V roku 1994 sa do slovenských filmových klubov dostal kubánsky film jedného z najvýznamnejších kubánskych režisérov tvoriacich celý život na Kube, Tomása Gutiérreza Aleu. Volal sa Jahody a čokoláda a režisér a predstavitelia hlavných postáv sa okamžite preslávili na celom svete. Nejeden z tých, ktorí vtedy, podobne ako ja, sledovali film v niektorej z krajín bývalého socialistického bloku, si automaticky položili otázku, či ho tvorcovia nakrútili na Kube alebo je autentický havanský kolorit len draho inscenovanou kulisou. Málokto si vtedy v titulkoch všimol meno scenáristu a ešte menej ľuďom napadlo, že film vznikol na motívy poviedky, ktorá sa na Kube stala „najdôležitejším literárnym dielom“ v ranom období po rozpade Sovietskeho zväzu. Film, ktorý je dnes na Kube kultový, vnímali jedni tragicky, iní dojímavo, mnohí ho prežívali a ďalší, ktorých bola na svete väčšina, obmedzili jeho obsah na „drsný obraz Castrovej brutality“. Príbeh umožňuje nazrieť do zložitej reality vývoja Kuby nielen od normalizačných čias 70-tych rokov, ale prostredníctvom intelektuálneho prostredia aj do období predchádzajúcich. Dôležité je však samotné obdobie jeho vzniku, 90-te roky, čo samo o sebe dokazuje obrovský vnútorný prerod, ktorým kubánska spoločnosť bolestivo, zato však samostatne prešla. V rámci revolúcie všetko, mimo nej nič Rozprávačom príbehu je David, mladý revolucionár študujúci v Havane 70-tych rokov. Vzhľadom na svoj vidiecky pôvod je telom aj dušou stotožnený s myšlienkou kubánskej revolúcie, v tých časoch už silne závislej od politiky Sovietskeho zväzu. CIA vyostrovala teroristické akcie voči ostrovu, 60-te roky, ktoré historici neraz nazývajú aj rokmi revolučnej spontánnosti, boli preč a nastúpilo obdobie sovietskej „ortodoxie“. Zákonom prežitia sa stala dogmatická jednoznačnosť v duchu Brežnevových rokov. Havana bola plná Rusov a v kubánskej španielčine sa udomácňovali slová tovarišč, mužik alebo učiteľnica. Umenie malo, ako deklaroval Fidel Castro vo svojich preslávených Slovách intelektuálom (Palabras a los intelectuales, 1961), slúžiť výlučne revolúcii. „V rámci revolúcie všetko, mimo nej nič.“ Odlišné vnímanie povinností voči premenám spoločnosti viedlo v 70-tych rokoch k obdobiu, ktoré v kubánskej literatúre nesie názov sivé obdobie a charakterizuje ho únik intelektuálnej vrstvy z ostrova. V dusnej atmosfére ideologicky jednoznačne vyhranenej Havany sa vidiecky „prišelec“ David zoznamuje s Havančanom, veriacim intelektuálom a homosexuálom Diegom. Vnútornú príťažlivosť znásobuje navonok nezlučiteľný paradox: David a Diego sú reprezentantmi dvoch spoločensky neakceptovateľných protipólov vymedzených pojmami DOBRÝ – teda na reálne socialistickej Kube komunista, revolucionár, ateista z chudobného vidieckeho prostredia a samozrejme mačo, a ZLÝ – odporca režimu, antirevolucionár, veriaci z prostredia mesta a aby bol archetyp zavŕšený, Diego je subtílny, jemný a na chlapcov. Diego jedného dňa náhodou zbadá Davida v havanskej zmrzlinárni. David je sám a Diego využije príležitosť, aby sa s ním zoznámil. David sa o ňom dozvie všetko už vo chvíli, keď Diego položí na stôl jahodovú zmrzlinu, a to napriek tomu, že v ponuke je aj „mužná“ čokoládová. Ako spraviť z homosexuálov „ľudí“ David, rovnako ako Paz, prichádza do Havany z vidieka, pretože revolúcia mu, rovnako ako Pazovi, umožnila štúdium. V stretnutí Davida a Diega sa odráža nielen konflikt sociálnych vrstiev, ale aj generácií s odlišným vzdelávaním. Umelci, ktorých dielami sa estét Diego obklopuje, zväčša tvorili ešte pred obdobím revolúcie a pre realitu 70-tych rokov sú obchádzanými témami v učebniciach. Významnú skupinu tvoria kubánski a iní homosexuáli – Lima, Kavafis, García Lorca. Krátka zmienka Diega o tom, že „počas UMAP-u“ sedel, nadobúda v kontexte homosexuálov na Kube trpké súvislosti. UMAP – Unión Militar de Ayuda a la Producción (Vojenská organizácia na podporu produkcie) bola organizácia pracovných táborov, ktoré na Kube existovali v rokoch 1965 – 1968. Sústreďovali sa sem „kontrarevolučné“ živly, ktorých väčšinu tvorili práve muži – homosexuáli. Bol medzi nimi napríklad aj Reinaldo Arenas, kubánsky exilový spi-sovateľ, alebo básnik Heberto Padilla; či spisovateľ, baletný kritik a Pazov univerzitný učiteľ Eduardo Herras León. Existencia UMAP-u a nasledovný vývoj majú veľký podiel na zmene zakorenených stereotypov v kubánskej spoločnosti. Na nátlak organizácií a jednotlivcov, medzi ktorými boli svetoznáme osobnosti známe svojimi sympatiami ku kubánskej revolúcii ako Jean-Paul Sartre, Simone de Beauvoir, Gabriel García Márquez, Julio Cortázar a iní, pracovné tábory v roku 1968 zrušili. V súvislosti s tým sa vyhranený tradičný mačizmus a jeho ofenzívny postoj k homosexualite začal zmierňovať. Kubánska sexuologička Monika Krause komentovala v roku 1984 pokusy o „vyliečenie“ homosexuálov nasledovne: „Bol to prejav nesmiernej ignorancie a ťažko vysvetliteľnej averzie voči homosexualite. Vieme, že bolo povinnosťou nášho systému zmeniť pohnútky, ktoré viedli k vytváraniu týchto táborov. V socialistickej spoločnosti nemôže existovať diskriminácia.“ Kým na Slovensku údajne stále „nie sme pripravení na diskusiu“, na „neslobodnej“ Kube je homosexualita – lakmusový papierik tolerancie, dnes už dávno otvorená téma. Prečo nám homosexualita prekáža? David je nútený konfrontovať svoje nekompromisné pravdy s túžbou po poznaní, ktoré mu otvára nielen Diegov intelekt, ale aj odlišná osobná skúsenosť. Homosexualita, ktorá ho spočiatku odpudzuje a ktorú považuje za základný prejav antirevolučného postoja, sa stáva prostriedkom pochopenia nejednoznačnosti spoločenských javov. Poviedka však zďaleka nie je len príbehom prerodu mladého militantného komunistu a nie je ani poviedkou o neľahkom osude kubánskych homosexuálov v komunistickom režime. Aj Paz zdôrazňuje, že by bolo nesprávne hovoriť o homosexualite ako o hlavnej téme príbehu, pretože v skutočnosti hovorí o netolerancii, ktorá je vlastná dogmatikom každého druhu. V prakticky každej spoločnosti so židovsko-kresťanským dedičstvom prevláda falocentrizmus a patriarchálne hodnoty, zatiaľ čo rovnaký sexuálny vzťah medzi dvomi ženami sa len zriedkakedy trestal alebo vôbec spomínal. Mužská homosexualita sa, naopak, v ktoromkoľvek období zneužívala ako príklad morálneho úpadku vždy, keď vznikala potreba väčšej kontroly nad spoločnosťou (čoho exemplárnym prípadom môže byť aj kubánska politická situácia). V USA sa na prelome 40-tych a 50-tych rokov homosexuálni jedinci vylučovali z dôležitých pracovných pozícii s odôvodnením, že títo „komunistickí liberáli“ ohrozujú zásady spoločnosti. Chápať Pazovu poviedku ako jednoduché „vykreslenie neľudskosti Castrovho režimu“ by znamenalo prehliadať fakt, že vo Veľkej Británii sa homosexualita dekriminalizovala až v roku 1967 a v Spojených štátoch amerických sa v roku 1969 homosexuáli zatýkali ako komunisti a až do roku 1986 bola homosexualita podľa starého britského práva považovaná za „zločin proti prírode,“ na čo pri vysvetľovaní situácie kubánskych homosexuálov poukazuje Walter Lippmann. Pravicová či ľavicová? Jahody a čokoláda je rozprávanie o ľudskej odlišnosti, ktorú sa človek môže, ale aj musí naučiť rešpektovať. A nie je to len komunista David, ktorému stretnutie s Diegom a jeho intelekt a vnímavosť otupí hrany príkro vymedzených pojmov. On sám sa pre Diega stáva zosobnením nádeje, že zmeny, ktoré prebiehajú na Kube, nebudú mať večne tragický smer, a že nostalgia za Kubou v neželanom exile nebude musieť nevyhnutne spieť k zatrpknutej frustrácii. Senel Paz hovorí v postave Diega o autoroch, ktorí ovplyvňovali intelektuálny vývoj jeho generácie a ktorí v onom sivom období museli čeliť „nepochopeniu a represáliám“. David nie je dostatočne dogmatický, aby nepochopil, že na obranu takých ľudí sa treba postaviť, pretože spoločnosť ich vo vlastnom záujme potrebuje. Dnes už na Kube prebieha tvorivá reflexia a otvorený odklon od prístupu, ktorý stotožňoval umenie s revolúciou a krásu umenia, ktorá spočíva v individuálnom úsilí hľadať v živote krásu, degradoval v mene spoločnosti a takzvaných vyšších princípov na propagandu. Nie náhodou sa Diego a David stretávajú v Havane, ktorá, nie nepodobne nášmu hlavnému mestu, zaplatila privysokú daň za pokus o odstránenie príkrej sociálnej a rasovej nerovnosti, a na ktorej tvári sa jasne odzrkadľuje odveký konflikt jednotlivca so spoločnosťou. Vzťah Davida a Diega je prerozprávaný s humorom a bez hnevu. Hovorí o krivdách, no zároveň vyjadruje obdiv sile, ktorá napokon dokázala situáciu pretvoriť z vnútorného popudu. Z takéhoto pohľadu ide o jedinečnú ukážku spoločenského javu, ktorú mnohí nazývajú kubánskym zmierením. Nie je ničím zvláštnym, že revolúciou vyhostený Diego nabáda Davida, aby neprestal byť revolucionárom. Upozorňuje ho však, že skutočné zmeny v ľudskom myslení si vyžadujú veľmi veľa osobnej odvahy. Nekritizuje samotnú revolúciu, ale ľudskú obmedzenosť a malosť, ktorá z pohodlnosti a strachu radšej akceptuje akékoľvek dogmy, než by hľadala odvahu samostatne myslieť a konať. Nie náhodou je tento príbeh o pestovaní vnútornej slobody nadčasový a mimoriadne rezonuje aj v našej súčasnej spoločnosti. Z diela Senela Paza Kniha poviedok To dieťa (El nińo aquel, 1979), cena Premio David; výber z poviedok Chlapci sa zabávajú (Los muchachos se divierten, 1989); Sestry (Las hermanas, 1993). Román Kráľ v záhrade (Un rey en el jardín, 1983, slovenský preklad 1987), cena kubánskej kritiky. Divadelná hra Priateľka pre Davida (Una novia para David, 1985), filmová adaptácia v réžii Orlanda Rojasa; divadelná hra Rozkošné klamstvá (Mentiras adorables, 1992). Rovnomenný film v réžii Gerarda Chijonu bol odmenený cenou za najlepší scenár na Filmovom festivale latinskoamerického filmu v Terste v roku 1992. Film Jahody a čokoláda získal na IX. medzinárodnom festivale latinskoamerického filmu v Havane v roku 1992 cenu za najlepší scenár. Pôvodná poviedka Vlk, les a nový človek (Lobo, el bosque y el hombre nuevo, 1990) bola ocenená prestížnou cenou Juana Rulfa, ktorú Pazovi udelilo Radio Francia Internacional a mexické kultúrne centrum Centro Cultural de México. Z filmovej tvorby: Malena je meno tanga (Malena es un nombre de tango, 1995) na motívy rovnomennej poviedky španielskej prozaičky Almudeny Grandesovej v réžii Gerarda Herreru; Veci, ktoré som nechal v Havane (Las cosas que dejé en La Habana, 1997, réžia Manuel Gutiérrez Aragón), Santera (Santera, 1997, réžia Solveig Hoogejstein) a aj u nás uvedený film Poradovník (Lista de espera, 2000, réžia Juan Carlos Tabío). Viac upírov v Havane (Más vampiros en La Habana, 2003, réžia Juan Padrón).
