Zomrel Jano Lenčo. Naposledy mi povedal, aby som tú návštevu do Žiliny neodkladala, lebo on už zomrie. Fakt vedel šokovať. Na jemu venovanom večierku PENu vážne vyhlásil, že je komunista. Jano to nemyslel ako príslušnosť k nejakej partaji. Bol zo strany vyhodený, dvadsať rokov „nemohol“, potom prijal ospravedlnenie a vrátené členstvo, do SDĽ sa nepreregistroval, lebo tomu projektu neveril, zato vstúpil do novozaloženej KSS, aby z nej vzápätí vystúpil. Bol šokujúco talentovaný a sám, svoj. Jeho názorom je jeho dielo, a to je pozoruhodné. Didaktickú kroniku rodu Hohenzollernovcov považoval za svoju najdôležitejšiu knižku. Mne sa páčia Roky v kine Úsmev.
Ešte charakteristika jeho tvorby: „Vo svojom pomerne rozsiahlom diele sa autor prejavil ako osobitý prozaický typ s prevahou racionality a s tendenciou využívať prózu modelových situácií, v ktorých rieši otázky ľudskej existencie a bytia vo všeobecnej filozofickej rovine i v konkrétnom čase a priestore. Sú to otázky života a smrti, pravdy a spravodlivosti, ľudských túžob a citov a všetkého, čo sa stavia do cesty sebarealizácii človeka alebo jej napomáha.“
Status na FB, 2. 11. 2012
V Slove č. 36/2001 vyšiel v rubrike hosť Slova rozhovor s Jánom Lenčom, ktorý pripravil Miro Procházka. Má titulok, ktorý sme si vypožičali ako hlavný k spomienke na priaznivca a spolupracovníka Slova. A siahli sme aj do archívu, aby spisovateľ aj dnes prehovoril k čiatateľom Slova.
Literatúra ako kino života
Žilinský rodák Ján Lenčo (23. október 1933) patrí medzi popredných slovenských spisovateľov, ktorého diela sa opakovane vydávajú a prekladajú v cudzine. Po maturite na gymnáziu v rodnom meste absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Tvoriť začal v oblasti recenzií a literárnej kritiky a dodnes tento žáner pestuje pre potechu duše. Celoživotnou doménou sa mu stali všetky druhy prózy: poviedky, miniatúry, novely, satiry, sci-fi, román. Po publikovaní v prestížnych denníkoch a časopisoch (Pravda, „modrá“ Smena, Slovenské pohľady, Mladá tvorba, Kultúrny život) vychádza mu presne v Kristových rokoch prvá kniha próz Cesta na morské dno (1966). Odvtedy Lenčo zaplavil Československo, aj Európu (Rakúsko, Nemecko, Poľsko, Rumunsko, Rusko, Grécko), ba i Japonsko desiatkami kníh, spomedzi ktorých stihneme spomenúť: Nepokoj v minútach, Didaktická kronika rodu Hohenzollernovcov, Ďaleká a blízka, Pomsta zo záhrobia, Egypťanka Nikotris, Hviezdne okamihy, Čarodejník z Atén, Rozpamätávanie, Zlaté rúno, Odyseus, Bronz a krv, Kino Úsmev, Žena medzi kráľmi. Lámal rekordy v reedíciách, iba Rozpamätávanie vyšlo už štyrikrát. Pochutili si na ňom čitatelia až v 23 jazykoch. Ako syn úradníka a učiteľky si však ich profesie nezopakoval: zapodieva sa prevažne literatúrou, hoci jeho najatraktívnejším, aj najmilovanejším povolaním bolo deväťročné panovanie v kresle riaditeľa kina Úsvit, v autobiografickom románe prekrsteného na Úsmev. Bol jeho „slabo plateným kráľom“. Keby som mal Jánovi Lenčovi, ktorý mi je rodákom i celoživotným priateľom, vymyslieť prezývku, nadávku, pochvalu, či všetko dokopy, veru mi nič iného na um nepríde ako Kráľ úsmevu.
Veličenstvo, aká bola rozlúčka s panovníckym žezlom v žilinskom kine Úsvit? Báseň? Prípitok? Potešenie z návratu? Posledné premietanie?
– V každej rozlúčke je aj smútok, aj radosť. V mojej bolo všetko. Báseň! Už som skoro povedal Appollinaire, nie pre alkoholy, no pre vecné opojenie životom. Ale ja som sa vystrel na starý gauč, položil hlavu na operadlo a pomaly zaspával. A zamarilo sa mi, že operadlo sa zmenilo na lono ženy…
Tak predsa len báseň? Či žena?
– To je to isté. Pomenoval som ju Solvejg a sprevádzal ma tichý spev jej uspávanky. Poznal som ju dávno, v Mathesiovom preklade.
Stále, ešte aj teraz?
– Stále, ešte aj teraz.
„Po prvé pokojně spinkej, po prvé pokojne spi, vždyť po prvé, císaři Gynte, spíš ve svém císařství!“
Premietali panovníkovi na rozlúčku Peer Gynta – jeho hľadanie samého seba?
– Premietal si sám v sebe: Puto najsilnejšie, Návštevu z temnôt, Siedmy závoj, Modrého motýľa. Dozvedel sa, konečne, čo bolo za siedmym závojom Peera Gynta.
A prípitok?
– S vernými. A s tými deviatimi rokmi.
A nostalgia – nič?
– Áno. Vždy býva v živote za „tým prvým“. Prvý školský deň, prvá láska, prvá štátnica. Môj prvý panovnícky deň, cisársko-kráľovský, keď som sa z nezamestnaného stal zamestnaným, bol prvý december 1975 a strašný bordel v ňom. Bolo to v čase neslýchanom, keď kiná bývali vypredané, na lístky fronty, a prístavky dostali protekčne len mäsiari a uhliari. Do takej schátranej, odpudzujúcej kancelárie so začmudenými múrmi, zdutým popraskaným linoleom a rozbitým nábytkom by som sa chcel vrátiť – ak by dolu bolo natrieskané kino.
Potešenie z návratu?
– Pravda. Môj návrat k literatúre bol, je a bude vždy radostný.
Večný návrat? Do detstva?
– Kdeže, nepatrím medzi spisovateľov, čo sa celoživotne tvária ako dobré detičky dobrej doby, dobre vychované a dobre spomínajúce. Mám na detstvo tie najhoršie spomienky. Svet, kde som žil, sa dusil a dusil v obludnom farizejstve. Vyvoňavkovaný vtedajšími parfumami, ohavne ideologickými a obdivuhodne nekvalitnými. Meštiaci pestrých politických a religióznych odtieňov si vykupovali čisté svedomie milodarmi, hlučne vytrubovanými z kancľov a almužnami žobrákov.
Ale predsa: osobné spomienky. Zlaté klinčeky?
– Zlatým klincom citovej výchovy prvého „samostatného“ národného štátu boli dva momenty. Prvý, keď som bol štvrtákom, v ľudovej oddelili luteránskych žiakov od katolíckych a šup – sem, šup – tam im zriadili osobitnú školu.
V čom bola taká osobitná?
– V jednej miestnosti prvý, druhý a tretí ročník, v druhej štvrtý a piaty.
Integrácia! Keby sme to dnes odporúčali ministrovi školstva… Aké to malo výhody?
– Predísť možnosti, aby prašivé ovce nenakazili zatiaľ neprašivé. Pre mňa to znamenalo, že odo mňa odtrhli najlepšieho priateľa. Modelová situácia pre budúci holokaust. Prognóza pre oddeľovanie priateľov od priateľov, bratov od bratov, ľudí a národov ďalej a ďalej až po terajší balkánsky scenár.
Ale vtedy, čo ten druhý zlatý klinec?
– Verejná poprava partizána, veliteľa Kunerádu, Antona Sedláčka pred Remeselníckym domom v Žiline. Chmúrna jeseň 1944. Všetko v mene Boha, Pravdy a Národa.
Do tretice – taký pekný, pozlátený klinček?
– V slnku ligotavé epolety generála Klapálka skloneného nad mapou na žilinskom námestí. Písal sa 30. apríl 1945, oslobodenie rodného mesta, jeho najväčší sviatok v dejinách. Aj pre mňa.
Čo teda môže povzbudiť ranou mladosťou takto priklincovaného gymnazistu k dejinným zvratom, aby sa k nim vracal? Zakryť si oči, zabudnúť, alebo si všetko zas a zas pripomínať?
– Zážitky. Moje prvé boli ľudové rozprávky, príbehy Nového zákona, Hronského Budkáčik a Dubkáčik a najmä nádherné Ondrejovove cestopisy. Z tej druhej oblasti to bol Fričov Jánošík s dvojmetrovým Paľom Bielikom, ešte za vojny, a sovietsky film Ona bráni vlasť, prvučičký, ktorý premietali po oslobodení v mojom drahom milovano-nenávidenom meste. Tieto moje azyly pretrvávajú podnes a každá historická skúsenosť nanovo posväcovala a utvrdzovala ich sebazáchrannú funkciu.
Mal tento azylový svet čosi výnimočné?
– Má. Podnes. Bol a je bez pretvarovania, preverovania, preformovávania, prezliekania kabátov. Bolo a je v ňom samozrejmé, že vždy víťazí Pravda a najmä Dobro. Musí.
Škola – základ života. Objavili váš talent?
– Objavili. Pol roka pred maturitou si zavolal moju mamu profesor matematiky, nezabudnuteľný Origo, aby jej povedal, nech ma dá už aj na remeslo, lebo som taký nechápavý, že sa nikde inde neuplatním. Mal pravdu. Dodnes nedokážem pochopiť, čo je a načo je sínus a kosínus, a nepodarilo sa mi to vysvetliť ani takému matematickému kanonierovi, ako je básnik Vojto Kondrót.
Veď je to hotový námet na poviedku!
– Aj bol, aj je.
S akým nežným titulom?
– Krvavá legenda o Origovi.
Krvavá obeť sa stala spisovateľom.
– Kdeže. Vtedajšia cenzúra, pred štvrťstoročím, moju poviedku zadržala.
Takže inšpirátor tej rituálnej vraždy s argentínskym menom Oriega.
– Origa. Oriega je speváčka.
Tak Origa sa necítil ani urazený, ani ponížený.
– Žiaľ. Hrdinom nebýva súdené dočkať sa zvečnenia. Krvavá legenda o študentskom prevrate maturantov vyšla hrou osudu až po prevrate v roku 1989.
V tej istej budove v Žiline, možno aj na tom istom poschodí, som to i ja ťahal až po maturitu a zažil som tam dva režimy.
– Ja až tri. Finále slovákštátu, obdobie do februára 1948 a potom to tretie až na prah jeho najbrutálnejšej časti.
Ale, okrem tej matematiky, škola bola fajn. Nie?
– Fajn v tom, že sa vyučovalo do jednej. Potom dal študentom každý pokoj. Čítali sme si do sýtosti, hltali knihu za knihou. Všetko ostatné než nudné povinné čítanie: Maupassant, Zola, Daudet, dodnes ma očaruje francúzska literatúra. Profesori? Žilinské gymnázium malo vynikajúcu úroveň a fascinujúcu tvár. Slovenčinári, zasievajúci lásku k literatúre – Ďuriš, Mazáň, Baginová, Valentová, Eliáš, môj triedny sochár Bíroš a obdivuhodný Juraj Cíger, dodnes živý, autor Enigmatického Descartesa, ktorého mi venoval po 56 rokoch.
Knihomoľ Lenčo. Je to prezývka, či pochvala?
– Knihy boli a dodnes sú mi drogou. Knihomoľ má veľa spoločného s erotomanom. Jeden sa plaší za akousi knihou, druhý za ženou. Prvý, aj druhý nakoniec vždy dostane, čo chce. Len raz ho to stojí veľa, raz málo námahy.
Ako to potom vyzerá doma u takéhoto erotomana?
– Chodím popri obrovskej knižnici v našom malom žilinskom byte ako sultán v háreme. A vyberám si. Dlho, labužnícky, pôžitkársky.
Dobre, to platí o ženách, čo už v háreme sú. Ale čo s tými, ktoré by sa ešte zišlo ponaháňať a nie a nie ich dostať?
– Mať či nemať, to je otázka! Vyše dvadsať rokov som zháňal kompletných 27 zväzkov románového cyklu Julesa Romainsa Les hommes do bonne volonté. Podarilo sa. A k tejto Ľudskej komédii 20. storočia sa stále verne vraciam. Vlani sa mi podarilo v Paríži uloviť v zastrčenom antikvariáte aj prívesok k tomuto cyklu – román Le fils de Jerphason. Vydýchol som rozkošou!
A čo nasleduje po takejto rozkoši? Pokoj tela a duše? Konečne bolo dosť? Alebo večné pokušenie Don Juana?
– Len čo vytúženú knihu získam, ihneď sa mi stane vlastníckou samozrejmosťou a začínam túžiť po ďalšej a ďalšej.
A lepšej…
– Ani nie. Len čo sa mi podarilo zavŕšiť Romainsov cyklus, okamžite sa mi zahniezdilo v hlave pokušenie dostať sa k Thyde Monnierovej. Čo po tom, že to vraj nie je bohvieaká autorka. Pre mňa však, hoci som čítal jedinú jej poviedku, je čarodejnicou, ktorá ma magicky uhranula.
Tak čo s tým vampom?
– A tak po nej budem snoriť a pátrať, kým ju nevysliedim. Azda sa obrátim o pomoc aj na SIS-ku, hoci pri tom budem mať stiahnutý zadok, či mi ju neunesú do zahraničia.
Má právo taký posadnutý knihomoľ aj na krvismilstvo, či svätokrádež?
– Raz som na frankfurtskom veľtrhu dlho uvažoval pred stánkom s Hessovou korešpondenciou – mám ukradnúť, nemám, mám?
A čo rozhodol žilinský Hamlet?
– Súc vycvičený dialektickým vzťahom medzi postsocialistickým dôchodkom a tvrdodemokratickými cenami, rozhodol, ako rozhodol. Tú knižku si poctivo odhladuje.
A čo, keď sa vytúžená kniha nedá zohnať za žiadne, ani trhové, ani demokratické, ba ani úžernícke ceny?
– Pred štyridsiatimi rokmi som sa opájal novelami E. T. A. Hoffmanna. Má jednu fantastickú o knihomoľovi, ktorý tyranizuje kníhkupcov stálymi žiadosťami o ťažko dostupné, ba nedostupné knihy. Mudrc mu pošle dobrotivého ducha, ktorý mu dá do daru zázračnú knihu – zväzok čistých stránok. V čom je to geniálny nápad? Na prázdnych stránkach sa zjaví práve tá kniha, po ktorej baží.
Iba kniha? A žena, takto nič? Prvé lásky? Či posledné?
– Moja posledná láska je moja vnučka Lucka. Ak Boh dá, vyjde mi do zimy súbor troch krátkych prozaických textov Čarovná Lucka, Luckine krídla, Svetlo menom Lucia. Prvé lásky si ledva pamätám, viem len, že som sa dlho rozhodoval, do koho sa vlastne zaľúbiť, či do Táni Strešencovej alebo Soni Košťanovej.
Zasa dilema, zasa Hamlet!
– A tak som sa napokon buchol do oboch. Pravdaže, iba veľmi hanblivo a mravne.
Už som sa nazdal, že miesto slova láska padne slovo kino.
– Aj padlo. Kino mi bolo azylom v obludnom meštiackom svete. Sníval som o svete, v ktorom bude nový film každý deň.
To teda dnes, aspoň pokiaľ ide o slovenský film, by stačilo chodiť do kina raz do roka.
– Vtedy boli v Žiline dve kiná, program sa menil dvakrát do týždňa a ja som si pokladal za povinnosť vidieť všetky filmy. Ich svet bol pre mňa naplnením predstavy kresťanského raja za komunizmu.
Koľko sa toho dalo zvládnuť?
– Málo. Dodnes s tou vášňou zápasím. Čaká ma 1500 videokaziet ešte nevidených filmov.
Mohol by taký knihomoľ urobiť poradie tých uzretých?
– Hravo. Čelo tabuľky je nesporne Carného Návšteva z temnôt, videl som ju aspoň stokrát. Prvý raz v roku 1947 v kine pod Hradiskom v Závodí, posledný raz dnes ráno. A ešte Carné: Deti raja. Bože Barrault! Potom Clair, Duvivier, Renoir. Ej, Ejzenštejn! Ivan Hrozný a Alexander Nevský! A filmy, na ktoré sa zabudlo: Admirál Nachimov, Členka vlády, Veľký občan, Lenin v októbri. Zabudlo sa aj na americké filmy humanistickej éry: Bol som lynčovaný, Päť Sullivanov, Najlepšie roky nášho života. A ešte na zasneženú romancu, sladký cukrík našej mladosti. Ale hľadám, dodnes zúfalo hľadám Duvivierovu Golgotu zo života Krista a ešte viac Dieterleho Život Emila Zolu, ktorý u nás premietali ako Prípad kapitána Dreyfusa. Miesto prázdnych rečí o holokauste, o šialenstvách rasovej nenávisti by stokrát viac poučilo toto vyše storočné a varovné „Žalujem“.
Aká to musela byť radosť, keď takto skúsenosťami, režimami, knihomoľstvom a filmolovectvom ošľahaný, no ešte neustále mladík vstúpi na literárne javisko, či plátno a vyjde mu prvá kniha?
– Bol som zhnusený. Keď mi mala vyjsť prvá kniha Cesta na morské dno, nemal som ani za mak radosti, práve naopak. Vtedajšia cenzúra mala meno vznešené ako z koncentráku: Tlačový dozor. A tento pozorný dozor a dozorný pozor zistil, že moja kniha je antisocialistická a protištátna a mal more pripomienok.
Ale vyšla! Prvorodeniatko bolo na svete!
– Pomliaždené, ofrfľané. Celkom mi vynechali zo 150 krátkych textov desatinu. Ostatných zásahov bolo 300. Narážky, šifry, skrývačky…
Mali fantáziu…
– Ale nie rozum. Povedal som „hlúpy kráľ“ a cenzori to vnímali ako urážku hlavy štátu.
Krstiny však boli pamätné, samá sláva, aj ocenenie.
– Pred odovzdávaním spisovateľských cien sme sa dohadovali, kto z laureátov poďakuje. Kopa ľudí v Klube spisovateľov na Štefánikovej, pardon, vtedy na Ulici obrancov mieru. Vybrali mňa. Ani nápad, som vychýrený trémista! Naliehali. Tak som povedal: „Každý zaplaťte po koňaku a poďakujem!“ Zaplatili. Ochotne. Zrichtovali sa všetci. Potom som už ochotne ďakoval ja, ale vzpierali sa aj ostatní oslávenci a hrnuli sa do toho.
Zasa ťažká dilema, preťažká voľba.
– Prvý sa pretisol Miki Kováč. Vyzeralo to, ako vyzeralo. Aplauz. Keď skončil, po chvíli doložil: „Tak ste mi akosi ironicky zatlieskali.“ Vtedy som odvážne hlasno zaburácal: „Ale Miki, my ironicky tlieskame len nášmu prezidentovi!“ Hrobové ticho. Očko sem, očko tam. Situáciu a mňa pohotovo zachránil Karol Rosenbaum: „Súdruh Lenčo nemyslel Antonína Novotného, ale prezidenta Kolumbijskej univerzity.“
S cenzúrou je ale koniec. Máme absolútnu slobodu tlače.
– Mne povedané, práve mne? Ja som mal s cenzúrou patálie a lepí sa na mňa doživotne. Ešte v roku 1983 mi zakázali vydať v Smene Pravidlá a výnimky. A veru to nie je žiadna výnimka, čo potvrdzuje pravidlo. Lebo po drsnej priamočiarej cenzúre prišla cenzúra ekonomická, ktorá tiež môže byť jednoznačne ideologická a politická. Sloboda tlače? Honoráre sa zmenili na hovnoráre – a ja si nemám za čo zaplatiť fiškáľa v Štrasburgu.
A sme pri postavení, či položení spisovateľa dneška. Je možné ho dajako definovať?
– Každý spisovateľ je aspoň trochu čudák. Žije vo svojom virtuálnom svete, ktorý je pre neho najdôležitejší. Zároveň pôsobí v reálnom prostredí, ktoré musí rešpektovať a jednostaj robiť kompromisy, často za cenu nevýslovného utrpenia.
A čo voľný čas?
– Spisovateľ nemá voľný čas. Všetok, ktorý má, využíva na čítanie, písanie a klebetenie.
Ešte aj na takú prácu?
– Klebetenie pokladám za najzaujímavejšiu tvorivú prácu. V Novom slove som pred pätnástimi rokmi uverejnil esej Chvála klebiet.
Má sa spoločnosť právo miešať do jeho života, má povinnosť postarať sa o podmienky jeho tvorby?
– Spisovateľ nemusí žiť v prepychu, no spoločnosť by sa mu mala postarať o tri veci: o byt, o možnosť cestovania, pravdaže nie pre zábavu, ale pre prácu na nejakom projekte, a tiež o možnosť kúpiť si knihy, ktoré potrebuje.
Postarala sa?
– Mám stredne veľký dvojizbový družstevný byt, zaprataný knihami. Pochopiteľne, človek nikdy nenájde práve tú, ktorú potrebuje, vrátane obviňovania manželky: „Ty si mi ju kdesi musela založiť.“ V tomto byte sa cítim doma, len v ňom a nikde inde. Mám malý pracovný kút. V spálni. Tam som umiestnil moju milovanú, vybozkávanú Renoirovu vyzlečenú slečnu, ktorá mi už v kine bola roky vernou spoločníčkou. Tento kút volám kumbál, tam píšem na mechanickom poľskom počítači.
Sú spisovatelia, ktorí píšu perečkovo ľahko, a iní olovene ťažko.
– Patrím k obidvom. Román Rozpamätávanie má 400 strán a splodil som ho v jednom ťahu za mesiac. Dvadsaťstranovú poviedku Vražda v márnici som potil štyri mesiace. Kratučkú Starodávnu legendu – má tri klepané strany – som písal šesť týždňov.
Ach, matematika a ešte u Lenču! Ale v tom musia byť nie počty, ale čert, že raz to ide a raz ani za svet.
– Ten čert sa volá: súlad. Medzi témou a autorovou osobnosťou. S témou je to ako so ženou. Kým s ňou človek nežije, nevie, aká je. Ale sú témy, ktoré sa práve tomu jednému, iba jemu, poddávajú veľmi ľahko, čo však vôbec neznamená, že sú ľahké.
A keď už s ňou žije?
– Spočiatku sa mi zväčša píše veľmi ťažko, nie a nie prísť ako na to. Zúfam si, znervózňujem celé okolie, bojím sa, že som stratil už posledné zvyšky svojej potencie. Potom, ak som dosť trpezlivý, zrazu dôjde k bodu zvratu, keď sa kniha začína písať sama, akoby mi sám čert za chrbtom napovedal.
A čo keď sa to znezrady zasekne, keď čert štrajkuje?
– Stáva sa. Už vyše štvrť storočia mám na štyri pätiny hotový román pre mládež z grécko-perzských vojen. Čert vie, či ho dokončím.
Autor môže byť sám sebe prorokom, áno? Vedieť, kedy má tému, na ktorú má, a kedy nemá?
– Pre autora niet nič horšieho ako nápad, ktorý nedozrel. Len ten, ktorý dozrel, stáva sa motorom tvorby. To vravel už Schnitzler. Ten, čo nedozrel, je pre neho jarmom. A ten, ktorý prezrel, hnije a kazí všetko vôkol seba a treba naň čo najrýchlejšie zabudnúť.
A súčasnosť? Je to ešte, či už téma?
– Aká súčasnosť? Včerajšia, dnešná, zajtrajšia? Áno je to, bola by to téma, ale neviem, či je už čas si ju vypočuť celú alebo aspoň ju brať na vedomie. Teda zabudnime na chvíľu, že donedávna tu jestvovali dve ekonomicko-politické zoskupenia. Berme ich také, aké sú, neovešané prívlastkami. Nahé. Kapitalizmus – socializmus. Zabudnime na ich propagandistickú bižutériu. Vyrástla nám tu nová generácia, ľuďom už mnohé bolo samozrejmé, chceli viac a viac. Obrazne povedané, mali dve tretiny a nemali jednu. Tie dve im boli čímsi samozrejmým, prahli po tej, ktorú im spoločnosť predbežne dať nemohla. Cítili to ako krivdu. Pritom v celosvetovom ekonomickom a politickom kontexte tie dve mohli mať práve preto, lebo tú jednu nemali. Do tejto pôdy nespokojnosti veľmi rafinovane zasieval náš politický oponent svoju diabolskú sejbu.
Čiže z tejto sejby vzišlo to, čo by mohlo byť témou súčasnosti?
– V štrngote kľúčov, v zaslepení, aké nemá obdoby, sa všetko dirigovalo – spoza hraníc. Všetky naše funkcie zabezpečovania systému zlyhali. Ukázalo sa, aké sú zhnité. A keď sme sa my, národ slovenský, konečne začali spamätávať, bolo neskoro.
Ale Slovensko v čase premien nebolo a ani nie je osihoteným ostrovom, zdieľa spoločný osud so susedmi bližšími i vzdialenejšími.
– Pravdaže, zdieľa. Podlosť a primitivizmus novej zahraničnej buržoázie a jej politických lokajov dokazuje i príbeh bratskej Českej republiky. Desiate výročie kontrarevolučného prevratu oslávili svojsky na Václaváku. Aby pripomenuli éru reálneho socializmu, stáli tam fronty na banány a postavili tam šiator, kde vystavovali výjazdné doložky. Cynickejší výsmech českému národu si neviem predstaviť.
Literatúra by mohla ponúknuť zlepšovák?
– Dúfam, že čoskoro ponúkne. Prečo len banány a doložky? Predávajte, páni a dámy, za socialistické ceny potraviny, lieky, benzín, plyn, elektrinu, telefón, knihy, vstupenky do kina, kultúru, školské učebnice… A zadarmo školy? Cha-chá! To sa budú budúce generácie smiať, to budú rozprávky prastarých materí!
Dobre, ale v rozprávkach pre deti aj pre dospelých sa patrí hľadať východiská. Podľa možnosti má dobro zvíťaziť nad zlom.
– Východisko z toho globálneho bahna? Kapitalizmus „ako taký“ je nereformovateľný, čo potvrdili dejiny. Socializmus „ako taký“ historicky a perspektívne reformovateľný je. Pri tom len idiotovi nemôže byť jasné, že socializmus, ktorý sa v budúcnosti sformuje, nemôže byť kópiou toho, čo tu už bolo. Teda žiadny militantný ateizmus, vtieravé ideologizovanie, komické kopírovanie cirkevných obradov.
Konečný cieľ?
– Žiadny socializmus bez demokracie, žiadna demokracia bez socializmu.
To je maximalistická vízia.
– Nevymyslel som ju ja, ale Ernst Bloch. Možno zajtra bude dnešné maximum samozrejmosťou.
V ľavicovom hnutí, často trieštenom zvonku aj zdnuka, sú dva základné prúdy: sociálnodemokratický a komunistický. Je to osožné?
– Jeden aj druhý prúd je potrebný. Sú vzájomne korekčné. Je zle, keď sa niektorý z nich absolutizuje a zbohorovňuje.
A osobne?
– Mne je bližší prúd komunistický, no vysoko si cením i sociálnodemokratický, ktorý u nás reprezentuje aj medzinárodne uznávaná SDĽ. Vôbec sa neteším z rozkladu, ktorý v tejto strane teraz vládne. Naopak, som z neho priepastne smutný.
S rozpormi, aj vnútornými, má skúsenosť tiež ten iný prúd.
– Má. Ľavica klasická i moderná potrebuje rovnako obidva hlavné prúdy. Často sa zamýšľam: nezachovali sme sa aj my na prešovskom zjazde v októbri 1990 precitlivelo, urazenecky, jánošíkovsky? Bolo rozumné odísť zo strany? Nebolo by lepším riešením prehltnúť horkú pilulku, zostať a v sústavnom hľadaní styčných bodov jednotne vystupovať v miestnych aj parlamentných bojoch?
Odbočili sme touto záplavou otáznikov od brehov literatúry. Mohli by sme ešte raz skúsiť vystúpiť na jej pevninu?
– Veď sme priamo v nej. Ak má byť témou súčasnosť, je požiadavkou dňa, aby spisovateľ našiel súlad s ňou, aby s ňou splynul. To bolo témou Povstania, oslobodenia, boja proti národnej porobe v minulosti. V celom hľadaní histórie v nás a v histórii.
Máme, budeme mať na to?
– Môj prvý autor v ligovej tabuľke bol a ostáva Emile Zola. Čítam si ho stále. Prečo? Život ako permanentný dialóg s problémami doby, nevyhnutnosť mravného aspektu svojho posolstva. Preto nad jeho rakvou mohol povedať Anatole France: „Obhajoby a útoky sa striedali a dielo rástlo.“
Zola zasiahol rozhodujúcim spôsobom do Dreyfussovej aféry. Vyhral. Zastavil aspoň na čas vlnu antisemitizmu. Pomohol vtedy. Ale potom?
– Pomohol aj potom. Bez neho by nemal holokaust šesť miliónov obetí, ale raz toľko.
Aj to patrí k aktuálnym témam.
– Až veľmi. Čítal som s obdivným úžasom v SLOVE dialóg s Arnoštom Lustigom. Je to téma, ktorá nikdy nebude „odviata vetrom“. Aj ja sa v nej cítim doma.
Súčasný román? Historický?
– Historický román nejestvuje. Je len súčasný s historickým koloritom.
Zvykneme sa v našom časopise záverom pýtať, či náš partner má čosi ako vyznanie.
– Preboha – o čom?
Povedzme o literatúre, o tej, kde je človek doma.
– Všade. Francúzska literatúra mi je milenka, nemecká manželka, ruská matka.
A o sľuboch?
– Čierna erekcia, poviedky. Pompeje tesne pred ich zánikom, románový cyklus. A seriál o Trockého knihe Mladý Lenin – pre koho iného ako pre SLOVO.
O láske, o budúcnosti, o – bozku?
– Všetko dovedna. Už desiaty rok žije so mnou moja najmilšia vnučka Lucka, onedlho bude maturovať na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej. Je to moja láska, aj budúcnosť. Vyhrala v literárnej súťaži druhú cenu a pri udeľovaní cien bol to náhodou Braňo Ondruš, ktorý mal česť jej dať – prvý bozk.
A terajšie plány?
– S veľkým potešením pôjdem nakupovať potraviny. Moja domáca práca. Robím to rád, lebo tam na trhu človek počuje všetko o trhovom hospodárstve, čistokrvné vox dei bez podfarbenia alkoholom. Zvláštne, v slovenskom parlamente, v tom tradičnom, ani v tom modernom, to bez toho už nejde. Preto sa múdrosti ľuďom tak málo ujde.
Veličenstvo, začali sme v tom kine básňou, možno patrí sa dať aj bodku za poéziou.
– Na rozlúčku?
Na dovidenia.
– „Balíš si veci kráľovná – odchádzaš, mocná moja.“ Je to rozlúčkový Rúfusov song o európskej kultúre. Ale ja by som doložil modlitbu: „Kráľovná naša, kultúra slovenská, neodchádzaj nám, veď len ty nás môžeš zachrániť.“
S hosťom SLOVA sa zhováral Miro Procházka
