Prišiel k nám opravár skontrolovať plyn. Otvoril koženú brašnu, povyberal nástroje, vypýtal nejaké handry a obhliadal objekt. Pri obhliadke prednášal. Nie o plyne. Zaujala ho politika, zahraničná. Poznatky a skúsenosti z nej prenášal do domáceho prostredia. Dozvedela som sa, že tí Američania sú teda úplne smiešni a neschopní ľudia. Za prezidenta si zvolili „černoška“. To ako keby sme si my zvolili „cigáňa“. A „černoško“ chudákom Američanom chcel zaviesť zdravotnícku reformu. To už aj tí Američania aby dreli ako on, ktorý zo svojich daní musí platiť kadejakého „cigáňa“. Podľa neho to má byť takto: kto si čo zarobí, to mu má zostať. Žiaden zlodejský štát s vydieračskými daňami. Každý si má šetriť, aby mal aj na horšie časy. Každý žiť zo svojho a za svoje. Cigánom nedávať zadarmo ani cent, lebo sa len kotia a on ich musí zo svojich daní živiť. A aj tí cudzinci by mali sedieť doma a nevyžierať nás. A vôbec, je to tu samý Žid.
Chcela som zaraziť jeho rasistické kecy, tak som mu začala rozprávať o Primovi Levim. Bol mladý. Pracoval v chemickom laboratóriu. Keď ho zatkli, mal dvadsať štyri rokov. Zatkli ho len preto, lebo bol nežiaducej rasy. Svoj údel si nevybral, ako si ho nevybral žiaden Žid a žiaden Róm. Od januára 1944 do januára 1945 prežil v koncentračnom tábore Osvienčim. Tam začal písať svoju knihu Je to človek? S vedeckou rigoróznosťou, mikroskopickou presnosťou a strohým jazykom vylíčil život v lágri. V opise ukrutností neprináša nič nové v porovnaní s tým, čo už čitatelia celého sveta vedia o desivom prostredí koncentračných táborov. Ale upozorňuje na čosi, čo by nás malo zaujímať. Aj jeho, opravára plynových zariadení. Mnohí jednotlivci i národy sa viac či menej vedome nazdávajú, že „každý cudzinec je nepriateľ“. Toto presvedčenie drieme kdesi na dne duše ako latentná infekcia. A na konci býva – láger.
„Chápete?“ opýtam sa a vidím, že zbytočne. Tak pridám otázku:
„A vy by ste s nimi menili?“
Nerozumel – ako, s kým meniť?
„No, že by ste sa narodili niekde v osade a nemali žiadnu budúcnosť.“
„Pani, ja som biely!“ ohradil sa plynár.
Vypýtal za hodinu práce tridsať eur plus desať za benzín na cestu. Onemená som ich vyplatila a bola som rada, že vypadol.
Ale čosi trpké mi zostalo na jazyku. Lebo jeho názor počúvam v mnohorakých ozvenách skoro denne.
(Vyšlo v Petržalských novinách č. 10/2012)
