Nie je finančný krach z roku 2008 určitou formou ironického komentára k ideologickej povahe sna o zduchovnenom a spoločensky zodpovednom ekokapitalizme? Všetci vieme, že 11. decembra 2008 zatkli Bernarda Madoffa, veľkého investičného manažéra a filantropa z Wall Street, a obvinili ho, že údajne prevádzkoval „Ponziho schému“ (alebo pyramídovu hru), pomocou ktorej ukradol 50 miliárd dolárov.
Madoffove fondy mali ponúkať investovanie s nízkym rizikom. Neustále hlásili výnosy, obvykle jeden až dva percentuálne body mesačne. Fondy uvádzali, že ich stratégia je nakupovať akcie spoločností s vysokou kapitalizáciou. Tieto investície dopĺňali strategické nákupy príslušných akciových opcií. Kombinované investície mali vytvárať stabilné výnosy, rovnako však aj straty. Stále väčšie množstvo investorov priťahovali pravidelné vysoké výnosy, ktoré fondy dosahovali bez ohľadu na výkyvy na trhu. Práve táto ich vlastnosť mala vyvolávať podozrenie.
Ponziho schéma
Niekedy v roku 2005 sa Madoffova investično-poradenská firma premenila na Ponziho schému. Prijímala ďalšie peniaze od investorov, aby mohla vyplatiť klientov, ktorí si ich chceli vybrať. Madoff povedal vedúcim zamestnancom svojho podniku, že „všetko je len jedna veľká lož“ a že fondy sú „v zásade obrovská Ponziho schéma.“ Tento príbeh je prekvapivý z dvoch dôvodov. Prvý je, že v dnešnom údajne komplexnom a kontrolovanom svete finančných špekulácií je možné túto veľmi jednoduchú a dobre známu stratégiu stále úspešne použiť, druhý, že Madoff nebol žiadny okrajový excentrik, ale postava zo samotného srdca amerického finančného establišmentu (bol šéfom spoločnosti Nasdaq), a bol zapojený v mnohých charitatívnych činnostiach. Nie je to tak, že Madoffov prípad je priezračným a extrémnym príkladom toho, čo spôsobilo finančný rozvrat?
Teraz by sme si mali položiť naivnú otázku: Nevedel Madoff, že po určitom čase musí jeho schéma skrachovať? Aká sila bránila, aby rešpektoval tento jednoznačný fakt? Nestalo sa to preto, že je Madoff zloduch, že to nebola jeho iracionalita, ale tlak, ktorý ho nútil pokračovať a rozširovať obeh kapitálu, aby udržal mašinériu v chode, tlak, ktorý je vpísaný do samotného systému kapitalistických vzťahov. Pokušenie premeniť legitímne podnikanie na pyramídovú hru je súčasťou samotnej povahy kapitalistického kolobehu. Presný okamih, v ktorom bol prekročený Rubikon a legitímna investičná spoločnosť sa premenila na nelegálnu pyramídovú hru, nenájdeme. Dynamika kapitalizmu stiera hranice medzi „legitímnym“ investovaním a „divokou“ špekuláciou, pretože kapitalistické investovanie je vo svojej podstate riskantná stávka, že investičný plán bude ziskový. Je to pôžička z budúcnosti. Náhla zmena nekontrolovateľných okolností môže znehodnotiť aj veľmi „bezpečné“ investície – to je podstata kapitalistického „rizika.“ V realite „postmoderného“ kapitalizmu dosiahla zhubná špekulácia omnoho vyššiu úroveň, než si ktokoľvek predtým dokázal predstaviť.
Samohybný kolobeh kapitálu preto viac než kedykoľvek predtým zostáva skutočnosťou našich životov, beštiou, ktorú nemôžeme ovládať odvtedy, čo riadi naše aktivity a bráni nám vidieť aj tie najľahšie postrehnuteľné nebezpečenstvá, do ktorých sa rútime. Je to veľké fetišistické popretie: „Veľmi dobre poznám riziká, ktorým čelím, a viem, že záverečný kolaps nevyhnutne príde, ale aj tak… Môžem kolaps trochu oddialiť, zobrať na seba o trochu väčšie riziko a tak ďalej, donekonečna.“
Čo robiť?
Takže, kde sa dnes po „obskúrnej katastrofe“ z roku 1989 nachádzame? Podobne ako v roku 1922 sa zdola všade okolo nás ozývajú škodoradostné hlasy: „Dobre vám tak, vy šialenci, čo ste chceli posilniť svoju totalitárnu víziu spoločnosti!“ Ostatní sa pokúšajú skrývať svoju zlovoľnú veselosť, stonajú a ľútostivo obracajú zrak k oblohe, akoby chceli povedať: „Veľmi nás rmúti, keď vidíme, že naše obavy boli oprávnené! Aká vznešená bola vaša predstava, že vytvoríte spravodlivú spoločnosť! Naše srdcia bili s vašimi, no náš rozum nám hovoril, že vaše šľachetné plány skončia biedne a vytvoria novú neslobodu!“ Hoci odmietame robiť akékoľvek ústupky týmto zvádzajúcim hlasom, musíme rozhodne „začať od začiatku.“ Nemôžeme teda „stavať na základoch“ revolučnej epochy 20. storočia (ktorá trvala od roku 1917 až do roku 1989 alebo presnejšie, do roku 1968), ale musíme „zostúpiť“ k východiskovému bodu a vybrať si odlišnú cestu.
V starých dobrých časoch reálneho socializmu bol medzi disidentmi populárny vtip, ktorý mal ilustrovať márnosť ich protestov. V 15. storočí v Rusku okupovanom Mongolmi roľník so svojou ženou kráča po prašnej vidieckej ceste. Zastaví sa pri nich mongolský bojovník a hovorí roľníkovi: „Teraz znásilním tvoju ženu.“ Po chvíli dodáva: „Ale keďže je teraz na zemi veľa prachu, kým ju budem znásilňovať, budeš držať moje vajcia, aby sa nezašpinili!“ Potom, čo Mongol dokončí svoju „prácu“ a odíde, roľník sa začne smiať a skáče od radosti. Prekvapená žena sa ho pýta: „Ako môžeš skákať od radosti, keď ma práve v tvojej prítomnosti surovo znásilnili?“ Roľník odpovedá: „Ale ja som ho dostal! Jeho gule sú celé od prachu!“ Tento smutný vtip opisuje nepríjemnú situáciu, v ktorej sa disidenti nachádzali: mysleli si, že straníckej nomenklatúre zasadzujú tvrdé údery, no v skutočnosti len trochu prášili na jej vajcia, kým nomenklatúra pokračovala v znásilňovaní ľudí… Nie je dnešná kritická ľavica v podobnej situácii? Našou úlohou je zistiť ako sa dostať o krok ďalej – naša jedenásta téza (narážka na 11. Marxovu tézu o Feuerbachovi: Filozofi doteraz svet len rozlične vysvetľovali, ide však o to zmeniť ho. – pozn. prekl.) by mala znieť: V našich spoločnostiach kritickí ľavičiari gule mocných len trocha zaprášili, ide však o to odrezať ich.
Ako to však urobiť? Veľkým (určujúcim) problémom západného marxizmu bola neprítomnosť revolučného subjektu. Ako to, že robotnícka trieda nedokončila cestu od triedy o sebe k triede pre seba a nestala sa hybnou silou revolúcie? Tento problém poskytol hlavný raison d’etre vzťahu západného marxizmu k psychoanalýze vyvolanému práve preto, aby objasnil nevedomé libidinózne mechanizmy, ktoré zabránili rastu triedneho vedomia vpísaného do samotného bytia (sociálnej situácie) robotníckej triedy. Týmto spôsobom sa podarilo zachrániť pravdu marxistickej spoločensko-ekonomickej analýzy. Nebol žiaden dôvod dávať priestor „revizionistickým“ teóriám o vzostupe strednej triedy, atď. Z toho istého dôvodu západný marxizmus neustále hľadal iné spoločenské sily, ktoré by mohli zohrávať úlohu revolučného činiteľa. Ako náhradníci nastupovali na miesto indisponovanej robotníckej triedy roľníci tretieho sveta, študenti a intelektuáli, vylúčení…
Samotný hnev nestačí
V tom tkvie jadro tézy Petra Sloterdijka, podľa ktorej myšlienku súdneho dňa, počas ktorého budú všetky nahromadené dlhy celkom splatené a neporiadny svet sa konečne napraví, v sekularizovanej podobe prevzal moderný projekt ľavice. Vykonávateľom spravodlivosti v ňom už nie je Boh, ale človek. Ľavicové politické hnutia sú ako „banky hnevu“. Zhromažďujú od ľudí investície hnevu a sľubujú rozsiahlu odplatu, znovunastolenie globálnej spravodlivosti. Keďže po revolučnom výbuchu hnevu nikdy neprichádza všeobecná spokojnosť a znovu sa objaví nerovnosť a hierarchia, vždy vzniká snaha uskutočniť druhú – skutočnú, úplnú – revolúciu, ktorá splní požiadavky nespokojných a naozaj dokončí emancipačné úsilie (rok 1792 po roku 1789, októbrová revolúcia po februárovej…). Problém je jednoducho v tom, že nahromadený kapitál hnevu nikdy nepostačuje. Vždy je nutné kombinovať ho alebo si ho požičať od iných hnevov: národného alebo kultúrneho. Vo fašizme prevláda národný hnev. Maov komunizmus mobilizuje hnev vykorisťovaných chudobných roľníkov, nie však proletárov. V súčasnosti, keď tento globálny hnev vyčerpal svoj potenciál, prežívajú dve hlavné formy hnevu: islám (hnev obetí kapitalistickej globalizácie) a „iracionálne“ vzplanutia mládeže. Niekto by k tomu pridal latinskoamerický populizmus, ekológov, antikonzumeristov a ďalšie podoby antiglobalistického odporu. Hnutie z Porto Allegre sa ale nedokázalo etablovať ako globálna banka na tento hnev, pretože mu chýba pozitívna alternatívna vízia.
Dnes by sme mali túto perspektívu úplne zmeniť a prelomiť začarovaný kruh trpezlivého vyčkávania na nepredvídateľnú príležitosť, pri ktorej by spoločenský rozklad na krátku chvíľu otvoril priestor na uchopenie moci. Možno (ale naozaj len možno) je toto zúfalé očakávanie a hľadanie revolučnej sily formou vyjadrenia jej pravého opaku, strachu z toho, že ju nájdeme a že ju zbadáme tam, kde už pôsobí. Preto môžeme dať ľavicovým intelektuálom zúfalo čakajúcim na príchod novej revolučnej sily, ktorá uskutoční dlho očakávanú radikálnu spoločenskú transformáciu, len jednu odpoveď – staré príslovie kmeňa Hopi, ktoré obsahuje nádherný hegeliánsky dialektický obrat od substancie k subjektu: „My sme tí, na ktorých sme čakali.“ Čakanie na niekoho iného, aby za nás odviedol prácu, je spôsob, ktorým racionalizujeme svoju nečinnosť.
Preto by sme mali znovu presadzovať komunistickú ideu. Ako hovorí Badiou: „Komunistická hypotéza je stále užitočná, nevidím žiadnu inú. Ak by sme sa tejto hypotézy museli zrieknuť, na poli kolektívnej akcie by už viac nemalo význam nič podnikať. Bez perspektívy komunizmu, bez tejto idey, nie je na historickom a politickom dianí pre filozofa nič zaujímavé. Nechajme každého, aby sa staral o svoje vlastné záležitosti a prestaňme o tom hovoriť. V tom prípade má potkaní muž (Sarkozy – pozn. prekl.) pravdu. Mimochodom, má ju aj v prípade niektorých exkomunistov, ktorí buď dychtia po rentách, alebo stratili odvahu. Držať sa tejto idey, existencie tejto hypotézy, však neznamená, že by sme mali zachovať prvú podobu, v ktorej sa predstavila – podobu, ktorá sa sústredila na majetok a štát. V skutočnosti nám bola vnútená úloha, ale aj filozofický záväzok, pomôcť novému módu existencie hypotézy, aby sa rozvinul.
Nový mód komunistickej myšlienky
Mali by sme dať pozor, aby sme tieto riadky nečítali kantovským spôsobom a nepovažovali komunizmus za „regulatívnu ideu.“ Oživili by sme tak prízrak „etického socializmu,“ v ktorom je rovnosť apriórna norma – axióma… Mali by sme udržiavať správny vzťah ku skupine spoločenských antagonizmov, ktoré vytvárajú potrebu komunizmu. Stará dobrá Marxova predstava komunizmu, ktorý nie je ideálom, ale hnutím reagujúcim na aktuálne spoločenské antagonizmy, je stále plne relevantná. Ak si predstavujeme komunizmus ako „večnú ideu,“ znamená to, že situácia, ktorá ju vytvára, nie je o nič menej večná a antagonizmus, na ktorý je komunizmus odpoveďou, tu vždy bude. Potom chýba už len krok k „dekonštruktívnej“ interpretácii komunizmu, predstave, že je to sen o odstránení všetkých odcudzujúcich reprezentácií, sen, ktorému prospieva, že je neuskutočniteľný.
Ktoré antagonizmy teda dnes utvárajú komunistickú ideu? Kde hľadáme jej nový mód? Zosmiešňovať Fukuyamovu predstavu konca histórie je ľahké, no ľudia dnes väčšinou sú fukuyamovci. Chápu liberálno-demokratický kapitalizmus ako recept na vytvorenie najlepšej možnej spoločnosti, ktorý sme konečne našli. Ďalej sa môžeme už len snažiť, aby bol spravodlivejší, tolerantnejší, atď. Taliansky novinár Marco Cicala nedávno zažil nasledovnú situáciu: keď v článku použil slovo „kapitalizmus,“ šéfredaktor sa ho opýtal, či tento termín musí naozaj nevyhnutne použiť a či by ho nemohol nahradiť synonymom, ako napríklad slovom „ekonomika.“ Čo môže byť lepším dôkazom absolútneho triumfu kapitalizmu, než to, že v posledných dvoch až troch desaťročiach samotný tento termín prakticky zmizol?
Vynára sa jednoduchá, ale výstižná otázka: ak liberálno-demokratický kapitalizmus zjavne funguje lepšie ako všetky známe alternatívy, ak je (keď nie najlepším, tak aspoň) najmenej zlým spoločenským usporiadaním, prečo by sme sa s ním jednoducho nemali zmieriť alebo ho dokonca úprimne prijať? Prečo by sme napriek tomu mali trvať na komunistickej idei? Nebol by to exemplárny príklad narcizmu stratenej kauzy? Netvorí takýto narcizmus základ dominantného postoja medzi akademickými ľavičiarmi, ktorí očakávajú, že im teoretik povie, čo majú robiť? Zúfalo sa snažia zapojiť, nevedia však, ako to urobiť účinne, a tak čakajú na odpoveď od teoretika… Už samotný tento postoj je, samozrejme, lož: akoby teoretik mohol pripraviť magickú formulku, ktorá vyrieši politicky bezvýchodiskovú situáciu. Jediná správna odpoveď je: ak neviete čo robiť, nikto vám to nemôže povedať a kauza je navždy stratená. Takže znova: preto platí, že hľadanie antagonizmov v historickej realite, ktoré by z tejto idey urobilo praktickú naliehavú potrebu, nestačí na zachovanie viery v komunistickú ideu. Jediná pravdivá otázka dnes je: podporíme dominantnú naturalizáciu kapitalizmu alebo sú v dnešnom globálnom kapitalizme obsiahnuté dostatočne silné antagonizmy, ktoré zabránia jeho nekonečnej reprodukcii?
Dnes môžeme vidieť štyri takéto antagonizmy: vynárajúca sa hrozba ekologickej katastrofy, neprijateľnosť súkromného vlastníctva pri takzvanom „duševnom vlastníctve,“ spoločensko – etické dôsledky nového technicko-vedeckého rozvoja (predovšetkým v biogenetike) a, v neposlednom rade, nové formy apartheidu, nové múry a slumy.
Klimatické zmeny pre všetkých
Medzi posledným antagonizmom, priepasťou, ktorá oddeľuje vylúčených od začlenených, a ostatnými troma, ktoré vyznačujú oblasť toho, čo Hardt a Negri nazývajú „spoločné,“ je kvalitatívny rozdiel. „Spoločné“ je spoločne používaná substancia nášho spoločenského bytia, ktorej privatizácia je násilný čin a ak je to nevyhnutné, môžeme sa pred ňou rovnako brániť násilnými prostriedkami. Môžeme rozlíšiť spoločné kultúry, čo sú priamo socializované formy „kognitívneho“ kapitálu, predovšetkým jazyk, prostriedok našej komunikácie a vzdelávania, ale tiež spoločná infraštruktúra – verejná doprava, elektrina, pošty, atď. (ak by sme tolerovali monopol Billa Gatesa, dostali by sme sa do absurdnej situácie, v ktorej by súkromná osoba vlastnila softvérovú štruktúru našej základnej komunikačnej siete), spoločné externej prírody, ktoré je ohrozené znečistením a nadmernou ťažbou (od ropy po lesy a samotný prirodzený biotop) a spoločné internej prírody (biogenetické dedičstvo ľudstva). Pre všetky boje na tomto poli je spoločné povedomie o deštruktívnych možnostiach (vrátane sebazničenia samotného ľudstva), ktoré môžu nastať, ak ponecháme kapitalistickej logike ohradzovania tohto spoločného voľný priebeh. Nicholas Stern mal pravdu, keď hovoril o klimatickej kríze ako o „najväčšom zlyhaní trhu v ľudskej histórii.“ Vedúci skupiny OSN Kishan Khoday nedávno napísal: „Stále viac sa šíri myšlienka globálneho environmentálneho občianstva a želanie, aby sme sa s klimatickými zmenami vyrovnali ako s problémom, ktorý znepokojuje všetkých ľudí.“ Mali by sme pripísať veľkú váhu termínom „globálne občianstvo“ a „všeobecné znepokojenie“ – potrebe vytvoriť globálnu politickú organizáciu a angažovanosť, neutralizovať a usmerniť trhové mechanizmy, ktorá vhodne vyjadruje komunistickú perspektívu. Tento odkaz na „spoločné“ ospravedlňuje oživenie predstavy komunizmu: umožňuje nám chápať pokračujúce „ohradzovanie“ spoločného ako proces proletarizácie tých, ktorí sú vylúčení z používania svojho vlastného majetku. Proletarizácia tiež poukazuje na vykorisťovanie. Dôležitou úlohou dneška je obnovenie politickej ekonómie vykorisťovania – povedzme anonymných „kognitívnych robotníkov“ korporáciami.
Ako udržať neudržateľné
Avšak len štvrtý antagonizmus, zmienka o vylúčených, ospravedlňuje použitie termínu komunizmus. Ťažko si predstavíme niečo „súkromnejšie“ ako štátne spoločenstvo, ktoré vníma vylúčených ako hrozbu a snaží sa ich udržať v patričnej vzdialenosti. Inak povedané, zo skupiny týchto štyroch antagonizmov je ten medzi začlenenými a vylúčenými kľúčový: bez neho všetky ostatné strácajú svoje subverzívne ostrie. Ekológia sa mení na problém udržateľného rozvoja, téma duševného vlastníctva na zložitú právnu výzvu a biogenetika na etickú otázku. Ľudia môžu byť úprimnými bojovníkmi za ekológiu, brániť širšiu predstavu duševného vlastníctva, stavať sa proti patentovaniu génov aj bez toho, aby čelili antagonizmu medzi začlenenými a vylúčenými. Ba čo viac, niektoré z týchto bojov sa dajú vyjadriť jazykom začlenených, ktorí sa obávajú znečisťujúcich vylúčených. Týmto spôsobom sa nedopracujeme k žiadnej skutočnej univerzalite, ale len k „súkromným“ obavám v kantovskom zmysle tohto termínu. Korporácie ako Whole Foods a Starbucks sú aj naďalej obľúbené medzi liberálmi, i keď sa obe zapojili do aktivít, ktoré sú namierené proti odborom. Trik spočíva v tom, že svoje výrobky predávajú pomocou inovatívneho prekrúcania skutočnosti: jedna nakupuje kávu, ktorá je vyrobená zo zŕn nakúpených za cenu o niečo vyššiu ako je férová cena na trhu, ďalšia používa hybridné vozidlá alebo nakupuje od spoločností, ktoré svojim zákazníkom poskytujú slušné výhody (podľa štandardov, ktoré si stanoví samotná korporácia), atď. Bez antagonizmu medzi začlenenými a vylúčenými sa skrátka môžeme ľahko ocitnúť vo svete, v ktorom je Bill Gates jedným z najväčších humanistov bojujúcich proti chudobe a chorobám a Rupert Murdoch najväčším environmentalistom, ktorý pomocou svojho mediálneho impéria mobilizuje milióny ľudí. Tu by sme mali prekonať Kanta a dodať, že sú tu sociálne skupiny, ktoré nemajú určené miesto v „súkromnom“ usporiadaní spoločenskej hierarchie, a preto priamo reprezentujú univerzalitu – sú tým, čo Jacques Ranciere nazval „nezúčastnená časť“ spoločnosti. Každú skutočne emancipačnú politiku vytvára tesné prepojenie medzi univerzalitou „verejného používania rozumu“ a univerzalitou „nezúčastnenej časti.“ Už u mladého Marxa nájdeme komunistický sen – spojiť univerzalitu filozofie s univerzalitou proletariátu. Od čias starovekého Grécka máme pre vstupovanie vylúčených do spoločensko-politického priestoru názov: je to demokracia.
Prevládajúca liberálna predstava demokracie sa tiež zaoberá vylúčenými, robí to však radikálne odlišným spôsobom: zameriava sa na ich začlenenie, na začlenenie všetkých menšinových hlasov. Všetky postoje budú vypočuté, všetky záujmy zobrané do úvahy, ľudské práva budú zaistené pre každého, všetky spôsoby života, kultúry a zvyky rešpektované, atď. Obsesiou tejto formy demokracie je ochrana všetkých druhov menšín: kultúrnych, náboženských, sexuálnych, atď. Základným pravidlom tejto podoby demokracie je trpezlivé vyjednávanie a kompromis. Stráca sa v nej miesto proletára, miesto univerzality, ktorú stelesňujú vylúčení. Nová emancipačná politika už viac nebude výsledkom pôsobenia konkrétnej spoločenskej sily, ale výbušnej kombinácie rozličných síl. V protiklade ku klasickému obrazu proletárov, ktorí „nemajú čo stratiť, iba svoje okovy“, nás zjednocuje hrozba, že stratíme všetko: hrozí nám, že budeme zredukovaní na abstraktný prázdny karteziánsky subjekt, ktorý bude zbavený všetkého skutočného obsahu, olúpený o našu symbolickú podstatu, že sa s našou genetickou výbavou bude manipulovať a že budeme živoriť v zdevastovanom prostredí. Táto trojitá hrozba celému nášmu bytiu z nás všetkých robí proletárov zredukovaných na „subjektivitu bez zmyslu“ ako tvrdí Marx v diele Grundrisse der Kritik der politischen Ökonomie (Náčrt kritiky politickej ekonómie). Predstava „nezúčastnenej časti“ nás konfrontuje s pravdou nášho vlastného postavenia a eticko-politickou výzvou je spoznať sa v tejto predstave. Svojím spôsobom sme všetci vylúčení – z prírody rovnako ako zo svojej symbolickej podstaty. Dnes sa z každého z nás môže stať homo sacer a jediný spôsob, ako tomu môžeme zabrániť je, že budeme konať preventívne.
Zdroj: www.sok.bz
Preložil Peter Vittek
Medzititulky Slovo
