenom garde. Autor je ekonomický novinár
