Ak by sa sochár Rudolf Pribiš dožil dnešných dní, ocenil by, že medzi nami pôsobí následník línie a odkazu, senzibility a vzdelanosti, ktorú predstavujú mená ako A. Rodin, A. Maillol, Golubkina či Archipenko, ale aj Pribiš a T. Bártfay. Ide o líniu a hodnoty, ktoré výrazne prekonali balast akademizmu a ktoré objavili senzualitu a vitalitu. Senzualitu a vitalitu ľudského rodu, krásy ženského tela, ale aj atraktivity života. Ide o ten ideál, ktorý sa nestal nezvládnutým produktom alebo len márnym úsilím. Ide o ideál, ktorý by sme mohli zhrnúť do vyjadrenia „aby umenie bolo a zostalo – umením“.
Ako kurátor som prispel k názvu výstavy diel sochára Stanislava Mikuša Moje konštanty práve pojmom konštanty. To preto, že konštanty sú v jeho diele výrazné a sú tu zaručene živšie ako abstraktá matematiky a geometrie. Prispievajú k duchovnej sviežosti, a nie duchovnému schematizmu, typológii. Je naozaj málo sochárov v modernej Európe, ktorí by sa mohli prezentovať takým rozsiahlym súborom imaginárnych ženských vízií lákajúcich k životu. Kompozícia – figurálny tvar, sochársky objem aj sochársky dekor sú v diele tohto umelca naozaj impozantné. V prípade diel akademického sochára Stanislava Mikuša možno obdivovať kultivujúci zápal tvorcu, ktorý objavne a netradične estetizuje videné.
Stanislav Mikuš svojou tvorbou načiera hlboko do tradícií. Aj do tej kresťanskej. Už v polovici osemdesiatych rokov neváhal čerpať z jej odkazu. Práve on pripomenul, že v moderných dejinách fašizmus znamenal (nie však na Slovensku) novopohanstvo ako barbarskú neľudskosť. V čase tematizovanej tvorby prišiel s asociáciou ukrižovania. Pri narábaní so ženským aktom narába aj s metaforou a tvarom ornamentu ako pridanej hmoty – sloboda-nesloboda. Karyatídy sú tu hlbinnou variáciou a podnetom.
Stanislav Mikuš je aj naozaj vitálnym, ba dokonca „radostným“ sochárom. Zo smutných klaunov českých výtvarných tradícií spravil to, čo znamená hravosť a vtip klaunov. Takéto postavy a postavičky možno nájsť v Petržalke na pešej zóne, na detskom ihrisku. Autor má však v tomto prostredí aj ďalšie dielo rozvíjajúce možnosti sochárskeho diela a tvaroslovia. Ide o bránu, o previs tvarov, o architektonický objekt. Dal mu názov Integrácia.
Mikuš je aj vynikajúcim potrétistom a v tomto prípade sa nevydal cestou modelácie a plasticity tvaru. Jeho predchodcom bol v tomto prípade sochár a nesporne geniálny medailér Karol Lacko, ktorý posunul sochársky portrét k architektúre tvarov a objemu. Stanislav Mikuš k tejto hodnote pridal aj psychologický výraz, a či skôr výrazovú psychológiu tvarovo štylizovaného portrét. Zvládnuť toto rozhranie sochárskych možností a vytvoriť moderný sochársky portrét nie je jednoduché, ale Mikuš to zvládol na výbornú.
Ladislav Skrak, predseda Klubu výtvarných umelcov a teoretikov
Fotografie diel: Zdroj: www.myspace.com/mikusstanislav, commons.wikimedia.org, Peter Zeliznak
