Jeden rok, deväť dní a dvestopäťdesiat filmov

Štyridsiaty druhý ročník Medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary (29. 6. – 7. 7.) ponúkol mimoriadne bohatý program nielen pokiaľ ide o kvantitu, i keď aj tá bola úctyhodná: 219 hraných (208 celovečerných a 11 krátkych) a 31 dokumentárnych (24 celovečerných, 7 krátkych) filmov navštívilo na 480 predstaveniach spolu 135 759 divákov. Popri 270 tvorcoch, 863 profesionáloch a 581 novinároch z celého sveta sa na festivale zúčastnilo 10 357 držiteľov tzv. festivalových pasov. SEDEM STATOČNÝCH… V hlavnej súťaži sa stretlo štrnásť titulov, ktoré posudzovala odborná porota pod vedením Petra Barta, šéfredaktora prestížneho amerického filmového časopisu Variety. Veľkou cenou – Krištáľovým glóbusom – ocenila porota film islandského režiséra Baltasara Kormákura Severné močariská (tvorcu poznáme aj u nás ako herca zo snímok Diablov ostrov a Anjeli univerza a ako režiséra snímky S milenkou mojej matky), v ktorom sa na pôdoryse kriminálneho trileru buduje pôsobivá mozaika kladúca naliehavé otázky o zmysle ľudskej existencie a možnosti zneužitia genetických informácií. (Film získal aj Cenu Dona Quijota od Medzinárodnej federácie filmových klubov.) Zvláštna cena poroty putuje do Austrálie filmu Šťastné míle. Debut režiséra Michaela Jamesa Rowlanda situovaný do roku 1990 rozpráva príbeh troch imigrantov – Iračana, Kambodžana a Jávana, ktorí sa na ceste za vytúženým životom ocitajú v austrálskej púšti tristo kilometrov od najbližšieho mesta. Režisér odľahčuje dramatickú tému lakonickým humorom a využíva vizuálnu krásu krajiny. Ďalší severan, Nór Bard Breien, získal Cenu za réžiu za film Kurz negatívneho myslenia, ktorý je sarkastickou reakciou na náuky o „pozitívnom myslení“: na pomedzí psychologickej drámy a čiernej komédie sa odohráva príbeh muža ochrnutého po automobilovej nehode, ktorého manželka pozve do ich domu terapeutickú skupinu podobne postihnutých ľudí s agilnou psychologičkou na čele. Protagonista však pomoc odmieta a veci sa zvrtnú úplne inak… Najúspešnejším filmom sa so štyrmi oceneniami (za herecké výkony oboch mužských protagonistov – Sergeja Puskepalisa a Leonida Bronevého, Cena FIPRESCI a Cena ekumenickej poroty) stal ruský film Prosté veci, samostatný debut režiséra Alexeja Popogrebského. Príbeh zle plateného a v nedôstojných podmienkach žijúceho lekára, ktorý dostane od pacienta ponuku uskutočniť eutanáziu, za čo môže získať vzácny obraz, kladie naliehavé sociálne a morálne otázky, pričom autor pritakáva zachovaniu morálky a ľudskej dôstojnosti. Cenu za ženský herecký výkon získala španielska herečka Elvira Mínguezová za úlohu v snímke Davida a Tristána Ulloovcov Ostych, psychologickej štúdii rodiny, kde každý člen trpí nejakou traumou, ktorú skrýva pred ostatnými, čo vedie k nedorozumeniam a poruchám v komunikácii. Zvláštne uznanie ekumenickej poroty sa ušlo francúzskeho filmu režiséra Jeana Beckera Rozhovory s mojím záhradníkom: jeho protagonisti – úspešný maliar a železničiar vo výslužbe, bývalí spolužiaci zo základnej školy – sa stretávajú po mnohých rokoch a hoci ich svety zdanlivo nemajú nič spoločné, predsa sa majú od seba navzájom čo učiť. Skvelé herecké výkony tu podali Daniel Auteuil a Jean-Pierre Darroussin. České želiezko v ohni – nový film Jana Svěráka Vratné lahve – získal Zvláštne uznanie za scenár (Zdeněk Svěrák) a Divácku cenu denníka Právo. (Film má zakrátko premiéru v našich kinách, a tak bude môcť každý sám posúdiť, či je naozaj taký „vtieravý“, ako sa vidí autorovi týchto riadkov.) … A SEDEM neocenených Spomedzi filmov, ktorým sa ocenenie neušlo, nás zaujal najmä šiesty film turecko-talianskeho režiséra Ferzana Ozpeteka Saturno contro, skupinový portrét spoločenstva priateľov, do života ktorých náhle vstúpi tragická udalosť. Autor aj u nás známych Ignorantov a Okna naproti si však svoj úspech z karlovarského festivalu 2003, keď získal Krištáľový glóbus za druhý z uvedených filmov, nezopakoval. S témou ruského filmu Prosté veci, ktorý je popri individuálnom príbehu aj výpoveďou o sociálnych pomeroch v postkomunistickom Rusku, korešpondovali dve ďalšie snímky. Poľské Námestie Spasiteľa režiséra Krzysztofa Krauzeho (ten zasa vyhral MFF Karlove Vary s filmom Môj Nikifor v roku 2005) je príbehom mladej rodiny, ktorá sa stane obeťou podvodníkov predávajúcich ešte nepostavené byty: neznesiteľná sociálna situácia a nezhody s matkou, u ktorej je mladá rodina nútená bývať, vedú k takmer nezvratnej tragédii. V neľahkej sociálnej situácii sa ocitne aj titulný hrdina nemeckého filmu Karger (r. Elke Haucková), ktorý je nútený riešiť svoju ťažkú životnú situáciu (rozvod, strata zamestnania, otcova choroba). Pomalým, kultivovaným a obrazovo vycibreným rozprávaním sa vyznačoval kórejský film Prerezávanie viniča (r. Min Boung-hun), príbeh mladého seminaristu, ktorý sa rozhoduje medzi cestou ku kňazstvu a náklonnosťou k žene. Naopak, z klipovej poetiky ťažila argentínska snímka Keď skočila (r. Sabrina Farjiová) o mladíkovi, ktorý sa stane náhodným svedkom samovraždy mladej ženy a potom vyhľadá jej sestru–dvojča. Americká komédia Jaka Paltrowa Pekné sny síce vkus diváka neuráža, ale festivalové parametre nemá; jej zaradenie do súťaže zrejme súvisí s ochotou jedného z jej hlavných predstaviteľov Dannyho DeVita byť hosťom festivalu. Za jediný „nestráviteľný“ film súťaže pokladáme Dolinu, manieristické sociálnokritické podobenstvo maďarského režiséra Zoltána Kamondiho. ISTOTY… Aj v sekciách mimo súťaží hraných a dokumentárnych filmov – a bolo ich nie menej ako devätnásť – uviedol festival množstvo kvalitných titulov, po prvý raz aj v samostatnej sekcii Otvorené oči venovanej najlepším snímkam z canneského festivalu. Medzi množstvom tvorcov známych aj našim divákom určite rezonuje meno kórejského režiséra Kim Ki-duka; po filme Čas sa tentoraz predstavil svojou štrnástou snímkou Dych. S typickou poetikou rozpráva o mladej žene riešiacej prázdnotu spôsobenú nefunkčným manželstvom tým, že sa upne na odsúdenca na smrť, ktorý sa opakovane pokúša o samovraždu. Slovenský divák pozná vďaka filmu Návrat aj ruského režiséra Andreja Zviaginceva, ktorý sa teraz predstavil svojím druhým filmom Vyhostenie. Nadčasový príbeh o jednej manželskej nevere, nedostatku komunikácie a ich tragických následkoch má všetky znaky Návratu: pomalé tempo rozprávania, málo dialógov, veľa zámlk a náznakov, výrazný duchovný rozmer, existenciálne vyznenie. Režisér opäť spolupracuje s vynikajúcim Konstantinom Lavronenkom v hlavnej mužskej úlohe, jeho partnerkou je hviezda škandinávskeho filmu Maria Bonnevieová. Autor vysoko oceňovaných Psích dní, rakúsky režisér Ulrich Seidl, sleduje vo svojom druhom hranom filme Import/export dve dejové línie: na jednej strane mladú Ukrajinku, zdravotnú sestru, ktorá si nájde prácu v Rakúsku ako upratovačka, a na druhej strane Rakúšana, ktorý príde o prácu ochrankára a odchádza so svojím nevlastným otcom inštalovať automaty na predaj cukroviniek na Ukrajinu. (Cestou sa zastavia aj v Košiciach, takže časť filmu bola natáčaná u nás.) Podobne ako v Psích dňoch vytvára Seidl depresívny obraz súčasnosti, pričom sa viac zameriava na sociálny než individuálny rozmer bytia. Jeho krutému videniu sveta bez štipky nádeje a viery v „perličku na dne“ však chýba v umení taký potrebný humanistický rozmer. Naopak, humanistické posolstvo sa napriek tragickému rozmeru zobrazovaných udalostí objavuje vo filme Na druhej strane turecko-nemeckého režiséra Fatiha Akima (Proti múru), starostlivo komponovanom príbehu v troch častiach, odohrávajúcom sa v Nemecku a Turecku. (Vedľajšiu úlohu matky si zahrala legendárna nemecká herečka Hanna Schygullová.) Z ľahšieho súdka pochádzal napríklad film švédskeho režiséra Roya Anderssona Ty, ktorý žiješ. Podobne ako v prípade populárnych Piesní z druhého poschodia pracuje tvorca s epizodickou formou, suchým humorom a prvkami trápnosti, aby vytvoril „tragickú komédiu alebo komickú tragédiu o nás“. Aj film obľúbeného herca a režiséra z nezávislej americkej scény Steva Buscemiho Interview (z našich kín poznáme jeho režijný debut Môj najmilší bar) má formu trpkej komédie, ktorej dej sa odohráva v reálnom čase: nepodarený pokus o interview nepripraveného novinára (hrá ho sám Buscemi) s plavovlasou hviezdou telenoviel, ktorá nie je taká hlúpa, ako by sa mohlo zdať, sa zmení na hru mačky s myšou – len nie je celkom jasné, kto je mačka a kto myš… … A OBJAVY Pokiaľ ide o canneskú sekciu, určite je objavom film, ktorý si odniesol Zlatú palmu – rumunská snímka 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni (r. Cristian Mungiu). Zdanlivo jednoduchý, takmer až banálny príbeh dvoch študentiek, z ktorých jedna sa potrebuje zbaviť neželaného dieťaťa (dej sa odohráva na sklonku Ceaucescovej éry, keď boli interrupcie v Rumunsku zakázané), je dôkazom toho, že vynikajúci film, ktorý môže dosiahnuť medzinárodné uznanie, sa dá natočiť aj s neveľkými prostriedkami, ak je tu skutočný talent a vôľa povedať niečo podstatné. Hitom tohtoročného Berlinále a teraz aj karlovarského festivalu (po projekcii sa ozval vari najbúrlivejší potlesk, aký som kedy vo Varoch zažil) bola snímka režiséra Sama Garbarského Irina Palm (režisér je Nemec žijúci v Belgicku a jeho druhý film vznikol v koprodukcii Belgicka, Nemecka, Luxemburska, Veľkej Británie a Francúzska). Vo filme voňajúcom človečinou si niekdajšia rocková hviezda Marianne Faithfullová zahrala úlohu starej matky, ktorá si nájde bizarné zamestnanie v londýnskom nočnom erotickom klube (s prepáčením, uspokojuje mužov rukou cez otvor v stene), aby tak zarobila peniaze na nákladnú operáciu svojho vážne chorého vnuka. Jej „brigáda“ však vyvolá odmietavé reakcie jej priateliek a najmä syna, ktorý to – hoci ide o život jeho dieťaťa – nevie prežrieť. Faithfullovej skvelým partnerom v obojstrannom hereckom koncerte je kusturicovský herec Miki Manojlović v úlohe majiteľa klubu. Zmysel britských tvorcov pre príťažlivé spracovanie sociálne ladených tém je známy: Dominic Savage rozohráva polemickú tému sociálnej (ne)rovnosti medzi ľuďmi v strhujúcom príbehu Na počiatku sme si rovní, kde stavia do kontrastu osud niekoľkých obyvateľov útulku pre ľudí bez domova a bohatého štyridsiatnika, ktorý začne pociťovať výčitky svedomia pre svoje bohatstvo a pohodlný život. Tému, ktorá by mohla ľahko skĺznuť do schematizmu či sentimentu, drží pevne v rukách až k strhujúcemu tragickému finále. Protichodné postavy si tu zahrali poprední britskí herci Colin Firth a Robert Carlyle. HVIEZDY A SLOVENSKO Je paradoxné, že najväčšie svetové festivaly kladú dôraz na film ako umenie, ale súčasne sa úporne naháňajú za filmovými hviezdami hollywoodskeho typu, ktoré im prinášajú zvýšenú publicitu. A tak aj karlovarský festival tohto roku privítal okrem spomínaného „malého veľkého muža“ Dannyho DeVita ešte Renée Zellwegerovú, populárnu predovšetkým z Denníkov Bridget Jonesovej či muzikálu Chicago. Vo filme Miss Potter, ktorý tu osobne uviedla, stvárnila titulnú postavu britskej ilustrátorky, spisovateľky a prírodovedkyne Beatrix Potterovej (1866 – 1943) v príbehu o talentovanej, vzdelanej a inteligentnej žene, ktorá musí zviesť zápas o vlastnú predstavu o živote s viktoriánskymi predsudkami. Jej partnerom vo filme kombinujúcom prvky životopisného príbehu a romantickej komédie je Ewan McGregor. Pokiaľ ide o našu účasť, o zaradení slovenského filmu do súťaže môžeme momentálne iba snívať. (Naposledy tu súťažili Nvotove Kruté radosti a Šulíkov koprodukčný Slnečný štát.) Do súťažnej sekcie Na východ od západu bola zaradená vojnová dráma Patrika Lančariča Rozhovor s nepriateľom a do sekcie mimosúťažných dokumentov zasa celovečerná snímka Martina Šulíka Martin Slivka – „muž, ktorý sadil stromy“. Členom poroty hodnotiacej dokumentárne filmy bol aj náš Marko Škop, ktorý vlani získal divácku cenu za film Iné svety. Karlovarský filmový festival sa pripravuje celý rok a trvá deväť dní. Z celkového počtu 250 uvedených filmov sme, pochopiteľne, videli iba zlomok, ale aj ten svedčí o tom, že starostlivá dramaturgia sa vypláca. Tento sviatok filmu znesie aj tie najnáročnejšie kritériá. Autor je filmový publicista