Smrť veľkého slovenského básnika Milana Rúfusa opätovne otvorila mnohé boľačky a rany, ktoré Slovensko sprevádzajú nielen v ére jeho samostatnosti, ale vlastne celou históriou. Zdá sa, že otázky, čo to znamená byť Slovákom, čo je to národná hrdosť či aká je naša identita, majú zatiaľ len dve odpovede. Tou prvou je „hejslováctvo“ a druhou „kozmopolitné“ pozeranie cez prsty a odsúvanie otázky do dejín 19. storočia. Táto rubrika má byť úsilím hľadať odpoveď na uvedené otázky, ktorá by slovenské povedomie mohla posunúť ďalej, než len k odvekému sporu, či Slovensko je alebo nie je len čabajkou zabalenou v maďarskej trikolóre.
Zasiahla nás kríza, za ktorú nemôžeme. A rovnako tak to bolo s vojnami, (tisícročnými i kratšími) porobami, prírodnými i spoločenskými katastrofami. Už je to raz tak, Slováci nikdy nemohli za žiadnu udalosť, o ktorú sa čo i len obtrel prívlastok veľká a ktorá na nejaké obdobie určila podobu (nielen) nášho života. Veľké komplexy menejcennosti vyžadujú veľkolepé príbehy. A tak jedni vyrábajú roduverného Slováka, dobreže nie aj z kupca Sama a iní zas zo Slovenska tatranského ekonomického tigra. Tým prvým nevonia kapitalizmus, pretože v ňom vidia nadvládu cudzieho a vôbec im nevadí, že Samo bol kupec. Tým druhým nevonia Slovensko a pokojne prerobia Tatry na jedno veľké lyžiarske stredisko a predajú ho turistom – a ak tí budú chcieť, tak nech si tam namiesto kamzíkov behajú trebárs aj tigre.
Na prvý pohľad sú to dva nezmieriteľné tábory, ktoré sa snažia o protikladné ciele. Na jednej strane sloboda národa a právo na sebaurčenie, na strane druhej sloboda indivídua a právo na vlastný život. Hlbší pohľad však ukazuje, že jedni aj druhí sú takí istí – majstri primkýnania. Slovenská malosť tak káže. Slovenské národovectvo sa s tým pasuje od počiatkov a nikdy neprestalo. Bolo tak vtedy, keď Ľudovít Štúr doplnil Herderovu schému dejín a predpísal jej slovanskú budúcnosť. Aj vtedy, keď naši dedovia dovolili vyvážať vlastných občanov do koncentračných táborov a ešte za to aj platili. A inak to nebolo ani vtedy, keď sa zo slovenskosti stalo len krepčenie a kroje. „Primkýnači“ z opačného tábora sa zasa nikdy ani nepokúsili hovoriť inak, než hlasom Ameriky či slobodnej Európy. Rovnako ako ich predchodcovia, ktorí vedeli, že v slušnej spoločnosti sa hovorí po maďarsky. Až keď tu u nás bude všetko ako na západe, až potom bude dobre.
Nechcem tu uvažovať o tom, či Slovensko mohlo niekedy ísť naozaj vlastnou cestou (trebárs ako Švajčiarsko). Ide mi o postoje, ktoré sa tu vytvárajú a zdá sa mi, že vždy odzrkadľujú pocit malosti a menejcennosti. A ten plodí potrebu nadradenosti. Primknúť sa k tým veľkým a na zvyšok sveta sa dívať zvrchu – z podstavca slovanskej vzájomnosti, či rasovej nadradenosti, ako to bolo najmä v minulosti, alebo kultúrno-ekonomickej dominancie, ako je to dnes. Dnešná podoba tohto velikášskeho pocitu ešte nedostala priliehavé meno, ale je zrejmé, že ju zrodil rasizmus. Kedysi to bola krv, potom gény a dnes sú to myšlienky v podobe kultúry – niet nad tú našu jedinú správnu a preto univerzálnu. Naša samozrejme znamená tá, ktorej je Slovensko súčasťou.
A že sa táto dostala do krízy? Za to predsa Slovák nemôže ani v najmenšom. Možno. Rozhodne však môže za to, ako sa tu kríza prejaví. Dnes už len málokto pochybuje, že tatranský tiger melie z posledného a skapína. Dopady krízy budú kruté a je to naša vina. Éra slovenskej samostatnosti totiž ukazuje smutný obrázok. Po mečiarovskej rabovačke (oficiálny názov: slovenská privatizácia) sa začala tá medzinárodná (oficiálny názov: reformy). Po vytunelovaní ekonomiky začali na Slovensku vyrastať robotárne (oficiálny názov: priemyselné parky) a v nich sa začali dôkladne holiť a dojiť slovenské ovečky (oficiálnych názvov je viac než dosť: zvyšovanie produktivity práce a udržiavanie mzdových nákladov, flexibilita pracovného trhu, stimuly pre investorov atď.) pre medzinárodný trh. Lenže ten už dnes nemá záujem. Nielen pre krízu, stalo by sa to tak či tak, pretože ovečky, ktoré žijú viac na východ, sa dajú dojiť a strihať lacnejšie a poslušnejšie.
A čo ďalej? Ešte skôr, než sa objavia a našej diskusii začnú opätovne dominovať (staro)nové verzie primkýnania, mali by sme sa konečne pokúsiť hľadať a nájsť slovenský spôsob. Máme z čoho čerpať. Je ťažké a možno aj nemožné vtesnať dejiny do šablóny, tobôž do jednoduchých hesiel, ale predsa to skúsim. Bez toho, aby som slovenské dejiny mytologizoval a heroizoval. Devätnáste storočie malo svoje „Mor ho!“, dvadsiate zase „Hor´ sa!“. Áno, môžeme v tom vidieť neznesiteľný pátos a všetko zavrhnúť. Avšak môžeme z toho vybrať to, čo dnes pokladáme za dobré a pokračovať. Primkýnania bolo viac než dosť. Je najvyšší čas vziať zodpovednosť do vlastných rúk. Aké heslo by mohlo dianie na Slovensku dostať v dvadsiatom prvom storočí? Neviem, ale na isto môžem povedať, že je to predovšetkým na nás.
A na záver ešte odkaz pre dvoch ľudí, ktorí dali bezprostredný podnet na vznik tejto diskusie. Štefan Hríb, ktorému mnohí vyčítali nedodržanie pietneho ticha voči mŕtvemu básnikovi v deň jeho pohrebu, sa po svojom vyhlásení na adresu Milana Rúfusa bránil, že „pravda oslobodzuje aj v deň pohrebu“. A mýlil sa, rovnako ako vo všetkom, čo o Rúfusovi povedal. Pietne ticho má význam – z mnohých dôvodov, ale najmä preto, že si človek sám v sebe môže ujasniť, nielen to, kto práve odchádza, ale aj to, v akom vzťahu k nemu je premýšľajúci. Ak by to Hríb bol urobil, nikdy by zrejme na svoje vyhlásenia nenašiel odvahu. To najtrápnejšie na jeho vystúpení totiž bol spôsob, ako vystúpil – problém nie je v tom, že ho kritizoval, ale v tom, že pri svojom hodnotení sa na Rúfusa díval zvrchu – tento nadradený postoj dýchal z každého jeho slova. Možno stačilo byť chvíľu ticho a Hríb by dospel „k pravde, ktorá oslobodzuje“ a ku ktorej dospeje asi každý, kto sa na oboch pánov pozrie s odstupom – bez hnevu, nenávisti a urážok. Rúfus Hríba výraznou mierou prevyšuje. Nie preto, že sa už „pobral tam hore“, ale preto, čo urobil tu dolu. Nie, ani veľký slovenský básnik sa nevyhol chybám, ale každý, kto len trošku chce, rýchlo zistí, že sa zo svojich chýb snažil poučiť a že mnohé oľutoval. A ak by to tak aj nebolo, stále tu zostalo jeho dielo, za ktoré mu patrí veľká vďaka. Jednoducho, jeho život je príbeh slovenskej veľkosti bez nádychu mytologickej neomylnosti – aspoň zatiaľ. A čo sa týka pána Hríba, je to zjavný príbeh jednej (ne)obyčajnej slovenskej malosti – aspoň zatiaľ. Je len na ňom, aby to tak nezostalo. Nakoniec, nič nenúti človeka k pokore tak ako pravda, alebo inak: všakovaké bývajú testy úprimnosti.
