Zdá sa, že staré porekadlo „žiadna správa – dobrá správa“, sedí na Macedónsko. Čo však sedí ešte väčšmi, je obrátený uhol interpretácie – správy odtiaľto prichádzajúce – hoci zriedkavo – sú zvyčajne zlé. Vojna v roku 2001 proti albánskym ozbrojeným gerilám v hornatých regiónoch na hraniciach s Kosovom na chvíľu vyzerala tak, že sa vymkne spod kontroly. Krajine sa ale podarilo tomu vyhnúť, aby sa ponorila do totálnej etnickej vojny. Kombinácia medzinárodnej pomoci, sprostredkovania a tlaku, aj keď zohrala v konflikte kľúčovú úlohu, nebola jediným dôvodom. Zdá sa, že Macedónska republika dokázala, že disponuje krízovou absorbčnou kapacitou neznámeho pôvodu. Nie je to ani výnimočná múdrosť jeho politikov, ani mierová predispozícia jeho populácie. Nebol to zdravý rozum a pragmatizmus, ktorý prevládol v najdramatickejších okamihoch, posilnený rokmi blízkeho pozorovania krviprelievania a deštrukcie navôkol? Napriek tomu by to zrejme nestačilo bez strategických úvah zvonku a strachu z rozšírenia konfliktu po celom Balkáne. Smrť prezidenta Borisa Trajkovského pri havárii lietadla vo februári tohto roka opäť dostala Macedónsku republiku do titulkov, hoci samozrejme len na deň či dva. Odpoveď politického systému krajiny bola úctivá a zdržala sa manipulácie s tragédiou. Voľby nového prezidenta boli vyhlásené v riadnom, ústavne stanovenom termíne a prvé kolo bolo všetkými pozorovateľmi opísané ako demokratické a bez akýchkoľvek problémov, čo dovtedy nebývalo zvykom. V predvečer druhého kola (túto stredu, 28. apríla) namiesto toho, aby sme sa zaoberali prognózou a predpoveďami, sa radšej pozrime na nedávnu minulosť tohto štátu v srdci Balkánskeho polostrova.
Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko Čo hovorí priemernému Európanovi (vrátane Slovákov) názov štátu? Tí, ktorí sledujú procesy po roku 1989 v juhovýchodnej Európe, si spomenú, že týchto 24 000 kilometrov štvorcových sa stalo v roku 1991 nezávislou krajinou, keď dva (a o čosi viac) milióny duší tam žijúcich čestne prehlásili – v referende -, že si želajú vytvoriť štát pod názvom Macedónska republika. Títo dobre informovaní občania by si tiež pamätali vášnivé (opatrná voľba slov) reakcie zo strany gréckej vlády proti drzému použitiu patentovaného starovekého gréckeho názvu – Macedónsko – hŕstkou Slovanov a Albáncov. Došlo k prebudeniu emócií, zhromaždeniam s miliónovou účasťou, obchodnému embargu, zablokovaniu medzinárodného uznania vinou gréckeho veta, zmene štátnej vlajky a vcelku k trom rokom vznášania sa v diplomatickom vzduchoprázdne až do roku 1994, keď OSN prijala nový štát pod kompromisnou formulkou „bývalej juhoslovanskej republiky Macedónsko“ (angl. skratka FYROM). Odvtedy sa mnoho vecí zmenilo, Grécko sa medzitým stalo najväčším zahraničným investorom, no kompromisná formulka je stále platná. Teraz, keď je Juhoslávia oficiálne nahradená federáciou Srbska a Čiernej Hory, je „bývalá juhoslovanská republika Macedónsko“ posledným štátom, ktorý vo svojom názve obsahuje slovo Juhoslávia. A nie je pravdepodobné, že sa táto úradná formulka v dohľadnej dobe zmení. Tí, ktorí si nepamätajú túto epizódu, si možno veľmi dobre spomenú na zaujímavý „jazykový spor“, v ktorom sa Macedónsku podarilo zhoršiť si vzťahy s východným susedom – Bulharskom. Bulharskí politici (a nielen oni) radi poukazujú na to, že ich krajina bola prvá, ktorá uznala nezávislosť Macedónska, no to, čo tento fakt devalvuje, aspoň v očiach Macedóncov, je bulharské, síce diskrétne, ale stabilné a pevné nástojenie na tom, že vníma Macedónsko ako druhý bulharský štát, pretože naozaj ide o miesto, kde sa odohrali niektoré z najslávnejších momentov bulharskej histórie. Ako akémukoľvek inému balkánskemu problému, ktorý je hlboko zakorenený v histórii, aj tomuto sa podarilo prerásť do kultúrnej vojny v symbolických otázkach. Je jazyk, ktorým sa hovorí v Macedónsku, naozaj „macedónčinou“ (kodifikovanou až v roku 1944) alebo je táto reč len dialektom bulharčiny? Keďže neexistoval konsenzus o pomenovaní jedného zo signatárskych jazykov, nedošlo ani k podpísaniu žiadnych dohôd o spolupráci medzi dvoma susedmi. Táto trochu groteskná situácia trvala do roku 1998, keď pomocou ďalšej kompromisnej formulácie boli jazyky pomenované „podľa jednotlivých ústav oboch krajín“. Ak by bola takáto procedúra ponižujúca pre „bratov“, musela byť dostatočne dobrá pre priateľov. Dalo by sa povedať, že na pozadí týchto problémov, odhliadnuc od podstatných strát (grécke embargo takmer rozmliaždilo ekonomickú chrbticu krajiny), Macedónsko vcelku získavalo v tej miere, v akej sa mu darilo navonok projektovať obraz malej nevinnej obete egoistických a dokonca bizarných politických vášní jeho väčších susedov. Viac než kompatibilným k tomuto obrazu bolo správanie sa severného suseda – Srbska – v 90. rokoch, ktorý odmietol napríklad participovať na spoločnej demarkácii hraničnej čiary medzi oboma krajinami. Dalo by sa tiež dodať, že odmietanie ortodoxných inštitúcií Macedónska ( čiže macedónskej ortodoxnej cirkvi) srbskou ortodoxnou cirkvou a jej nástojenie na tom, že schizmatici v Macedónsku by mali (opätovne) uznať predvojnový stav podriadenosti srbskej ortodoxnej cirkvi, neohrozili existenciu štátu. Všetky tieto vonkajšie prekážky mali svoju váhu a strategické odozvy. Paradoxne, ako som naznačil, do istej miery slúžili procesu homogenizácie a vlasteneckej mobilizácie, takej potrebnej v prípadoch odtrhnutia sa od kedysi mocnej a vplyvnej federácie, keď sa berie na seba riziko nezávislosti. Teraz, 13 rokov po referende, komplex podradnosti a nedostatočné sebavedomie je, zdá sa, na ústupe. Hoci ešte pred nedávnom reči o tom, že nezávislosť nového drobného štátu bude viesť k hladovaniu a ekonomickej katastrofe, mnohým nezneli ako úplný nezmysel.
Malý bojovník v nepriateľskom regióne Na druhej strane nebol korektný ani obraz statočného malého bojovníka na nepriateľskej regionálnej scéne, ktorý bol zdieľaný a prezentovaný mnohými Macedóncami. Prvý dôvod – ku ktorému sa nebudem obzvlášť vyjadrovať – je ten, že keď došlo k vonkajším problémom, nebolo v tom Macedónsko nevinne. (Zmienim sa len o kontroverznej voľbe štátnej vlajky, ktorá rozzúrila Grékov, alebo o tvrdohlavej a nekompromisnej odpovedi k rovnako tvrdohlavému a agresívnemu stanovisku bulharskej diplomacie.) Druhý dôvod, a ten má pre budúcnosť štátu existenčnú dôležitosť, je vnútorný zápas Macedónskej republiky pozdĺž línie etnického rozdelenia. Bok po boku – v premenlivých počtoch – žijúci slovansky hovoriaci ortodoxní Macedónci a moslimskí Albánci (takmer) nikdy neukázali v činoch solidaritu, aj keď sa pozeráme hlboko do minulosti. Tieto dve komunity majú odlišné vnímanie takmer všetkého, čo sa spája s otázkami, ako by mal spoločný štát vyzerať – od jeho symbolov až k politickému systému. Názory na medzinárodnú pozíciu štátu sú menej rozdielne – aj Albánci aj Macedónci sa zasadzujú za viac-menej pevný záväzok s NATO a za európsku integráciu. Krajina podala žiadosť o vstup do EÚ niekoľko dní po smrti prezidenta Trajkovského vo februári tohto roka. Po tomto úvode sa sústredím na problémy. Krajina, diplomacia ktorej po celé 90. roky hrdo opakovala, že nezávislosť získala bez vypálenia čo i len jednej guľky, sa dožila svojho dielu krviprelievania v roku 2001, desať rokov po referende o nezávislosti. Vo všeobecnosti panuje dojem, že počas tých desiatich rokov sa premárnila príležitosť na dosiahnutie trvalej dohody medzi Albáncami a Macedóncami o tom, aký druh spoločného štátu by mali mať. Trvalá participácia albánskych strán na všetkých úrovniach politického procesu – od municipalít až po vládu – nevyriešila ich základné ťažkosti. Nenaučila ich ani hodnotám inštitucionalizovaného spôsobu riešenia problémov. Aby som sa vyhol dlhej a komplikovanej chronológii straníckej politiky v macedónskom a albánskom politickom tábore v rámci Macedónskej republiky, zdôrazním tie body, v ktorých sa tieto dve komunity navzájom míňajú. Macedónci vidia svoju krajinu ako národný štát s ich rozhodujúcou úlohou ako štátotvorného činiteľa. Pokiaľ ide o históriu, je to pravda, pretože myšlienka macedónskej nezávislosti nikdy nebola podporovaná albánskymi elitami, aspoň nie vo významnom množstve (prečo by aj mali, keď im išlo o ich vlastné národné ideály?). Albánci bojkotovali aj referendum o nezávislosti v roku 1991, keď vysoko disciplinovaní albánski voliči poslúchli výzvu svojich politických lídrov. Tento postoj sa stal príkladom smutného zlyhania, aby bol histórii krajiny poskytnutý príklad spoločného politického úsilia, ktorý by viedol k posilneniu zásluh albánskej komunity ako dôležitého štátotvorného faktora. Z macedónskeho pohľadu sú Albánci extrémne nelojálni, napriek tomu, že sú im poskytnuté všetky možné menšinové práva. Takmer všetkých Macedóncov irituje a provokuje napríklad prax vyvesovania albánskej národnej vlajky – vlajky cudzej krajiny – vo všetkých Albáncami ovládaných municipalitách v Macedónsku. Albánci nevidia svoju budúcnosť ako menšina v Macedónsku. Hoci reprezentujú 25 % populácie krajiny (niektorí albánski lídri by radi nafúkli toto číslo až na absurdných 40 %), sú presvedčení o tom, že demografické trendy a dynamika pracujú pre nich. Bez ohľadu na to, či to zostane len zbožným želaním Albáncov (a zdrojom paranoje u Macedóncov), alebo nie, faktom zostáva, že sa usilujú o rovný ústavný status v Macedónskej republike. V tomto chápaní rovnosť zahŕňa podporovanie albánskeho jazyka ako druhého úradného jazyka, tvorbu plnohodnotných národných inštitúcií pre Albáncov na všetkých úrovniach, ktorá by, pravdepodobne, nebola ďaleko od dvojnárodného belgického modelu. Ale aj menej radikálne modely rovnosti sú pre Macedóncov synonymom straty ich vlastného štátu. Ich všeobecne zdieľaným postojom sa stáva podozrievavosť voči „ozajstným zámerom“ Albáncov. Nanešťastie, mnohé zo správania albánskych politických lídrov, ktoré je často dvojzmyselné až pokrytecké, nepomáha pri prekonávaní tohto strachu (jedna vec platí pred vlastným elektorátom, iná pre médiá v macedónskom jazyku a ešte jedna pre medzinárodné médiá). Pre Macedóncov je frustrujúcim pozaním, že po 13 rokoch spoločnej participácie na demokratickej hre (nehovoriac už o longue durée života bok po boku pri meniacich sa štátoch a ideológiách v minulosti) je albánsky politický tábor stále nepreniknuteľnou pevnosťou. Vymyká sa aj pojmom politického chápania politických analytikov z „druhej strany“ etnického rozdelenia, a to sa už nezmieňujem o obyčajných občanoch. V Macedónsku panuje všeobecný dojem (a viera – založená na rozumnej miere skúseností), že albánska politická artikulácia sa delí na „oficiálnu“ a „neoficiálnu“ sféru, na niečo, čo by mohlo byť označené za etno-lingvistickú a politickú extenziu súkromnej a verejnej sféry sebavyjadrovania. Toto pochopenie sa ako „cosa nostra“ (len v doslovnom význame „naša vec“) postupne a efektívne zničilo zvyšky dôvery – nikdy príliš veľkej – medzi Macedóncami. Pretože nech povie ten či onen albánsky politik čokoľvek „pre záznam“, Macedónci sa vyžívajú na národnej úrovni v hádankách o tom, čo bolo povedané „mimo záznam“, a to v zmysle „aké sú ich skutočné plány?“ Táto bizarná podmienka je podporovaná faktom, že albánskemu jazyku Macedónci väčšinou vôbec nerozumejú, kým väčšina Albáncov hovorí a rozumie macedónčine na rôznych stupňoch – od chabého po perfektný stupeň zvládnutia. Pre Albáncov je obraz macedónskej politickej elity spojený s obrazom podkopávania dôvery. Pre nich sú to macedónski politici, ktorí hovoria jednu vec „Európe“ o rovnosti a demokracii, zatiaľ čo doma nerobia nič. Nedbanlivosť a chybné premisy sú zbraňami slabých. Jednou z nich je preto aj obraz macedónskych politikov – tí nikdy nemali silu zriecť sa požiadaviek na albánsku časť obyvateľstva, ani vôľu (a cnosť) prijímať nepopulárne činy.
Vzájomná nedôvera Všeobecné vzájomné percepcie sa tak zdajú byť ovládané takmer úplným nedostatkom dôvery. Vojna v roku 2001 priepasť medzi nimi len prehĺbila. Medzinárodné spoločenstvo, teda EÚ a USA, si vynútili koniec vojny, ako aj Ochridskú rámcovú dohodu – spôsob, ako zastaviť konflikt predtým, než sa vyvinie do najhoršieho scenára. Tento „uvalený“ koniec vojny bol zamýšľaný tak, aby zabránil víťazstvu kohokoľvek. Rámcová dohoda podporuje „mäkkú“ konsenzuálnu demokraciu, zabraňujúc možnosti, ktorá sa diala v dekáde pred vojnou, totiž prehlasovaniu jedného, menejpočetného etnického bloku, druhým. Predpokladalo sa, že neexistencia víťaza vojny umierni obe strany a urýchli ich vzájomnú spoluprácu na vylepšenom základe. Avšak to, na čom záleží, nie je skutočná, ale vnímaná situácia. Albánci upadli do triumfálnej nálady z toho, čo si predstavujú ako reťaz albánskych víťazstiev „nad slovanskými okupantmi“ – rovnako v Kosove, ako v Macedónsku. Ich všeobecné presvedčenie je, že USA podporuje albánske nároky a úsilie, čo iste nestimuluje umiernenosť tónu pri formovaní ich politických vízií. Macedónci, za seba, prechádzajú na národnej úrovni istým druhom trpkej depresie a porazenectva. Produkovanie konšpiračných teórií a hlboká nedôvera k tomu, čo sa vcelku označuje ako „Západ“ sú pravdepodobne ešte väčšie než v povojnovom Srbsku. Ranená pýcha prechádza do populárnych vysvetlení typu „oni (Američania, EÚ) nám nedovolili vyhrať vojnu“. Dominuje v nich pocit pokorenia po priamej zrážke s opovrhovanou menšinou. Zrážka, ktorá nepriniesla víťazstvo, mohla byť len porážkou. To, čo pomáha sebaúcte pred totálnym kolapsom, sú kompenzačné mýty (hoci čiastočne pravdivé) o cudzích žoldnieroch a amerických poradcoch, bojujúcich na druhej strane. Úprimná podpora pre Ochridskú rámcovú dohodu („uvalená“, „kapitulácia“…) neexistuje, hoci politické elity sú si súčasne vedomé jej nevyhnutnosti. Škoda, že neexistuje žiadny seriózny pokus spopularizovať túto dohodu ako prvý kus štát formujúceho dokumentu, ktorý bol podpísaný zástupcami oboch komunít.
Smrť prezidenta Zrútenie prezidentovho lietadla nad Hercegovinou pred dvoma mesiacmi zbavilo Macedónsku republiku najsilnejšieho verejného podporovateľa Ochridskej dohody. Občania Macedónskej republiky preukázali veľké uznanie Borisovi Trajkovskému ako človeku mieru a dialógu, docenenie, ktoré nebolo dostatočne demonštrované počas jeho života. Teraz je čas ukázať, ako o tom naozaj zmýšľajú. Alternatíva ku kvázi dvojnárodnému modelu, podporovanému dohodou, je známa – narysovanie nových línií etnického rozdelenia (nech je to vnútornou federalizáciou alebo skutočnou separáciou) a to, čo by potom s istotou nasledovalo, s presunom ľudí. Pretože jedna vec sa zdá byť istou – takýto scenár (s vojnou alebo bez nej) by posunul mnohých ľudí oboch národností na tú vždy nesprávnu stranu línie. Napriek tomu sa niektoré veci javia byť v tomto množstve neistoty, spojenej s Macedónskou republikou, istými. Jednou je to, že pravdepodobne v tejto krajine ešte nebola a ani v najbližšej budúcnosti nevznikne vláda, ktorá by nezahŕňala albánsku stranu ako koaličného partnera. Tento model, hoci je ďaleko od toho, aby garantoval mier a harmóniu, je školou spoločnej zodpovednosti za spoločné dobro. Záverečnou skúškou bude musieť prejsť nielen politická trieda tejto krajiny, ale aj jej občania. Po druhé, vieme, že macedónsky prezident môže byť zvolený s albánskymi voličmi alebo bez nich. Demografická realita je taká, že dnes je ťažké nielen uvidieť albánskeho kandidáta, ako vyhrá prezidentské voľby, ale aj Albánca, ktorý by prešiel prvým kolom. Obe komunity praktizujú tiež prísne etnické hlasovanie, čo mimoriadne znižuje možnosť volebného prekvapenia, prekračujúceho etnickú lojalitu. Tak je pre albánske strany prvé kolo zaujímavou príležitosťou, aby si overili za štátne financie popularitu svojich politických vízií medzi exkluzívne vlastným elektorátom. Ale keď budú hlasovať v druhom kole za macedónskeho kandidáta, ako sa to stalo pri voľbe Borisa Trajkovského v roku 1998, rozšíria tým politickú platformu, na ktorej spočíva prezidentská funkcia zvýšením tak vlastnej ako aj prezidentskej autority. To, čo bolo v očiach mnohých Macedóncov Trajkovského slabosťou – kontroverzné pozadie albánskych hlasov, ktoré mu získali víťazstvo v druhom kole – sa ukázalo byť neočakávanou vlastnosťou, ktorej si bol Trajkovski, zdá sa, vedomý. Táto streda nám ukáže, či nasledujúci prezident bude mať podobnú vlastnosť. Poslednou istou vecou, prekonávajúcou krkolomné úvahy o konečnom statuse Kosova a jeho odozvy v Macedónsku je, že eventuálna perspektíva vstupu do k EÚ by obrúsila hrany nacionalistických vášní v regióne. Macedónska republika by sa rozhodne mohla opierať o plnší a konzistentnejší záväzok k tejto úlohe, ktorý by sa dotýkal každého, kto tam žije. Ale tiež EÚ, ak je skutočne oddaná mieru a stabilite na Balkáne, by mala začať preukazovať trochu viac dobrej vôle a povzbudenia (a menej egoizmu) pri rokovaniach s krajinami ako Albánsko, Macedónsko a zvyškom toho, čo sa dnes cynicky nazýva Západným Balkánom.
Autor je historik, pracuje na Graduate School for Social Research vo Varšave
Písané pre Slovo
