Na trati Piešťany – Vrbové sa po 32 rokoch ozvalo trúbenie vlaku. Dychtiví pasažieri sa do dvoch vagónov takmer nepomestili. Možnosť nasadnúť do Kače alebo Kačice, ako svoj vláčik kedysi miestni volali, totiž nevyužili iba pamätníci pravidelnej linky, ale aj prekvapivé množstvo drobizgu a mládeže.
Napriek záujmu verejnosti o takúto formu dopravy sa vrbovská železnica obrodí zrejme len z času na čas ako turistická atrakcia. Druhé nástupište piešťanskej železničnej stanice sa hemžilo národom už desiatky minút pred odpískaním prvej jazdy. Historický motorový rušeň, skonštruovaný v päťdesiatych rokoch minulého storočia, sa stretol s realitou 21. storočia – s digitálnym fotoaparátom alebo kamerou v ruke každého pasažiera. Do Kačice s drevenými lavicami však nevstupovali Japonci, snímacia technika zamestnávala predovšetkým ruky miestnych obyvateľov. Pre mnohých z nich avizovaná nostalgická jazda skutočne znamenala oživenie spomienok na denné dochádzanie do školy či do roboty. „Bývali sme pri trati, a keď sme počuli, že prichádza Kača, rýchlo sme zo šnúr na dvore schovávali opranú bielizeň,“ spomína s úsmevom Viera z Piešťan. „Pôvodný parný vlak vypúšťal oblaky sadzí. Keby sme prádlo nezvesili, ostalo by čierne.“ Motorovú súpravu, ktorá sa v ten deň päťkrát obrátila medzi Piešťanmi a mestečkom Vrbové, vyrobili v roku 1955. Patrí do generácie vlakov, ktoré sa často využívali v povojnovom období a na našich tratiach sme ich mohli vídať do roku 1984. Usporiadatelia z miestneho občianskeho združenia Čango si ju požičali od spoločnosti Považské dráhy Žilina. Miestnym tým urobili nevídanú radosť. Keď „motoráčik“ za trúbenia a nadšeného detského kriku po desaťkilometrovej ceste dorazil do cieľovej stanice, zapratanej skladovanými koľajovými poliami, vítala ho dychovka. Vlaku, ktorý meškal 32 rokov, okoloidúci mávali, kedykoľvek sa vynoril z polí a hájov medzi obydliami. Dokonca aj tváre vodičov v šnúre áut, zastavených na roky nepoužívanom železničnom priecestí, odrážali prevažne pozitívne emócie. Napokon, možno aj oni smerovali tam, kam cestujúci v Kačici – na vrbovský letný jarmok. „Akcie ako folklórne slávnosti alebo jarmoky využívame, aby sa nám podarilo prilákať ľudí na jazdu a zatraktívniť región,“ hovorí dobrovoľný sprievodca Vladimír Vacula z Čanga. „Usilujeme sa o záchranu, oživenie a využitie vrbovskej trate, ktorá má už 104 rokov.“ Osobné vlaky na nej prestali premávať v roku 1978 a sporadická nákladná doprava ustala v roku 1993. Odvtedy je odsúdená na zánik. Vďaka nadšencom sa na nej v novom tisícročí niekoľkokrát do roka povozia aspoň dreziny či motorový vláčik. Hoci to tak možno zatiaľ nevyzerá, doba praje ekologickým alternatívam, medzi ktoré bezpochyby patrí železničná hromadná doprava. Čas, keď sa vrbovská trať a iné lokálne železnice znovuzrodia na úkor áut a autobusov, určite ešte príde.
