Juhoafričania to dokážu

Ešte 50 dní pre otvorením 19. svetového futbalového šampionátu vyslovil prezident hostiteľskej krajiny Jacob Zuma povzbudzujúcu parafrázu v štýle sloganu Baracka Obamu, akým sa nabáda k neskrývanému sebavedomiu: „South Africa is can do country!“ Čiže čosi ako: „Južná Afrika je krajina, ktorá to dokáže!“ Zuma potreboval rozptýliť pochybnosti o schopnosti JAR zvládnuť majstrovstvá a súčasne vyburcovať vlastných občanov k zreteľne väčšej spolupatričnosti pred očakávaným prílivom vzácnych návštevníkov z celého sveta. Pravdaže, Juhoafrická republika je na šampionát pripravená vcelku uspokojivo. Nejaké tie pochybnosti sa nenahromadili v poslednej chvíli, boli latentne prítomné hádam od euforickej chvíle, keď ho FIFA v máji 2004 krajine pridelila. Ikona svetového šampionátu Sotva sa pritom dá ubrániť podozreniu – hoci paradoxne pozitívnemu – že majstrovstvá sveta vo futbale Juhoafričanom „priklepli“ najmä z úcty a rešpektu k mužovi, ktorý prišiel v lobujúcej delegácii prezidenta Thaba Mbekiho, predkladajúcej a zručne obhajujúcej túto kandidatúru. Bol ním vtedy už bývalý, zároveň však prvý černošský a demokraticky zvolený prezident JAR Nelson Mandela. Legendárny bojovník proti niekdajšiemu režimu apartheidu, väzeň niekoľkých svojich predchodcov na poste hlavy tohto štátu. Tento staručký, už 92-ročný nositeľ Nobelovej ceny mieru, stále bez falše zbožňovaný ľuďmi po celom svete, bude v najbližších dňoch nielen „ikonou“ svetovej politiky, ale aj svetového šampionátu. Sám Mandela nedávno vyjadril svoj vzťah k tejto pre jeho domovinu takej úžasnej udalosti ako „triumfálny nástup Afriky na svetovú scénu“. Milióny ľudí demokratického založenia, a nemusia byť ani fanúšikmi futbalu, by jej to aj radi dopriali. Ak sú teda majstrovstvá sveta na čiernom kontinente prvý raz, sotva by si ich zaslúžili čo aj futbalovo vyspelejšie africké krajiny viac, než JAR. Aj vďaka osobnému zaangažovaniu dlhoročného väzňa apartheidu. „Ak je vôbec niečo na tejto planéte, čo ľudí dokáže spojiť, tak je to futbal.“ Toto sympatické a presvedčivé Mandelovo krédo by mohlo tróniť vedľa Svetového pohára nad tribúnami všetkých desiatich štadiónov šampionátu, aby ho športovo dôstojne a hráčsky spontánne napĺňali reprezentácie 32 štátov, ktoré sa naň prebojovali. Ani si nemusíme nahovárať, či presviedčať sa, koľká je v tom pravda i sila. Úlety prezidenta Zumu Všetko toto si pridobre uvedomuje kontroverzný prezident Zuma, zápasiaci na tomto poste o vlastný kredit vinou celej série škandálov, od korupčných po sexuálne. Tento polygamný muž so sexuálnym apetítom, ktorým je pre príslušníka kmeňa Zulu, z ktorého pochádza, vraj zvyčajný, sa zatiaľ ešte akosi nedokázal vpasovať do svetovo rešpektovaných protokolárnych zvyklostí. Veď zrejme len preto si mohol vybrať napríklad na oficiálnu návštevu Veľkej Británie spomedzi piatich svojich manželiek za „prvú“ dámu tú tretiu v poradí alebo popri vraj príkladnej starostlivosti o svojich 19 potomkov splodiť ďalšie mimomanželské dieťa akurát s dcérou šéfa domáceho organizačného výboru šampionátu. A to práve v čase, keď futbal pribudol medzi jeho „prezidentské“ starosti. Lenže tento muž šťasteny zázračne prežil aj hlasovanie o nedôvere, ktoré si vynútila domáca opozícia po takomto jeho poslednom úlete. Skôr politické eskapády (ak zhovievavo, ako väčšina jeho krajanov, necháme bokom tie promiskuitné) už Zumu svojho času stáli kreslo viceprezidenta, lebo mu ich nedokázal odpustiť vtedajší prezident Mbeki. A to ani ako stranícky kolega z legendárneho Afrického národného kongresu, strany odporcov apartheidu. Stranu, ktorú ešte z väzenia symbolicky celé roky viedol sám Mandela a ktorá má v terajšom parlamente JAR 66-percentnú väčšinu. Aj tie sa mu na súde až nápadne „prepiekli“, ináč by dnes nebol mužom No.1 svojej krajiny a dokonca ani lídrom rebríčka popularity jej politikov. Najskôr sa tam dostal preto, že vraj očividne opovrhuje „západnou civilizáciou“. Zápasiac teda o vlastný kredit taktizuje Zuma v prvom roku svojej prezidentúry s kreditom toho, kto taký kredit v JAR i vo svete vôkol nespochybniteľne má. Veď aj preto, keď vo februári predkladal parlamentu svoju prvú správu o stave krajiny, čo sa, samozrejme, neobišlo bez reportu o stave príprav futbalového šampionátu, pompézne ohlásil, že majstrovstvá budú celé na počesť Nelsona Mandelu. Hanba demokracie Neopakovateľným a uznávaným dedičstvom Mandelu je pokojný prechod od diktatúry apartheidu k demokratickému celonárodnému etnickému a rasovému uzmiereniu. Ako sa písalo na jar tohto roka pri príležitosti 20. výročia jeho prepustenia z väzenia, „Mandela zostáva silným národným symbolom, tým, kto bol schopný zjednotiť čiernych a bielych, bohatých a chudobných, prívržencov rovnako ako kritikov terajšieho prezidenta. Mandelovo prepustenie po 27 rokoch strávených za mrežami zasadilo fatálny úder juhoafrickému systému rasovej segregácie, známemu ako apartheid. Výročie poskytlo čerstvú muníciu Zumovým kritikom, ktorí ho obviňujú, že morálne nemá na to stať sa národnou ikonou.“ Mandela – ako naozajstná „národná ikona“ – vo svojom veku a vo vymedzenom čase mandátu hlavy štátu ani nemohol stihnúť naplniť očakávania prevratných ekonomicko-sociálnych zmien a nik by mu ich absenciu ani nemohol pripočítať. Obratným manévrom zvelebenia Mandelu prezident Zuma teda naozaj nič nepokazil. Najmä sa striasol príkreho označenia časti domácich i západných médií, že je „hanbou demokracie“. Juhoafričanov však musel v kontexte tohto prísľubu ubezpečiť, že sa po šampionáte skutočne začne venovať problémom, ktoré krajinu dlhodobo neúprosne kvária a ktoré sa ani vďaka šampionátu nepodarí upratať pod koberec. Ak, tak nanajvýš na štyri týždne… Dialóg o národnej identite Zuma napokon chlácholil krajanov, nech sa „len tie štyri týždne“ zdvorilo, srdečne a nápomocne správajú voči cudzincom. Nech hrdo reprezentujú svoju africkosť, ktorú podľa jeho mienky zatiaľ málo vidieť a v rade obdobne povzbudzujúcich ideí prisľúbil aj to, že sa už koncom tohto júla po 16 rokoch bez pozornosti tejto neodbytnej téme začne inštitucionalizovaný dia-lóg o národnej identite, aby sa lepšie a natrvalo usadila v hlavách i v činoch sebavedomých občanov multietnickej a multikultúrnej JAR. „Ak máme byť všetci Juhoafričanmi a máme na to byť hrdí, politici a politika sa nemôžu koncentrovať na partikulárne záležitosti rás, ale na občanov,“ vyhlásil nedávno v rezolútnej reakcii na obnovené tragické rasové bitky, ktorých obeťou sa stal dokonca aj radikálny líder belošských extrémistov Eugene Terre Blanche. Bárs by zámer posilniť svoju identitu a definitívne sa rozísť s rasovou xenofóbiou vyšiel Juhoafričanom čo najlepšie! Nielen prezidentovým prvoradým programom a starosťou však musí aj tak zostať ničivá epidémia AIDS, vo svete zatiaľ stále najvyššia. Veď HIV-pozitívnych je v tejto 48-miliónovej krajine až 5,5 milióna obyvateľov a až od tohto roku sa tam začne aspoň s testovaním ďalších 15 miliónov ľudí a s bezplatnými liekmi pre 80 percent z nich. Osobitným problémom je prenikavá korupcia nielen v štátnom aparáte, ale aj privysoká, až 25-percentná nezamestnanosť zväčša medzi mladých. Totiž aj 150-tisíc nových pracovných miest na dobudovanie nevyhnutnej infraštruktúry šampionátu bolo iba „termínovaných“. A zarážajúca je aj chudoba. Veď pod jej hranicou žije v JAR viac ako polovica populácie, majúc denne na obživu sotva dva doláre! Chudobná aj bohatá krajina V JAR evidujú aj milióny domácností bez pitnej vody či bez elektriny, a to Svetová banka poskytla nedávnom JAR pôžičku na modernizáciu zdevastovanej elektrickej siete vo výške 33 biliónov randov (asi tri bilióny libier). Zhruba rovnakú sumu pohltí organizácia svetového šampionátu. Ten však nepomôže zdvihnúť ekonomický rast krajiny v čase svetovej ekonomickej krízy viac ako zhruba o tri desatiny percenta! Všetko sú to ilustratívne údaje z dôveryhodného zdroja South African Human Sciences Research Council, čiže nie od nejakých zaujatých nežičlivcov. Ide vlastne o vynútené priority nasledujúcich týždňov ba aj rokov, ktoré zákonite vystriedajú štyri týždne pochopiteľnej eufórie, ktorú si Juhoafričania hádam patrične užijú. Takže – aj bez triumfalistických či defetistických úsudkov – Juhoafrická republika napriek toľkým zjavným i skrytým problémom, so svojím predsa len silným ekonomickým potenciálom (najmä pre nerastné bohatstvo, finančné a ľudské zdroje šiesta najväčšia ekonomika mimo krajín združených v OECD) má šancu nastúpiť v tomto pre ňu prelomovom roku novú cestu. Cestu, ktorej najväčším triumfom bude raz prosperita všetkých jej občanov i zaslúžená prestíž mladej demokracie v medzinárodnom živote. Autor je publicista