Keď sme v predstihu gratulovali Ladislavovi Ballekovi, nášmu literárnemu a publicistickému kolegovi, ešte pred jeho odchodom na novú funkciu do Prahy k okrúhlemu životnému jubileu – k šešťdesiatke, zaznelo v SLOVE to múdre goetheovské slovo: „Času dosť aj na oslavu, aj na písanie. Autor Fausta to najlepšie začal robiť v osemdesiatke!“
Času dosť na oslavu bolo potom aj v Prahe, a to hneď na až trojnásobný prípitok: k junáckemu jubileu, k čerstvému postu slovenského veľvyslanca a do tretice, ako v správnej rozprávke, k práve vydanej, ešte mokrej knižke esejí Zlatý stôl. Zlatým vínnym mokom, zlatovlasou pôvabnou moderátorkou a zlatom nezaplatiteľným publikom, vďačným smiechom a aplauzom, ktoré v neuveriteľnom množstve zaplnilo koncertnú sieň a chodby Slovenského inštitútu na Purkyňovej ulici v Prahe. Množstvo známych tvárí, medzi ktorými nechýbal ani komentátor slovenskej kultúry, bývalý Dubčekov najbližší Čestmír Císař. Prišla aj delegácia kolegov zo Slovenska a za nich, či vlastne za nás všetkých čosi z hlavy a čosi z papiera zaželal Vladimír Petrík.
Oslávenec, ešte stále viac spisovateľ ako diplomat, preúprimne hovoril o svojom detstve, že sa mal pôvodne podľa želania mamy volať Dušan Ballek, hovoril o písaní a snívaní v autobuse, o tolerancii a stieraní spoločenských i národných hraníc, vlastne o ich neexistencii, či o vmiešavaní sa exportovaných názorov zo severu do slovenského juhu. A ako pravý Dušan sa dušoval, že človek patrí nie tam, kde to má napísané v rodnom liste, ale kde sa narodila jeho duša, vedomie a poznanie – a preto je „Južan“. Paradoxne jeho Zlatý stôl vydali a priniesli k pražskému stolu rodáci – zo severu. Autor Južnej pošty, Agátov a Pomocníka sa pridal s netypickým prípitkom – pohárom smotany. Tá bola nektárom na zdravie a pamäť jeho obľúbeným mačkám, ktorých je filatelistom. Zato jeho slová štrngali až podozrivo často na počesť „pani domu“, pri ktorej sa vraj doma nikdy nedostane na tak dlho k slovu – okrem rovnomenného obľúbeného týždenníka. Pani Anna, inak predsedníčka súdneho senátu, sledovala pozorne z prvého radu všetky vyznania a priznania predvolaného oslávenca ako pútavé a vtipné pojednávania.
K dodatočnej oslave by sa ešte žiadalo dodať: kiež by bol dôvod k šťastnému prípitku i počas pôsobenia Ladislava Balleka na prajnej pražskej pôde, keby sa mu podarilo uskutočniť aspoň časť, ak nie všetky predsavzatia a sny, s ktorými sa nám na stránkach SLOVA zdôveril. Palce mu nedržíme, niet dôvodu. Radšej mu všetkými desiatimi skúsme pomôcť prestrieť pražský kultúrny stôl. Kiež je aspoň tak „zlatý“ ako terajšia Zlatá Praha.
