Vývoj a modernizácia spoločnosti v posledných desaťročiach vyvolávajú nemálo znepokojujúcich otázok: Ako možno chápať vývoj našej spoločnosti, poznačený neustálymi procesmi modernizácie a zároveň sprevádzaný narastajúcou anómiou? Jestvuje vzťah medzi oboma procesmi? Je vzrastajúci počet sociálno-patologických javov nevyhnutným sprievodným javom modernizácie, ktorej inštitucionálne princípy spočívajú v demokratizácii spoločnosti, trhovom hospodárstve a vzniku občianskej spoločnosti?
Nemáme do činenia skôr s moderným barbarstvom, ak k tomu prirátame skúšky modernej vojenskej techniky a „moderné“ vojny, napr. v Kosove, Afganistane a Čečensku? Dá sa vôbec zmysluplne hovoriť o modernizácii? Nie je napokon paradigma modernizácie mýtom alebo už prekonanou záležitosťou v nazeraní spoločenských vied na súčasný spoločenský vývoj? A chápe naša sociológia, ale i ostatné spoločenské vedy modernizáciu správne? Na uvedené otázky sa pokúsime hľadať odpoveď v nasledovných riadkoch.
Vznik modernity
Istý špecifický stav spoločnosti, v ktorom viac-menej prestávajú platiť klasické sociálne normy a zákony, nazývame anómia a doslova znamená bezzákonnosť. Pojem pochádza z gréckeho slova nomos (nomos = zákon, a = ne). Pôvodne sa tento termín používal v stredovekej teologickej literatúre a označoval nielen nezákonnosť, ale aj morálnu bezuzdnosť. V sociológii začal používat termín anómie Emile Durkheim, ktorému sa pripisuje aj jeho autorstvo vo význame nedostatočnej sociálnej regulácie a sociálnej kontroly. Durkheim pôvodne vychádzal z rozvoja vedy a techniky a následnej priemyselnej deľby práce, ktorá vedie k posunom v racionalizácii a individualizácii sociálnych pravidiel, k nevyhnutným zásahom do jestvujúceho systému výroby i sociálnych vzťahov. S istým nadsadením by sme mohli povedať, že vychádzal z modernizácie, z preceňovania možností, ktoré sa človeku ponúkajú v jeho radikalizme. Modernizácia prechádza až k stavu bez platnosti všeobecných, najmä však doposiaľ platných noriem. Samotný pojem la modernité použil ako prvý Baudelaire. Práve videním sveta jeho očami a umeleckou avantgardou začína podľa Adorna moderná doba. Baudelair vo svojej eseji Maliar moderného života uvádza, že „…zvláštna na modernom umení je schopnosť v pustote veľkomesta nevidieť iba rozpad človeka, ale aj doteraz neobjavené tajomné krásy“. Objav estetickej stránky odvekej príťažlivosti chaosu, ale i zla (Fleur du mal), strachu a hrôzy, interpretovanej Freudom ako tanatos, prejavy pudu smrti, našli svoj výraz v modernej literatúre a umení. Zdá sa, že to bola literatúra a umenie, ktoré významne ovplyvnili význam modernity a postarali sa aj o všeobecné rozšírenie tohto pojmu. V sociálnych vedách sa centrálnymi inštitucionálnymi princípmi modernity stali demokratický sociálny a právny štát s demokratickou ústavou, trhové hospodárstvo a vznik občianskej spoločnosti. Modernita je tu chápaná ako racionalisticky a scientisticky orientovaná kultúra spoločnosti, ako protiklad k tradicionalizmu, čo však nemusí vždy zodpovedať skutočnosti. S modernitou úzko súvisí modernizácia, i keď nie je s ňou totožná. Ak klasicky nazeráme na modernitu, bezproblémovo spočíva na stĺpoch analyticko-empirického chápania vedenia, na trhovej organizácii produkcie a jej rozdeľovania, na demokratickej pluralite ako politickej forme. Zdá sa však, že podceňuje mnohorakosť situácií a skúseností, ktoré sú skryté za týmto nazeraním na modernitu a bráni sociológii chápať túto mnohorakosť, jednostranne zdôrazňujúc jej pozitívne stánky. Pokladáme preto za nevyhnutné neupierať ani v sociológii modernite jej mnohorakosť, jej pozitívne, ale aj negatívne aspekty, o ktorých chceme v tomto pojednaní hovoriť predovšetkým.
Moderná spoločnosť
Hoci sa pád Bastily všeobecne považuje za začiatok „moderného sveta“, predsa len odvtedy uplynulo v „moderných dejinách“ priveľa rokov, aby sme túto udalosť vzťahovali k slovenskej súčasnosti. Nazdávame sa, že aj keď presné datovanie zlomu v predchádzajúcich formách sociálnej organizácie a spôsoboch života spoločnosti zostáva naďalej otvoreným problémom, vedecká, demokratická a priemyselná revolúcia znamenajú nástup modernej spoločnosti. Všetko nasvedčuje tomu, že s ňou, t.j. s „modernou spoločnosťou“ sme dosiahli v histórii života spoločnosti takú formu sociálnej organizácie, ktorá sa osvedčila predovšetkým ako najprispôsobivejšia všetkému ďalšiemu vývinu. Aj Ľubomír Lipták hovorí o racionálnom konaní, vedeckej organizácii výroby, vzdelávaní a tvorbe i sprostredkovaní informácií ako o štvrtom príznaku modernizácie v historickom kontexte. Modernita a modernizácia sa však samy stali u nás módou. Čo všetko sme nechceli ešte donedávna modernizovať! Počnúc myslením, výrobou, vedou, umením a končiac spoločnosťou, spoločenským systémom a spôsobom života. Pomaly nezostalo nič, čoho by sa racionalizácia a modernizácia nemali dotýkať. Sociálnu zmenu sme nazývali (a nie je to ináč často ani dnes) modernizácia a väčšie spoločenské zmeny sme pokladali za vývoj v tomto smere, v jadre čoho stála „moderná spoločnosť“. Pokladáme za dôležité upozorniť na hranice takéhoto modernizačného úsilia, najmä ak vylučuje všetko, čo je iracionálne a samoorganizačné.
Modernizačné problémy druhého rádu
Za (ľudsky pozn. autora) „nedokončený projekt“ pokladá modernitu i Jürgen Habermas. Na skutočnosť, že vývoj spoločnosti a jej najnovšie dejiny nie sú modernizáciou, a teda aj presadzovaním logiky industrializmu, upozorňuje u nás málo citovaný R. Bendix. Ulrich Beck v ostatnom období dopracoval svoju teóriu rizikovej spoločnosti do štádia, v ktorom konštatuje, že súčasná spoločnosť stojí pred modernizačnými problémami druhého rádu. Doterajšie teórie tzv. jednoduchej modernizácie sú prekonané. Boli charakteristické vývinom industriálnej spoločnosti, existenciou krajín tretieho sveta, možnosťou zvyšovania slobody a voliteľnosti ciest zvyšovaním výkonnosti spoločenských inštitúcií, najmä vo výrobe. Lepšie a lacnejšie produkty, efektívnejšie politické rozhodnutia, možnosti spoločenského vzostupu prostredníctvom vzdelania – to boli najvýznamnejšie znaky jednoduchej modernizácie. Doterajšia stratégia sa niesla v znamení diferenciácie oblastí ľudského konania a špecializácie. Naproti tomu dnes máme do činenia s reflexívnou modernizáciou, ktorá predstavuje racionalizáciu súhry všetkých súčastí nášho života (vrátane iracionality – pozn. autora). O lineárnom pokračovaní modernizácie a života modernej spoločnosti nemôže byť podľa Becka ani reči. Súčasný vývoj je poznačený hľadaním sprostredkujúcich inštitúcií, ktoré by transcendente dokázali preklenúť spoločenský poriadok.
Postmoderná kritika
Ešte radikálnejšej kritike podrobuje modernitu a modernizáciu postmodernizmus. Ten zároveň predstavuje aj prvý väčší sociologický pokus reflektovať a vyrovnať sa s touto problematikou v paradigme postmodernej (niekedy postindustriálnej) spoločnosti. Modernizácia a spoločenský pokrok sú chimérou, projekt modernity je v krízovej polohe, uvádza Habermas. Všetky problémy si spôsobil človek preceňovaním svojich schopností, vierou v pokrok, všemocnosť ľudského umu a vedy. Tak zdevastoval prírodu a priviedol ju na pokraj ekologickej katastrofy bezuzdným drancovaním prírody a industrializáciou. Preceňovaním svojich možností intervenovať do vývoja spoločenských vzťahov a v presvedčení o nezastaviteľnom spoločenskom pokroku vytvoril doposiaľ nebývalú „rizikovú spoločnosť“ (Ulrich Beck). Doterajšie cesty reflektovania modernej spoločnosti (afirmatívna i kritická) nie sú viac relevantné – uvádza Jean-Fracois Lyotard. Nazdávame sa, že znova sa otvára s osobitnou naliehavosťou otázka filozofie dejín, otázka významu minulosti pre prítomnosť a pre budúcnosť. Zdá sa, že bez nich neprichádza z postmoderného hľadiska projekt modernizácie spoločnosti v pôvodnej podobe do úvahy. Napokon paradigmu modernity a modernizácie navrhuje „pochovať“ viacero autorov, najmä však Wallerstein. Modernizácia je určite dobou neistoty, ťažkostí, zavše i kritických momentov, ako uvádza D. Martin. Následnú anómiu, spojenú s modernizáciou pokladáme za sociálny stav, v ktorom je oslabené kolektívne vedomie, ciele sociálneho konania sa v dôsledku modernizácie stávajú (u väčšiny členov spoločnosti – pozn. autora) nejasnými, lebo zlyhávajú v spoločnosti zakotvené tradičné morálne presvedčenia. Vedomie prežívania krízy a striedajúcej sa prosperity a konjunktúry sa stali zdrojom pochybovania o zvládnuteľnosti týchto procesov už na konci 19. storočia, k čomu pristúpili aj pochybnosti o možnostiach trvalého sociálneho pokroku. Zdá sa, že práve v tejto oblasti spočívajú i zárodky pesimistickejšej paradigmy postmodernizmu. Pravdepodobne práve pochybnosti o zvládnuteľnosti inovácie a pokroku v spoločnosti inšpirovali Durkheima k jeho teórii anómie. Podľa toho by sme sa mohli nazdávať, že anomické konštelácie a s nimi spojené deviantné správanie sú integrálnou súčasťou modernej priemyselnej spoločnosti, v ktorej má modernizácia (vo význame inovácie) svoje trvalé miesto a v ktorej sa deviantné správanie paradoxne stáva „normálnym“. Podľa Durkheima vznikajú anomické tendencie vždy súčasne ako dôsledok náhlych ekonomických zlomov a posunov, a to tak pozitívnych (napr. pri náhlej konjunktúre), ako aj pri posunoch negatívnych (krízach, prepadoch na burze…). Východiskom z takejto krízy a spôsobom jej zvládania sa stáva deviantné správanie, najmä kriminalita a násilie, ale aj samodeštrukčné depresie, ktoré môžu viesť neraz až k samovraždám. V tomto smere spočíva Durkheimovo prvenstvo a doslova priekopnícka a pionierska práca pri objasňovaní deviácie prostredníctvom anómie. Preto podľa Durkheima nemôžu byť osoby páchateľov trestných činov predmetom analýzy (osoby páchateľov sú podľa neho dokonca zameniteľné), ale centrom analýzy sa musia stať ich skutky a spoločnosť.
Sociálna kontrola a sociálna regulácia
Osobitnú úlohu pritom zohráva sociálna kontrola. Má okrem iného aj význam signalizátora normálnosti či patologickosti systémovej aktivity, prípadne stavu, ktorý sa ňou dosiahol, alebo sa ňou môže zmeniť, ale znamená i ovládanie, riadenie, moc, samočinnú reguláciu. Jej oslabenie vedie takmer vždy k stavom sociálnej dezintegrácie, k nedostatočnej sociálnej regulácii a k sociálne deviantnému správaniu.
Kým sociálna kontrola má za úlohu porovnávať reálne správanie jednotlivca alebo skupiny s normami a hodnotami spoločnosti a zisťovať odchýlky (deviáciu) od štandardov spoločenského spolužitia, sociálna regulácia (ako súčasť, resp. podsystém sociálnej kontroly) predstavuje skôr prostriedky, ktoré používa spoločnosť na to, aby zabezpečila plnenie spoločenských cieľov, noriem a hodnôt. Návrh Sociálnej doktríny SR možno pokladať za súčasť kreovania takýchto štandardov spoločenského spolužitia. Regulatívne inštitúcie majú zabezpečiť, aby sa individuálne ciele príliš neodchyľovali od záujmov celku (skupiny, spoločnosti). Lebo všeobecná tolerancia k osobným záujmom a ich jednostranné uprednostňovanie pred záujmami celku je výrazom javu, ktorý sme nazvali sociálnou koróziou, ktorá môže dokonca vyústiť do rozkladu celého normatívneho systému spoločnosti, ktorý nazývame anómiou. Anómiou teda súčasne označujeme stav sociálnej dezintegrácie, ktorý je charakteristický pre sociálne odchylné konanie vo význame nedostatočnej sociálnej regulácie v určitom sociálnom systéme. Ide teda o takú spoločnosť, ktorá sa nachádza v stave oslabených alebo vzájomne si protirečiacich hodnôt, v stave diskrepancie v dôsledku narastajúcej deľby práce a diferenciácie, modernizácie bez pravidiel a noriem. No o anómii hovoríme aj v dôsledku diskrepancie medzi neúmerne vysokými nárokmi skupín i jednotlivcov a ohraničenými, resp. obmedzenými prostriedkami (napr. v dôsledku ekonomickej krízy).
Jürgen Habermas pokladá za východiská vzniku anómie všeobecnú krízu legitímnosti noriem a sociálnej príslušnosti. Táto nevedie k úplnej deštrukcii prežívaného sveta (Lebenswelt), ale k dezorganizácii a k individualizačným procesom osobitne v procese socializácie. Práve v dôsledku uvedeného nadobúda stav anómie dlhodobejší charakter. O klasifikáciu anomických postojov sa pokúsil i Melvin Seeman, ktorý v anomických postojoch rozlišuje:
1. bezmocnosť (powerlessness – vo význame rozkladu moci),
2. bezvýznamnosť (meaniglessness – vo význame straty významov),
3. beznormovost (normlessness – vo význame rozkladu noriem),
4. sociálnu izoláciu (social isolation) a
5. samorozloženie (selfestrangement – vo význame rozkladu vlastnej osobnosti)
Indikátory anómie
Z najnovších empirických výskumov anómie v stredoeurópskych podmienkach treba upozorniť na výskum, ktorý uskutočnil Wolfgang Zapf, Wolfgang Glatzer a Heinz-Herbert Noll na univerzite v Mannheime (r. 1980, 1984, 1988, 1990, 1993). Podľa koncepcie uvedených autorov a výsledkov ich výskumu anómia zasahuje do najosobnejších sfér života človeka, bezprostredne ovplyvňuje jeho životné pocity. Na ilustráciu uvedieme iba niekoľko indikátorov rôznych významných dimenzií anómie, o ktorých si myslíme, že platia v plnom rozsahu i na území Slovenska:
– svet sa stal dnes takým komplikovaným, že sa už v ňom spravidla človek nevyzná,
– keď to dnes človek niekam chce dotiahnuť, je obyčajne nútený robiť veci, resp. sa správať tak, ako to nie je správne,
– človek sa často cíti osamelý,
– práca jednotlivca často vôbec nebaví, ale musí ju vykonávať, aby získal veci, ktoré chce a potrebuje,
– na väčšinu našich dnešných ťažkostí nemôže jednotlivec veľa zmeniť.
Rodina
V tejto súvislosti možno hovoriť aj o anomickej rodine, v ktorej výrazne poklesla predovšetkým jej funkcia v oblasti sociálnej kontroly, a teda sa mení aj jej socializačná funkcia. Nazdávame sa, že súčasná „moderná“ slovenská rodina je skutočne nesúdržná, vzťahy v nej neprehľadné, s často sa meniacou konšteláciou, vyskytuje sa v nej i násilie, syndrómy zanedbávaného a týraného dieťaťa, zmeny v štruktúre rolí v rodine, sociálneho statusu muža a ženy, niekedy až schizoidné postavenie ženy-matky, rozhodujúcej sa medzi profesionálnou kariérou a rolou matky, preťaženosť a i. Vo svojich empirických výskumoch dokázali Sampson a Laub v USA význam tzv. neformálnej kontroly v rodine z hľadiska vzniku delikventného správania detí a mládeže. V prípade anomickej rodiny, v závislosti od kvality neformálnej sociálnej kontroly, štatisticky významnejšie dochádza k delikventnému správaniu. Štrukturálne pozadie rodiny, ako napr. veľkosť rodiny, bytové pomery, socio-ekonomický status a pod., na rozdiel od neformálnej sociálnej kontroly neovplyvňujú vznik delikvencie priamo.
Čo vedie k rozpadu spoločnosti?
Postmodernistické teórie anómie rozpracúvajú viacerí autori. Možno konštatovať, že postmodernistické teórie neobyčajne vysoko korelujú s teóriou anómie, keď zdôrazňujú heterogenitu a diskontinuitu v spoločnosti, naznačujú koniec ideológií v spoločnosti a spochybňujú samotné základy, na ktorých stáli teórie modernizmu, a teda i modernizácie spoločnosti. Myšlienky hraníc rastu a najmä sociálne hranice rastu sa dostávajú do rozporov s víziou neobmedzeného sociálneho pokroku, na ktorých spočíva modernizmus. Patrí k nim H. H. Bohle, najmä však W. Heitmeyer, ktorý v r. 1997 formuloval pre sociológiu otázku „Čo vedie k rozpadu spoločnosti?“. Zdá sa, že proces internacionalizácie a globalizácie a ich vysoké tempo významne oslabujú integračné sily modernej spoločnosti a naopak posilňujú jej dezintegráciu.
Pre väčšiu názornosť uvádzame podstatné momenty modernizácie a postmodernizácie podľa Reeseho-Schäfera, ktoré majú podľa nášho názoru bezprostredný vzťah k anómii:
Ďalej sme presvedčení, že v súčasnom období je problematika anómie na území SR v živote spoločnosti neustále konfrontovaná na jednej strane s takmer všeobecným cieľom spoločenského úspechu, ktorý býva najčastejšie vyjadrený ako materiálne bohatstvo alebo aspoň finančný úspech. Jeho dosiahnutie sa stáva veľmi často centrálnou hodnotou alebo aspoň hodnotou v hierarchii hodnôt veľmi vysokou. Na druhej strane však spoločnosť nevytvára dostatočné hodnotové a normatívne predstavy, ako tento cieľ dosahovať. Častým prípadom je intenzívny spoločenský tlak na dosahovanie úspechu a menej intenzívny tlak na legálne, prípadne etické spôsoby jeho dosahovania. Výsledkom je jav, v ktorom značný počet obyvateľov, ktorí reálne nemôžu dosiahnuť bohatstvo a finančný úspech, sa uchyľuje k sankcionovaným, nelegálnym a často i kriminálnym spôsobom ich nadobúdania. Sociálna kontrola v tomto prípade zlyháva, koroduje, ako sme sa už o tom zmienili, a ostatné spoločenské i individuálne aktivity, ako politika, vzdelávanie, rodinný život, získavajú výlučne inštrumentálny charakter, t.j. začínajú slúžiť iba na dosiahnutie spomínaného druhu úspechu. Ale ak by tomuto cieľu prestávali slúžiť, stávajú sa z hľadiska dosahovania cieľa nefunkčnými. V tejto súvislosti uvádza výstižne Schneider, že dochádza k víťazstvu ekonomiky v spoločenskom systéme a všeobecnému podceňovaniu neekonomických rolí a inštitúcií, ktoré sa neprispôsobujú ekonomickému režimu. Podľa L. Cirtkovej jestvujú v teóriách anómie i psychologické aspekty. U jednotlivca v dôsledku jeho nespôsobilosti dosahovať stanovené spoločenské ciele vzniká napätie a tlak, ktoré ho zatláčajú do pozície sociálneho outsidera. Vznikajú u neho anomické pocity – depresie, dezilúzie, frustrácia, sklamanie, roztrpčenie a hnev. Výsledkom ventilovania týchto pocitov, ktoré vyvolávajú tlak, je často zločin, ako jeden z možných variantných riešení. Význam anomických interpretácií pocitov stratenosti, bezmocnosti a bezperspektívnosti spočíva podľa menovanej v ČR v tom, že bývajú predzvesťou rôznych podôb násilia a sociálnej i individuálnej patológie. To nás však iba ubezpečuje aj v tejto súvislosti o pravdivosti Durkheimovej myšlienky ešte z r. 1895 v súvislosti s anómiou vedúcou k zločinu ako o anticipácii nastávajúcej morálky, ako o krokoch k tomu, čo nás čaká a čo bude. Podobne Niklas Luhmann prezentuje pochmúrne a zlovestné nazeranie na budúcnosť. Inklúzii a exklúzii v modernej spoločnosti nemožno zabrániť. Rozdielnosti medzi skupinami, ktoré sú ich zdrojom a ktoré sa v rámci plurality budú rozvíjať, sa tak stanú normami v nastávajúcom storočí. Podľa U. Becka moderná kategória „cudzieho“, „cudzinca“, ktorého sa týka exklúzia, transcenduje, stáva sa všeobecným znakom ľudskej existencie vôbec. Táto generalizácia môže postihnúť každého z nás. Možnosť stať sa cudzím spôsobuje neistotu, súčasne vyvoláva ako kompenzáciu posilňovanie vlastnej identity. Posilňovanie vlastnej identity sa však často deje konštrukciou obrazu nepriateľa, ktorý je opäť postihovaný exklúziou.
Uvedené myšlienky často vedú ku kultúrnemu a sociálnemu pesimizmu. Súvisia s obavami o stratu celosti a tzv. my-pocitov a k individualizácii. Podľa autora týchto riadkov individualizácia sa najčastejšie vníma zo svojej negatívnej stránky, ekonomické tendencie zospoločenštenia, ktoré sa vysvetľujú v súvislosti s globalizáciou, sú pokladané za „bezdušé“. Postmodernisti upozorňujú v tejto súvislosti na degeneráciu ľudskosti, na zničujúcu konkurenciu, ktorej neodolajú žiadne hodnoty, na rozpad inštitúcií, ktoré doposiaľ chránili spoločnosť, na únik do nihilizmu. Pravdepodobne iba mládež predstavuje potenciálne východisko z tejto studenej a obchodnícky orientovanej strojovej spoločnosti, ak pravda nastúpi cestu hľadania „nového človeka“ ako hľadania samého seba.
Delegitiácia noriem
V súvislosti s anómiou je nevyhnutné zmieniť sa ešte o jednom probléme, ktorý súvisí s pluralizáciou hodnôt a noriem. Je nesporné, že ani súčasná spoločnosť sa nezaobíde bez značného kvanta noriem, ktoré by sme mohli nazvať ako „jadrové“ a nesporné, i keď sa pravdepodobne toto „nesporné jadro“ oproti „pluralite“ noriem zmenšuje. V dôsledku toho sa stávajú hranice medzi deviantným a nedeviantným správaním čoraz menej ostrými a je nevyhnutné neustále znova a znova ich definovať. K tomu patrí i proces, ktorý by sme mohli nazvať delegitimizáciou noriem. V tej miere, v akej sa členovia spoločnosti stotožňujú s normami, sa stretávame s dvoma následnými jednoznačne anomickými javmi i na Slovensku:
1. v spoločnosti klesá pripravenosť a ochota riadiť sa spornými normami, t.j. normami, ktoré sa stávajú spornými v dôsledku plurality,
2. súčasne sa sťažuje a zmenšuje individuálna integrácia a narastá subjektívna neistota v sociálnom správaní.
Zmeny v hodnotovej orientácii občanov
Zmena v oblasti hodnôt a hodnotových orientácií je vždy spojená aj s následnou (s určitým časovým posunom) zmenou noriem, ktorej predchádza ich oslabenie. Ich zmeny zaznamenávajú početné empirické výskumy v krajinách stredozápadnej Európy, umožňujúce predpokladať, že tieto zmeny sa dotýkajú i územia Slovenska a jeho obyvateľstva. Najčastejšie sa poukazuje na zmny v hodnotách ako usilovnosť, disciplína, zmysel pre povinnosť, skromnosť, ktoré ustupujú do pozadia pred hodnotami ako emancipácia, rovnosť v prístupe, autonómia, pôžitok, sebarealizácia, ktoré nadobúdajú čoraz väčší význam. Ako hodnota na význame veľmi podstatne stráca vzájomná ohľaduplnosť, ktorú je ochotná vo výchove svojich detí uplatňovať iba približne štvrtina obyvateľstva. Značne narastá význam tzv. postmaterialistických hodnôt, akými sú napr. väčší vplyv (občanov) na rozhodnutia vlády, ochrana práva na slobodu názorov, ale i bezpečnosť občanov, pokoj a poriadok. Uvedené zmeny neznamenajú vznik nových hodnôt, iba zmenu v preferencii hodnôt, významný vzostup a ústup niektorých z nich. Súčasne narastá i diferenciácia v oblasti preferencií hodnôt a noriem v závislosti od skupinovej príslušnosti. Narastá i počet marginálnych, príp. kvantitatívne bezvýznamných skupín s osobitnými až extrémnymi skupinovými hodnotami a normami. Tento vývoj má dva významné rozdielne následky:
Na jednej strane stúpa inovácia a individuálny rozvoj, čo sa nezriedka stáva zdrojom ekonomického rozvoja spoločnosti. V tomto smere je vlastne každá sociálna inovácia deviantným správaním, príp. druhom pozitívnej deviácie.
Na druhej strane tým takmer automaticky rastie rozsah deviantného správania.
Oba tieto javy, delegitimizáciu noriem a zmeny v oblasti hodnôt a hodnotových orientácií, by sme mohli označiť ako vedľajší produkt (príp. negatívne stránky) individualizácie i modernizácie spoločnosti. Je to príklad morálnej anómie, ktorá by mohla za určitej spoločenskej situácie nadobudnúť nečakané, ba až hrozivé rozmery.
Globalizácia
V súčasnosti sa nachádzame v období, keď vrcholí epocha, ktorá bola východiskom spoločenských vied za čias E. Durkheima. Nazdávam sa preto, že aktuálnymi sa o opäť stávajú, i keď na inej úrovni, prvky klasickej teórie anómie, ktoré výstižne a neoddiskutovateľne charakterizujú súčasnú spoločnosť, nachádzajúcu sa v procese globalizácie. „Nie je náhodné, že filozoficko- teologický pojem (odcudzenia- pozn. autora) vystupuje od počiatku vo dvojici so sociologickejším konceptom anómie. Pojem anómie signalizuje stratu kontroly, nástup bezzákonnosti a hodnotového chaosu,“ výstižne uvádza Jan Keller. Na záver možno povedať, že vývoj, nadväzujúci na anomické stavy súčasnej spoločnosti, preukazuje výrazné posuny od normálu a normy k deviácii. Tento vývoj korešponduje s pesimistickým presvedčením autora týchto riadkov v zhode s Martinovým videním „pochmúrnej tváre modernizácie“ o tom, že súčasné prvky anómie v spoločnosti na území SR anticipujú budúci vývoj našej spoločnosti celkom nezávisle od toho, či budeme hovoriť o jej moderinzácii alebo postmodernom vývine. A napokon to isté platí i v prípade odcudzenia, o ktorom rovnako tak oprávnene Keller tvrdí: „Budiť očakávania, že dokážeme prispieť k prekonaniu odcudzenia, je veľmi problematické a málo zodpovedné…“
Ako teda odpovedať na otázku, či je teória anómie aktuálna i v súčasnej slovenskej spoločnosti? Modernizácia je syntézou viacerých neobyčajne komplexných sociálnych javov, predovšetkým racionalizácie a inovácie výroby, úsilia takmer všetko riadiť, racionalizovať a kultivovať spoločnosť, dosahovať v spoločnosti ustavične pokrok a ustavičný rast. Pretože je spojená s pluralizáciou hodnôt a následne i delegitimizáciou noriem, je sprevádzaná množstvom nielen pozitívnych, ale i negatívnych sprievodných javov, ktoré nadobúdajú globálny charakter a spätne modernizáciu ovplyvňujú. Ich počet môže v istom kritickom období prevažovať ako dôsledok zlyhávajúcej sociálnej kontroly a regulácie, vylučovania všetkého, čo je iracionálne a samoorganizačné. V takomto období dochádza k rastu anómie. Jej dôsledkom je spravidla rast sociálnej patológie, spojenej s deviáciou a sociálnou koróziou. V spoločnosti prebieha dezintegrácia, ktorá prináša so sebou dezorientáciu a dezorganizáciu. Jednotlivec sa stáva spravidla bezmocným, stále viac vydávaným napospas beznormovosti v stave sociálnej izolácie až samorozloženia.
Uvedené negatívne stránky anómie a modernizácie však nemusia prevažovať. Znamenajú skôr ohrozenosť spoločnosti s centrálnou úlohou sociálnej kontroly, ktorá predstavuje „jazýček na váhach“ pozitívneho alebo negatívneho vývoja modernizácie.
Hľadanie východísk
Sociálna kontrola ako mechanizmus spoločnosti predstavuje súčasne i systém, ktorého súčasťou je sociálna regulácia. Práve ich funkčnosť dokáže zabrániť nárastu anomických prvkov v živote spoločnosti a následne i sociálno-patologických javov. Zjednodušene a s určitým nadsadením možno povedať, že sa tak dá zabrániť i vzniku dezorganizácie a dezorientácie, osobitne mládeže. Autor si uvedomuje, že uvedená charakteristika je príliš tézovitá a zjednodušená na to, aby predstavovala reálne fungujúce a prebiehajúce sociálne procesy. Zmyslom tejto, ako aj predchádzajúcich hypotéz je prezentovať súčasne aj vážnu výzvu k reflexii súčasného vývoja a osobitne výzvu k empirickému skúmaniu spoločnosti. Osobitne negatívne stránky anómie a modernizácie sú v dôsledku globalizácie natoľko univerzálne, že sa bezprostredne dotýkajú i slovenskej spoločnosti. Pokladáme za nevyhnutné prijať tieto skutočnosti ako výzvu k empirickému potvrdeniu alebo vyvráteniu zatiaľ len všeobecne formulovaných hypotéz v podmienkach SR. Napokon historickosť moderny a modernej spoločnosti predstavujú teritórium, ktoré je príznačné svojou mnohorakosťou situácií a problémov, v ktorých sa ocitá súčasný človek a súčasná spoločnosť. Túto problematiku nemožno nevidieť, ale ani zamietať a vonkoncom nemožno nachádzať definitívne riešenie „raz navždy“. Naše úsilie by malo spočívať v hľadaní východísk, ktoré majú svoje globálne, ale i lokálne riešenie, rovnako ako aj odpovedí, ku ktorému z nich prislúcha odpoveď na otázku o anómii slovenskej spoločnosti.
