Už dlho sme nemali také skúpe Vianoce schudobnelého knižného trhu. A vari najskúpejšie boli pre mládež a pre tú jej časť, ktorej ideály patria športu.
Pravda, už sa nám len sníva o čase, keď sme mali osobitné slovenské vydavateľstvo Šport. Športovci mali okrem denníka aj ilustrovaný týždenník Štart. A pritom sa nám to všetko vtedy ešte málilo, lebo hlad po športovej publicistike a literatúre vzrastal úmerne s potrebou dať širšiu paletu možností využitia – a nie zneužitia – voľného času: namiesto pivníc a putík šport a kultúru. A tak, chtiac či nechtiac, musíme byť vďační aj za málo: televízia obšťastní divákov rôznymi atrakciami, zvanými šou na športové témy. Aj časopisy si vypomôžu anketami o športovcoch roka, ba aj storočia, ktoré preferujú subjektívne pocity ich vymýšlateľov. Literatúra? Knihy? Čo vás nemá, peniaze treba inde. Úsporný balíček nepustí, pozrite na školstvo, zdravotníctvo, bojaneschopnú, nedozbrojenú armádu.
Rýchly a pohotový darček
Preto sme vďační, že aspoň z iniciatívy Slovenského olympijského výboru vyšla pohotovo, pre nás v rekordnom čase, po letnej olympiáde dokumentačno-informačná, bohato a pestro ilustrovaná publikácia Sydney 2000. Aj keď sa v nej nedočítame nič nového, čo by sme nevedeli z tlače, televízie a rádia, vážime si publikáciu vydavateľstva Timy. Je v náročnej úprave a na kvalitnom papieri, vydaná aj s vecnou faktografiou, prehľadné členenie, pohľady z rôznych strán aktérov a divákov.
Pôsobivé sú dojmy účastníkov, či už predsedu SOV Františka Chmelára, šéfa štábu Martina Benku, prezidenta MOV J. A. Samarancha, čestného predsedu SOV Vladimíra Černušáka a osobitne citácie našich olympionikov, vrátane medialistov, kde dominuje najmä Martina Moravcová. V smutnom monológu trénera slovenských futbalistov Dušana Radolského znie v podtexte nostalgia za uletenou šancou, ktorú spálili hašteriví a chamtiví funkcionári a kluboví bossovia.
Pravdaže, v slávnostnom pátose asi nebolo miesta pre ďalšie podrazy olympionikom, a nezaslúžili si právom pozornosť tí, ktorí sklamali morálne. O to úprimnejšie sú slzy slalomistky Eleny Kaliskej, ktorej sa ušla len zemiaková medaila. Oprávnená chvála znie na Slovenský dom a jeho vedenie vrátane kuchárov v Sydney. Vecnosť textu Antona Zerera by isto mohli podoprieť aj širšie zábery atmosféry, spoločenského diania a vystupovania športovcov, ktorí boli v istom zmysle aj vyslancami našej krajiny. Ale to, zdá sa, nebolo úlohou editorov, ktorí sa poistili podtitulom, že ide o oficiálnu publikáciu SOV.
Čo hovoria fotografie
Poklona patrí pohotovosti, aj úrovni fotografie z dielne Jána Súkupa a najmä Petra Pospíšila, ktorý si, mimochodom, pred 28 rokmi jednu striebornú medailu z olympiády v Mníchove priviezol. Všade tam, kde nejde iba o plytkú momentalitu, ale o psychológiu a dramatičnosť olympijského javiska, sa obrazová časť posúva do umeleckej roviny: Thorpe chystajúci sa vo vode vzlietnuť, kamerunské neskrotné levy na trávniku, vyšumený dream team, jeden z tých vypätých 186 krokov, čo priviedli k víťazstvu Michaela Johnsona, modlitba kľačiacej Angely Taylorovej a vášnivé až erotické zábery plážových volejbalistiek a najmä Venus Williamsovej – levice chystajúcej sa práve vrhnúť na zlatú korisť. Slovenskí olympionici vyšli na fotografiách veľmi dobre najmä vo vode, poslabšie už na zemi. Úplnou hrôzou sú albumové fotografie funkcionárov, ktoré sa v závere knižky natískajú až po osem na jednu stranu ako kompótové fľaše v komore, len aby sa nebodaj na niekoho nezabudlo. Menej by bolo viac.
Jednako – vďaka aj za to, čo máme. Bol to milý a pohotový darček.
