Každé voľby majú svoju nosnú tému, ktorá určuje základný rámec predvolebnej spoločenskej diskusie, a tým aj pozície kandidujúcich strán. Do volieb v roku 1998 sa vtedajšia vládna garnitúra svojimi praktikami dokonale diskvalifikovala, a tým proti sebe vytvorila celospoločenskú požiadavku po zmene. Potom nastúpili demokrati, pretože oni sa za tú zmenu vyhlásili. Tú však ľahšie sľubovali, ako napĺňali, a tak je dnes vlna nespokojnosti opäť neuveriteľne vysoká. Koaličnej elite ostalo jediné politické pole, na ktorom môže postaviť silnú a úspešnú kampaň. Otázka bude pre voličov ako vždy veľmi jednoduchá: Chcete integráciu do spoločnosti bezpečia, prosperity a vyššej životnej úrovne, alebo izoláciu a spoločenský úpadok? Prisilný konsenzus Už dnes zreteľne vidieť široký spoločenský konsenzus o tejto otázke, pretože nik nechce izoláciu. A tá si už na Slovensku našla svoje meno: Vladimír Mečiar. Pre súčasnú koaličnú garnitúru je to najjednoduchšia cesta na zachovanie moci. Médiá už s tradične negatívnym postojom voči HZDS-ĽS a jeho šéfovi, takisto ako intelektuálna elita vidia integráciu ako absolútnu prioritu a izoláciu ako prízrak. Sila konsenzu je veľká, a preto sa do neho musia zapojiť aj novovzniknuté strany. Všetci, vrátane prezidenta, si chcú predsa i naďalej potriasať ruky s rozhodujúcimi politickými hráčmi západného sveta. Tí majú v tejto hre nenahraditeľnú úlohu. Samozrejme, že ich výroky neboli objednané, na takú nízku úroveň by sa predsa nespustili. Jednoducho aj Západ má na Slovensku určité záujmy. V prvom rade chce mať spoľahlivého partnera. Bývalá vládna garnitúra s Mečiarom na čele je v ich očiach pravým protikladom. Nechcú sedieť s predsedom HZDS-ĽS za okrúhlym stolom, prijímať s ním zásadné rozhodnutia a byť pritom odkázaní na jeho lojalitu. Preto bude euroatlantická reprezentácia naďalej ochotne podporovať toho, koho považuje za dôveryhodného. Za zamyslenie stojí len to, že politická neschopnosť terajšej vládnucej garnitúry dosiahla takú úroveň, že bez výdatnej pomoci zahraničia a celej mienkotvornej obce by nebola schopná obhájiť svoje pozície. V každom prípade proti sile tohto konsenzu nemá šancu ani akokoľvek charizmatický 30-percentný Mečiar, ktorý opäť poslúži ako symbol pre vytvorenie atmosféry napätia a spoločenskej drámy za záchranu integračných šancí SR. Musí ísť o veľa, iba tak sa podarí zmobilizovať všetkých sklamaných k volebným urnám. „Neviem koho budem voliť, ale voliť určite pôjdem, len aby tam nebol Vlado a aby pred nami Európa a svet nezatvorili dvere.“ Presne toto je cieľový efekt kampane. Rozhodne líder Smeru Čísla nasvedčujú, že o povolebnom smerovaní Slovenska bude rozhodovať Robert Fico. Dnes ešte zámerne necháva všetkých v neistote, na ktorú stranu sa po voľbách obráti. Práve Smeru a jeho predsedovi sú však určené jasné slová západných diplomatov i politikov na jeho nedávnom americkom turné. Ak ešte reálne pomýšľa na alternatívu vládnutia s HZDS-ĽS, nech na ňu veľmi rýchlo zabudne. Už existuje viacero dôvodov predpovedať, že sa Fico tomuto tlaku podriadi. V prvom rade je ambiciózny politik, ktorý veľmi dobre vie, že by v spojení s HZDS-ĽS viedol vládu izolovanú od západného sveta. Sotva sa dá predpokladať, že by politickú kariéru obetoval za štyri roky takéhoto premiérovania. Druhý variant je síce podstatne náročnejší na nekonečné rokovania širokej koalície, no ponúka bonus, ktorý všetku tú námahu stavia do tieňa. Je viac ako pravdepodobné, že pri vytvorení Západom akceptovanej vlády bude SR v rokoch 2002 až 2006 vstupovať do NATO i EÚ. To sú momenty, ktoré sa do histórie zapisujú veľkými písmenami a ich aktéri s nimi. Politik, ktorý naplní celospoločenský integračný sen, bude mať v rukách silný politický kapitál. Na ňom sa dá postaviť naozaj dlhodobá kariéra. Líder Smeru si tieto súvislosti uvedomuje, svojimi zahraničnopolitickými aktivitami sa usiluje „ukradnúť“ Mikulášovi Dzurindovi integračný ,,patent“. A tak by sme sa asi už mali začať pripravovať na ďalšie štyri roky dúhovej koalície. Za „fúzača Mikiho“ dosadíme „slovenského čuvača Roba“, za SOP a SDĽ – Smer a ANO. Ale inak ostáva všetko po starom. Koaličné dohody a ich nerešpektovanie, vzájomné vydieranie, osočovanie partnerov, a to všetko prostredníctvom médií pred verejnosťou. Nastanú štyri roky stredo-pravicovej vlády. To je čas, ktorý má slovenská ľavica na to, aby vygenerovala isté nové zoskupenie, ktoré bude schopné ponúknuť vlastnú ucelenú víziu transformácie spoločnosti v atraktívnej a širokej verejnosti zrozumiteľnej forme a prostredníctvom dôveryhodných lídrov.
